Denník N

Päť najväčších mýtov o klimatickej zmene

Tento text pôvodne zverejnil portál The Conversation.
Denník N ho vydal v rámci Covering Climate Now, celosvetovej spolupráce viac ako 250 médií, zameranej na zlepšenie informovania o klimatickej kríze.

Vedci sa o klimatickú zmenu zaujímajú už vyše 150 rokov, čo z nej robí zrejme najviac preverovanú oblasť modernej vedy. Energetický priemysel, politickí lobisti a mnohí ďalší však posledných tridsať rokov strávili rozsievaním pochybností o vede v témach, pri ktorých žiaden priestor na pochybnosti nie je.

Podľa najnovších odhadov päť najväčších štátnych ropných a plynárenských spoločností na svete minie ročne približne 200 miliónov dolárov na lobing, aby tak mohli ovládať, zdržiavať alebo blokovať politické opatrenia súvisiace s klímou.

Toto organizované a riadené popieranie vedeckých poznatkov v otázke klimatickej zmeny prispelo k nedostatočnému pokroku pri znižovaní emisií skleníkových plynov. A to až do takej miery, že čelíme globálnej klimatickej hrozbe.

A keď popierači klimatickej zmeny začnú vyťahovať rôzne mýty – v lepšom prípade falošné správy, prinajhoršom rovno klamstvá –, aby podkopali vedecké poznatky o zmene klímy, bežní ľudia môžu mať problém cez tú hmlu uvidieť pravdu.

Preto vyberáme päť bežne rozšírených mýtov o klimatickej zmene, ktoré ozajstní vedci už dávno vyvrátili.

1. Klimatická zmena je len súčasťou prírodného cyklu

Podnebie na Zemi sa vždy menilo, no podľa paleoklimatológie alebo „minulých podnebí“ je zrejmé, že zmeny za posledných 150 rokov, teda od začiatku priemyselnej revolúcie, boli výnimočné a nemôžu byť prirodzené. Výsledky modelovania naznačujú, že ďalšie otepľovanie môže byť v porovnaní s predchádzajúcimi piatimi miliónmi rokov bezprecedentné.

Globálne teploty za posledných 65 miliónov rokov a možné budúce teploty závisiace od množstva vypustených skleníkových plynov. Zdroj – Burke a kol. (2018)

Argument „prirodzených zmien“ je často sprevádzaný príbehom, že zemská klíma sa len zotavuje z chladnejšieho obdobia takzvanej malej ľadovej doby (1300 – 1850 n. l.) a že dnešné teploty sú skutočne rovnaké ako počas stredovekého teplého obdobia (900 – 1300 n. l.).

Problém je však v tom, že ani jedno z týchto období neprinieslo globálnu zmenu klímy, ale len regionálne zmeny, ktoré ovplyvnili severozápadnú Európu, východnú Ameriku, Grónsko a Island.

Štúdia, v ktorej využili 700 klimatických záznamov, ukázala, že jediné obdobie za posledných dvetisíc rokov, keď sa podnebie po celom svete zmenilo súčasne a rovnakým smerom, nastalo v posledných 150 rokoch. Zohrialo sa pritom 98 percent plochy planéty.

2. Zmeny sú spôsobené slnečnými škvrnami alebo galaktickými kozmickými lúčmi

Slnečné škvrny sú v podstate búrky na povrchu Slnka, ktoré prichádzajú s intenzívnou magnetickou aktivitou a môžu ich sprevádzať slnečné erupcie. Tieto slnečné škvrny skutočne majú silu na to, aby zmenili klímu na Zemi. Avšak vedci, ktorí pracujú so senzormi na satelitoch a zaznamenávajú množstvo slnečnej energie dopadajúcej na Zem, od roku 1978 nepozorovali žiaden vzostupný trend. Nemôžu tak byť príčinou súčasného globálneho otepľovania.

Porovnanie zmien teplôt na Zemi (červenou) a energie prijatej zo Slnka (žltou). Zdroj – NASA

Galaktické kozmické lúče sú zase vysokoenergetickým žiarením, ktoré má pôvod mimo našej slnečnej sústavy a môže dokonca pochádzať zo vzdialených galaxií. Dokonca sa predpokladá, že pomáha pri tvorbe oblakov.

Obmedzenie kozmických lúčov dopadajúcich na Zem by teda znamenalo menej oblakov, ktoré by odrážali slnečné žiarenie späť do vesmíru, čo by spôsobilo zahrievanie Zeme.

Táto myšlienka má však dva nedostatky. Po prvé, vedecké dôkazy ukazujú, že kozmické lúče nie sú pri vzniku oblakov veľmi účinné. Po druhé, za ostatných päťdesiat rokov sa počet kozmických lúčov zvýšil, v poslednom čase dokonca dosahoval rekordnú úroveň. Ak by teda bola táto teória správna, galaktické kozmické lúče by Zem mali ochladzovať. To sa však nedeje.

3. CO₂ tvorí len malú časť atmosféry, nemôže mať veľký vplyv na otepľovanie

Táto myšlienka možno na prvé počutie dáva zmysel, aj ona je však úplne nesprávna.

V roku 1856 americká vedkyňa Eunice Newtonová Footová uskutočnila experiment so vzduchovým čerpadlom, s dvomi sklenenými valcami a so štyrmi teplomermi. Ukázalo sa, že valec s oxidom uhličitým umiestnený na slnku zachytil viac tepla a ostal teplý dlhšie než valec naplnený normálnym vzduchom.

Vedci tieto experimenty viackrát zopakovali aj v laboratóriu a znovu tak demonštrovali skleníkový efekt oxidu uhličitého.

Keď ide o argument „zdravého rozumu“, že veľmi malá časť niečoho nemôže mať z princípu veľký vplyv, predstavte si, že dospelého zabije už 0,1 gramu kyanidu. To je asi 0,0001 percenta vašej telesnej váhy.

Porovnajte si to s oxidom uhličitým, ktorý v súčasnosti tvorí 0,04 percenta atmosféry a predstavuje silný skleníkový plyn. Napríklad dusík tvorí 78 percent atmosféry, a pritom je vysoko nereaktívny.

4. Vedci manipulujú všetkými dátami tak, aby vykazovali trend otepľovania

Tento výrok nie je pravdivý a nemá inú úlohu, než spochybniť odborníkov na klímu. Chcelo by to sprisahanie tisícok vedcov vo viac než sto krajinách, aby to fungovalo.

Vedci navyše namerané údaje po celý čas opravujú a potvrdzujú. V prípadoch, keď sa spôsoby merania menili, musia opraviť historické záznamy. Napríklad v rokoch 1856 až 1941 sa teplota morskej vody väčšinou merala tak, že ju na palubu vytiahli vo vedre.

Ani tieto merania však neboli konzistentné, keďže došlo k posunu od drevených vedier k plechovým, od plachetníc k parníkom, čím sa zmenila výška lodnej paluby. Tieto zmeny mohli mať vplyv na ochladzovanie vody odparovaním, kým sa vedro dvíhalo na palubu. Od roku 1941 sa väčšina meraní vykonávala na mieste, kde sa voda privádza do motora, takže o odparovaní a ochladzovaní už nemohla byť reč.

Do úvahy musíme vziať aj to, že mnohé mestá sa zväčšili a meteorologické stanice, ktoré sa predtým nachádzali vo vidieckych oblastiach, boli zrazu uprostred miest. A tie sú zvyčajne výrazne teplejšie ako okolitá vidiecka krajina.

Ak by sme tieto zmeny ignorovali a nezmenili pôvodné merania, otepľovanie Zeme za posledných 150 rokov by sa javilo ešte výraznejšie než tá súčasná zmena o jeden stupeň Celzia.

Teploty od roku 1880 podľa piatich nezávislých skupín výskumníkov. Zdroj – NASA

5. Klimatické modely sú nespoľahlivé a príliš citlivé na oxid uhličitý

Toto tvrdenie je tiež nesprávne. Kto to vraví, nerozumie tomu, ako fungujú počítačové modely, a iba tým zľahčuje závažnosť klimatických zmien.

Existuje veľké množstvo klimatických modelov – od tých zameraných na špecifické mechanizmy, ako je pochopenie oblakov, až po modely všeobecnej cirkulácie, ktoré sa používajú na predpovedanie budúcej klímy na našej planéte.

Na svete je viac než dvadsať veľkých medzinárodných centier, kde tímy zložené z najšikovnejších ľudí vytvorili a riadia klimatické modely pozostávajúce z miliónov riadkov kódu, ktorý predstavuje najnovšie poznatky o podnebí.

Tieto modely neustále konfrontujú s historickými a paleoklimatickými dátami a zároveň s jednotlivými klimatickými fenoménmi, akými sú napríklad sopečné erupcie, aby správne predpovedali podnebie.

Žiaden osamotený model by preto nemal byť označený za správny, pretože predstavuje veľmi zložitý globálny klimatický systém. Avšak tým, že máme toľko nezávislých modelov, kalibrovaných nezávisle od seba, môžeme si byť istí, že sa budú navzájom zhodovať.

Ak vezmeme do úvahy celý rad klimatických modelov, môžeme predpokladať, že zdvojnásobenie objemu oxidu uhličitého zahreje planétu od 2 °C do 4,5 °C, v priemere o 3,1 °C. Všetky modely vykazujú značné oteplenie, keď sa do atmosféry pridá ďalší oxid uhličitý.

Rozsah predpovedaného otepľovania ostal za posledných tridsať rokov veľmi podobný, a to aj napriek tomu, že dnešné modely sú omnoho zložitejšie a presnejšie. To dokazuje, že veda robila aj v minulosti dobrú prácu.

Po skombinovaní všetkých dostupných vedeckých poznatkov o prírodných (slnko, sopky, aerosóly, ozón) a človekom zapríčinených (skleníkové plyny a poľnohospodárske zmeny) faktoroch, ktoré vplývajú na otepľovanie a ochladzovanie podnebia, je stopercentne isté, že otepľovanie, ktoré pozorujeme posledných 150 rokov, je zapríčinené človekom.

Neexistuje žiaden vedecký dôkaz, ktorý by podporoval neustále popieranie klimatickej zmeny. Medzivládny panel OSN pre zmenu klímy ponúka hneď šesť jasných dôkazov, ktoré dokazujú zmenu klímy.

Tým, že je extrémne počasie čoraz bežnejšie, ľudia si uvedomujú, že nepotrebujú vedcov, aby im niekto vravel, že sa podnebie mení. Vidia a zažívajú to aj sami.

Autor: Mark Maslin, Earth System Science, University College London

The Conversation

Klimatická zmena

Teraz najčítanejšie