Cséfalvayová: Zahraniční poslanci dvíhali obočia, keď ich Blaha zdravil „Ahojte, súdruhovia!“

Šéfka parlamentného zahraničného výboru Katarína Cséfalvayová (34) v pondelok odišla z Mosta-Híd aj z vládnej koalície. Vo veľkom rozhovore hovorí:

• aké to bolo zostávať v koalícii, kde na ňu rok útočila SNS,
• či vstúpi do strany Tomáša Druckera,
• ako znášala, keď ju dezinformátori označovali za „Sorosovo dievča“,
• prečo sa neozvala pri kauze Dankovej rigoróznej práce,
• ale aj o tom, že pre výroky Ľuboša Blahu mal jeden z amerických diplomatov ochranku.

Aký význam má šesť mesiacov pred voľbami odchádzať z poslaneckého klubu a koalície? Je to len preto, že si chcete budovať politickú kariéru inde?

Nebola to ľahká koalícia už vo chvíli, keď sme do nej vstúpili. Ak si porovnáte, ako táto koalícia vyzerala vtedy, čím si prešla a ako to vyzerá dnes, zistíte, že rozdiel je markantný. Po vražde Jána Kuciaka, ale aj iných excesoch, ktoré sa stali, som si niekoľkokrát kládla otázku, či je lepšie odísť alebo zotrvať. Veľakrát som bola znechutená a sklamaná a chcela som tresknúť dverami.

Dlho ste to neurobili…

Vždy som si vyhodnocovala, či viac pomôžem tým, že zotrvám, alebo tým, že odídem do opozície, čo by sa zrejme stretlo s potleskom veľkej časti verejnosti. Ale čo by som tam vedela presadiť? Najmä odkedy som sa stala predsedníčkou parlamentného zahraničného výboru, som veľmi citlivo vnímala, že keby som svoje miesto uvoľnila, čakajú na to iní ľudia – z koalície či radov nezávislých poslancov –, ktorí by ho zaplnili. Vládu vnímam ako kormidlo, na ktorom je veľa rúk. Ak chcem, aby bolo držané aspoň ako-tak zmysluplne, bola by škoda sťahovať z neho ruku.

Teraz však odchádzate. Andrej Danko váš odchod z koalície predpovedal už v máji. Vravel vám: „Ak chceš odísť z koalície, tak odíď, aj tak raz odídeš.“ Čo teda bolo poslednou kvapkou, že odchádzate teraz, v septembri?

Už pred letom som avizovala, že budem rozmýšľať o svojej politickej budúcnosti. Nechcela som nič riešiť horúcou hlavou. To, čo vyšlo najavo počas leta pri procese s Marianom Kočnerom, napojenia na vysoké poschodia štátnej moci, konkrétne na ministerstve spravodlivosti, tak to ničomu nepomohlo. Moje rozhodnutie dozrievalo dlhší čas a rolu zohrala nielen koalícia, ale aj Most-Híd.

V akom zmysle?

Bola to strana, do ktorej som prichádzala ako domov. Bola som stotožnená s hodnotami, ktoré zastávala, aj s ľuďmi, ktorí ju reprezentovali, ako boli Lucia Žitňanská, Fero Šebej, ale aj Béla Bugár. Most-Híd bol pre mňa unikátnym projektom spolupráce nielen preto, že mám maďarskú národnosť, ale aj preto, že považujem za prospešné, aby takáto strana na Slovensku bola. Pred rokom by mi ani vo sne nenapadlo, že budem z Mosta odchádzať.

Tak čo sa stalo?

Čoraz viac som sa v hodnotách, za ktoré bojujem, cítila izolovaná. Namiesto toho, aby za ne bojoval aj Most, sa strana viac a viac dostávala do vleku Andreja Danka. Pán Danko si dokáže vehementne zastať čokoľvek, čo mu napadne, aj to, čo často ani nie je v programovom vyhlásení vlády. Most-Híd nevedel tak rázne obhajovať ani to, čo v programovom vyhlásení bolo, teda napríklad naše zahraničnopolitické smerovanie. Zdalo sa mi, že som pomaly jediná, ktorá sa k nemu hlási.

Medzi vami a Martinom Fedorom, ktorý z klubu Mosta-Híd odišiel minulý týždeň, je rozdiel v tom, že vy ste vlani v máji avizovali aj vstup do tejto strany. „Rozhodla som sa vstúpiť do strany Most-Híd v neľahkom období. V neľahkom období pre Most, pre vládu aj pre Slovensko. Politika, akú predstavuje Most, má budúcnosť a zaslúži si podporu,“ povedali ste. Čo sa stalo s tou prihláškou? Bola vôbec doručená?

Formálne nebola. Dlho som ju nosila pri sebe, potom si ju pani sekretárka nejako neprevzala. Čiže nie, moja prihláška do strany nikdy neprišla. Ale nebudem teraz hovoriť: Veď som ani členkou Mosta nebola. Keď som to raz na tlačovej konferencii povedala, brala som to tak, akoby som do strany vstúpila.

Ale teraz vám zrejme odpadne administratívny proces spojený s vystúpením a odovzdaním straníckej legitimácie.

To áno.

Váš odchod znamená, že koaličné kluby majú v parlamente už len 74 hlasov. Presviedčal vás niekto, aby ste zostali, pretože inak vláda príde o väčšinu?

Nie. Nikto ma nepresviedčal. Nemyslím si, že by som koalícii chýbala, videli ste vyhlásenia koaličných politikov po odchode Martina Fedora, ktorí povedali, že ide len o „technický problém“ a že vládne návrhy v parlamente normálne prechádzajú.

Je to preto, lebo vládnym stranám je jasné, že v zálohe majú trojicu nezaradených poslancov okolo Petra Marčeka?

Na hlasovaniach vidno, že poslanci okolo pána Marčeka zvyknú za vládne návrhy ochotne hlasovať. V niektorých otázkach, bohužiaľ, podporovali koaličné návrhy aj kotlebovci, niekedy zahlasoval Boris Kollár.

Keď sme vlani robili analýzu hlasovaní trojice poslancov okolo Petra Marčeka, ukázalo sa, že hlasujú až za 80 percent vládnych návrhov. Mali ste ako koaličná poslankyňa vedomosť o tom, že by existovala nejaká dohoda medzi vládnymi stranami a touto trojicou?

Nie.

Keď vlani poslanec Marček navštívil Krym a vy ste zvolali zahraničný výbor, ktorý to odsúdil, napísal o vás na Facebooku: „Táto neužitočná slepica sediaca na Sorosových vajciach (…) skôr záprdkoch, vo svojich 32 rokoch už zjedla všetku múdrosť sveta“. Ako sa vám fungovalo v koalícii, ktorá sa opiera aj o hlasy človeka, ktorý o vás napíše niečo podobné?

Samozrejme, človek sa pri takýchto veciach necíti úplne komfortne. Ale ak sa chcete cítiť komfortne, nechoďte do politiky, na to si treba hľadať iné uplatnenie. Takéto veci treba brať profesionálne.

Nedotklo sa vás to?

Jasné, že vás to zamrzí, aj keď práve od pána Marčeka asi menej. No nečelí sa ľahko tomu, keď vás konšpiračná scéna označuje za Sorosovo dievča a prichádzajú vám výhražné e-maily a správy na Facebooku od ľudí podobných pánovi Marčekovi. Na druhej strane, človek si potom povie, že je to možno znamenie, že niečo robí dobre.

Vyhrážky boli častou vecou?

Pomerne áno, najmä odvtedy, čo som sa stala predsedníčkou zahraničného výboru.

Keďže koaličné kluby majú oficiálne už len 74 hlasov, môže byť teoreticky otázny výsledok utorkového hlasovania o vyslovení nedôvery premiérovi Pellegrinimu. Ako sa zachováte?

Celá schôdza na odvolávanie Petra Pellegriniho sa mi zdala zbytočná. Videli sme, že ani opoziční poslanci sa jej v plnej miere nezúčastňovali, bola to skôr platforma na zviditeľnenie sa pre Igora Matoviča. Keďže primárny dôvod na odvolanie premiéra, teda to, že neodvolal Moniku Jankovskú z postu štátnej tajomníčky, pominul, neplánujem sa zúčastniť hlasovania.

S akým pocitom odchádzate z koalície? Smútok? Sklamanie? Úľava?

Ťažko sa mi odchádza najmä zo strany Most-Híd, s ktorou som spájala svoju budúcnosť. Koalíciu opúšťam so zmiešanými a do veľkej miery aj negatívnymi pocitmi z toho, čo sa deje naokolo. Ako sa dostávajú na povrch informácie súvisiace s pánom Kočnerom, ale aj ako sa zrazu SNS stavia k štátnemu rozpočtu. Je pár dní pred skončením platnosti koaličnej zmluvy. Urobila som, čo bolo v mojich silách, vytrvala som, kým som v tom videla zmysel, a teraz, než sa začne kampaň, mi príde korektné oznámiť, že ďalej nepokračujem.

Hovorili ste s Bélom Bugárom o svojom odchode osobne?

Áno. Bol to veľmi korektný rozhovor, nejako ma nezadržiaval. Ponúkla som mu funkciu predsedníčky zahraničného výboru, keďže patrí Mostu. On ju neprijal.

Takže v tejto funkcii zostávate.

Áno.

Pôjdete do strany Tomáša Druckera Dobrá voľba?

Verejnosť sa dozvie moje ďalšie kroky v najbližších dňoch, zatiaľ som považovala za potrebné ukončiť to, čo bolo. Nie som ešte pripravená povedať to. Dôležité je, že som hľadala platformu, kde by som mohla slobodne presadzovať svoje hodnoty a svoje zahraničnopolitické vízie. To bolo pre mňa smerodajné.

Ponúkol vám Tomáš Drucker, že by Dobrá voľba mohla byť platformou, kde by ste mohli „slobodne presadzovať svoje hodnoty a svoje zahraničnopolitické vízie“?

Dostala som takú ponuku.

Bez ohľadu na to, či tam pôjdete alebo nie, sa jednu vec spýtam. Odchod Tomáša Druckera z ministerstva vnútra bol – okrem udalostí okolo Tibora Gašpara – sprevádzaný pochybnosťami o nákupe pozemkov pri Trnave. Ukázalo sa, že za pozemky, ktoré neskôr skončili vo vlastníctve jeho manželky, dostala pôvodná reštituentka len zlomok ceny. Tento fakt by vám pri zvažovaní ponuky na vstup do nejakej strany neprekážal?

Mala som pocit, že okolnosti kúpy pozemkov pán Drucker vysvetlil. Priznám sa, že nepoznám detaily, ale určite platí, že kohokoľvek, kto má za sebou podobnú „kauzu“ a ja by som mu povedala „áno“, by som sa na to pýtala.

Nie je to také déjà vu? Aj pri strane Sieť, za ktorú ste kandidovali v minulých voľbách, ste museli časť kampane venovať vysvetľovaniu kauzy svojho lídra, ktorú otvoril Igor Matovič – len vtedy nešlo o pozemky, ale o nahrávku s vetou „pol na pol“ Rada Procházku. Neobávate sa podobných otázok, aké ste dostávali pred tromi rokmi v Sieti?

Pokiaľ budem dôverovať lídrovi strany, do ktorej vstupujem, a pokiaľ si budem istá, že v tejto strane budem vedieť presadzovať svoje hodnoty, nebudú mi prekážať ani takéto otázky.

Ako by mala vyzerať ideálna vláda po budúcoročných voľbách?

Naprieč Európou vidíme, že namiesto zmysluplného súboja ľavice a pravice o lepší program sa dnes bojuje medzi extrémizmom a nacionalizmom a umiernenými stredovými riešeniami. U nás aj v zahraničí platí, že strany sa už neformujú na spoločnom ideovom základe, skôr ide o akési personálne únie, kde sa musia robiť veľké kompromisy. Preto je extrémne ťažké predpovedať, kto kde bude a ako bude vláda vznikať. Ak by som sa mala trošku zahrať na vešticu…

… skúste to.

Predpokladám, že bude extrémne ťažké vytvoriť vládu a bude sa na nej podieľať extrémne veľa hráčov. Dôležité bude, kto sa chytí kormidla a kto dá svoju ruku preč len preto, že to kormidlo drží iná ruka, o ktorej si myslí, že je niečím zašpinená.

Kto je pre vás jednoznačne neprijateľným partnerom pre budúcu vládu?

Určite by som nevstúpila do žiadnej vlády, na ktorej by sa podieľali extrémisti. Teda kotlebovci.

Skúsme sa ešte vrátiť úplne na začiatok. Ak by ste mohli cestovať v čase a so všetkým, čo viete o súčasnej vládnej koalícii dnes, a vrátili by ste sa do marca 2016 – vstúpili by ste do nej?

Rozhodovalo by sa mi oveľa ťažšie. Láka ma povedať „nie“, ale na hlasovaniach o globálnom pakte o migrácii, Istanbulskom dohovore či mnohých ďalších bolo vidno, že sa v parlamente utvorila väčšina, dokonca ústavná, v zložení Smer, SNS, ĽSNS a Sme rodina. Ak by som sa dnes rozhodovala o vstupe do vlády, zaoberala by som sa tým, či by sme nemali zabrániť tomu, aby sa táto parlamentná väčšina ustanovila aj ako funkčná vládna koalícia. Stiahnuť ruku z kormidla je veľmi ľahké. Ale to urobili demokrati aj v roku 1948 a vidíme, ako to dopadlo.

Takže hlavný zmysel svojej účasti v koalícii vidíte najmä v tom, že Most-Híd brzdil niektoré trendy, napríklad v zahraničnej politike, ktoré by inak mohli byť oveľa silnejšie?

Áno. Celý čas som sa usilovala o to, aby sa zahraničný výbor nestal ďalšou platformou na šírenie rôznych nezmyslov typu „Spojené štáty nám sem posielajú dobre že nie okupačné vojská“, ako sme to videli v súvislosti s dohodou o obrannej spolupráci. Nechcela som uvoľniť miesto niekomu inému, niekomu, kto by tak jasne neobhajoval proeurópske a proatlantické smerovanie Slovenska. To, čo si o nás myslia naši spojenci, sa začína tým, čo vidia diplomati týchto krajín u nás. Predseda zahraničného výboru je človek, ktorý sa úplne prirodzene s takýmito diplomatmi stretáva.

Mal Most-Híd zostať vo vláde aj po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej?

Bola som na republikovej rade, kde sa o tom rozhodovalo. Všetci sme boli v šoku, že sa také niečo v demokratickej krajine vôbec mohlo stať. Okolností, ktoré zohrali rolu, bolo viac. Či už postoj Andreja Kisku, ktorý tlačil na rekonštrukciu vlády bez Fica, ale na pôdoryse aktuálnej vládnej väčšiny, alebo opozícia, ktorá pracovala len s jediným scenárom, teda s predčasnými voľbami. Nebolo si veľmi medzi čím vyberať. Ak by Most z vlády odišiel, Smer a SNS mali dosť hlasov, aby predčasné voľby blokovali. Obávam sa, že by do vlády nastúpili iné sily, ktoré by vládu podržali.

Hovorili sme o tom, prečo si myslíte, že vaša vyše trojročná podpora tejto vládnej koalícii mala zmysel. Povedzte však najhorší moment, okrem vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, ktorý ste vo vládnej koalícii zažili.

Zlých momentov bolo veľa. Práve v tomto volebnom období došlo k rozpadu zahraničnopolitického konsenzu. Sily, ktoré sa snažia rozložiť jednotu EÚ, sme si pustili až dovnútra, na dôležité parlamentné posty. Tento proces sa mi sledoval zle. Osobne som najhoršie pocity mala pri rokovaní o globálnom pakte o migrácii. Bolo mi veľmi nepríjemné, že sa v parlamente Miroslava Lajčáka takmer nikto nezastal. Namiesto toho sa v pléne šírili bludy, ktoré neboli pravdivé.

Posledný rok ste boli v otvorenom spore najmä so SNS. Už vlani v auguste strana žiadala váš odchod z čela zahraničného výboru. Skúste mi povedať, ako sa dá vydržať v koalícii, kde vás jeden z koaličných partnerov nevie strpieť?

Nebolo to nič príjemné. Jediné, čo ma tam držalo, bol fakt, že zastávam hodnoty, ktoré boli potvrdené v programovom vyhlásení vlády. Stále som mala pocit, že ak niekto z nás má pravdu, som to ja. A že to mám potvrdené aj Andrejom Dankom – tým, že podpísal programové vyhlásenie. Na SNS a Andrejovi Dankovi mi najviac prekážalo, že nedržia svoje slovo, teda to, ktoré dali pri podpise programového vyhlásenia. Snažila som sa však, aby to neprerástlo do osobnej roviny.

Darilo sa vám to?

Dúfam, že z mojej strany áno. Mojou stratégiou bolo ísť do sporov len v rámci zahraničnej politiky. Nevyjadrovala som sa k témam z iných oblastí, aby niekto nemohol povedať, že si robím kampaň. Verte mi, že pri rigoróznej práci Andreja Danka ma veľmi svrbel jazyk. Najmä keď mi písali moji vlastní študenti, ktorí vedeli, aký je môj postoj k plagiátom, a pýtali sa ma, prečo sa neozvem. Bolo to práve preto, aby niekto nemohol povedať, že naše konflikty sú osobné.

Po odchode Františka Šebeja z čela zahraničného výboru ste prebrali nielen jeho post, ale stali ste sa aj jedným z najhlasnejších zástancov euroatlantickej orientácie krajiny vo vládnej koalícii. Nepremýšľali ste niekedy nad tým, že keby ste boli tichšie, žilo by sa vám lepšie?

Vždy som presadzovala tie isté názory, akurát že na poste predsedníčky zahraničného výboru to bolo možno viac vidieť. Lichotí mi, keď ma niekto nazve pokračovateľkou Fera Šebeja, lebo je to človek, ktorého si veľmi vážim. Bola by som radšej, keby na čele zahraničného výboru zostal. Pár dní po tom, čo som prebrala túto funkciu, sa na stôl dostala kauza Skripaľ, kde som prvý raz cítila potrebu ozvať sa a pripomenula som, že by sme tak ako iné krajiny mali zvážiť vyhostenie ruských diplomatov ako prejav solidarity s Britániou.

Pritom ste mohli povedať, tak ako iní politici, aby sme si počkali na dôkazy a podobne. Ani Miroslav Lajčák nebol taký razantný ako vy.

Áno, veď mi aj dnes – položartom, polovážne – vyčíta, že som si ho po týždni vo funkcii pre kauzu Skripaľ predvolala na zahraničný výbor. Ale pre mňa cez to jednoducho „nešiel vlak“.

Toto iskrenie medzi vami a SNS potom nabralo až komediálnu podobu, keď sa na vás podpredseda SNS Anton Hrnko sťažoval Bélovi Bugárovi za to, že ste satirickej stránke Zomri poslali jeho fotku s napnutým gombíkom. Vyhrešil vás vtedy Béla Bugár?

Spätne uznávam, že to nebola najdospelejšia vec, ktorú som v živote urobila. Bolo to v čase, keď sa prerokovával globálny pakt o migrácii. Fotku som urobila vo chvíli, keď pán Hrnko a predstavitelia SNS stáli na tlačovke a šírili nezmysly o tomto dokumente. Bol to tak trochu výsledok frustrácie a nemohúcnosti, ktorá vtedy prevážila. Navyše sme vtedy spolu nahrávali Sobotné dialógy, kde sa do mňa navážal viac, ako by to robil opozičný poslanec.

Myslím si, že vás nazval „slečinkou“…

Je to možné. Prehovorila frustrácia. Pán Bugár, samozrejme, nebol rád. Vravím, nebolo to z mojej strany veľmi dospelé, ale je to za nami.

Tieto drobné epizódy sa odohrávali na pozadí toho, čo ste nazvali rozpadom nášho zahraničnopolitického konsenzu. Čo bolo z vášho pohľadu väčším problémom – radikálne postoje šéfa eurovýboru Ľuboša Blahu alebo možno menej expresívne, ale reálne kroky Andreja Danka, napríklad vo vzťahu k Rusku?

Ťažko posúdiť, čo je väčší a čo menší problém. Nerada som sa pozerala nielen na to, ako sa rozpadal zahraničnopolitický konsenzus, ale aj na to, ako sa hodnoty vyplývajúce z nášho vstupu do EÚ a NATO stali časom niečím samozrejmým. Máme tu sily, ktorým by vyhovovalo, ak by EÚ bola rozložená. Ak som povedala, že sa im podarilo dostať až do slovenského parlamentu, mám na mysli práve činy pána Danka alebo vyjadrenia Ľuboša Blahu. Pozrite sa napríklad na komentujúcich pod jeho statusmi na Facebooku. To sú najväčší z kotlebovcov.

Stretli ste sa ako šéfka zahraničného výboru s tým, že by proti Blahovým výrokom protestovali zahraniční partneri, politici či diplomati?

Ľuboš Blaha prešiel istým vývojom. Aj keď sa nikdy netajil svojimi osobnými názormi, ešte na začiatku volebného obdobia sa mu trocha lepšie darilo oddeľovať ich od toho, čo sa od neho očakávalo vo funkcii šéfa eurovýboru. Postupne, najmä po vražde Jána Kuciaka, keď Smer začal strácať kredit aj preferencie a snažil sa ich získavať späť lovením vo vodách extrému, začalo Blahove výroky vnímať aj zahraničie. Na niektorých fórach poslancov iných parlamentov pozdravil „Hello, comrades!“ (teda „Ahojte, súdruhovia!“), to sa zaobišlo so zdvihnutými obočiami. Ale ak by tento trend mal pokračovať, mohlo by to zanechať vážne dôsledky na našom renomé v zahraničí. Diplomati si takéto veci všímajú.

Blaha v júni zverejnil list amerického diplomata, ktorý oslovil slovenskú delegáciu v Rade Európy, aby nepodporila návrat hlasovacích práv Rusku. Okrem listu zverejnil aj meno diplomata a jeho fotografiu, tykal mu a vo videu odkazoval, aby sa hanbil. Ako bolo toto správanie vnímané v diplomatických kruhoch?

Toto bolo za čiarou slušnosti a vnímali to aj predstavitelia americkej ambasády. Nešlo len o to, že vám – ako zahraničnému diplomatovi – niečo podobné urobí predstaviteľ krajiny, v ktorej pôsobíte. Toto video predstavovalo aj bezpečnostné riziko pre americkú ambasádu. Zamestnanec, ktorému to urobil, musel načas odísť na nútenú dovolenku a museli mu prideliť ochranku.

Zasiahol niekto z našej strany, teda z nášho ministerstva?

Neviem o tom.

Čo si myslíte o tom, ako do slovenskej zahraničnej politiky vstúpila prezidentka Zuzana Čaputová?

Hovorila som o kormidle a kormidlo zahraničnej politiky veľmi potrebovalo takú ruku, akú má pani Čaputová. Bola a je veľkou nádejou pre naše euroatlantické ukotvenie a návrat k zahraničnopolitickému konsenzu. Jej prvé kroky môžem len oceniť. Vyjadruje sa veľmi diplomaticky, ale zároveň sa nebojí vyjsť zo svojej zóny komfortu, povedať aj kritiku tam, kde je potrebná, no urobiť to bez emócií a vyvážiť ju aj niečím pozitívnym. Držím jej palce.

Pomerne odvážne bolo jej vyjadrenie k čínskemu ministrovi zahraničných vecí, ktorému na jeho návšteve Slovenska pripomenula otázku dodržiavania ľudských práv. Neriskovala? Vieme, ako razantne sa Čína ozvala, keď sa prezident Andrej Kiska stretol s dalajlámom.

Myslím si, že čínsky minister zahraničných vecí vedel, do čoho ide. Mohol predpokladať, že postoj pani prezidentky k Číne nebude úplne v línii nášho ministerstva pôdohospodárstva. V zahraničnej politike sa vždy musíte pohybovať na osi medzi pragmatizmom a hodnotami. Je vždy dobré, ak viete uplatňovať pragmatické záujmy štátu, no zároveň obhajovať aj svoje hodnoty. Ak by mali byť vzťahy s Čínou ovplyvnené postojom „radšej mlčme, aby sme mohli vyviezť mlieko“, nebolo by to v poriadku.

V lete sa skupina desiatich poslancov parlamentu zúčastnila Čínou organizovanej cesty do Tibetu. Vy ste napriek pozvaniu nešli. Prečo?

Toto pozvanie som dostala, hneď ako som nastúpila do funkcie predsedníčky zahraničného výboru. Nie je šťastné, ak v Číne reálne nefunguje demokraticky volený parlament, aby sme tam posielali nejakú väčšiu parlamentnú delegáciu, hoci nie je pravidlom, že by poslanci nechodili aj na iné cesty ako stretnutia s parlamentmi. Ale ísť na pozvanie Číny na okupované územie, kde nie sú dodržiavané ľudské práva, mi prišlo pomerne ironické.

Máte maďarské korene. Ako vnímate, že podľa prieskumov by sa dnes do parlamentu nedostala žiadna strana zastupujúca maďarskú menšinu?

Veľmi citlivo. Hralo to aj rolu v mojom rozhodovaní, či zostať alebo odísť. Určite by bolo dobré, aby maďarská menšina mala zastúpenie v Národnej rade, ale nie podľa podmienok, ktoré diktuje Viktor Orbán…

… a ktoré si prevzala SMK, tak to myslíte?

Presne tak. No dôležitejšie ako toto je, aby v budúcnosti neostal v politike extrémny nacionalizmus, ktorý tu buble, a v prípade, že k nám neprídu migranti, si môže veľmi ľahko ako svoj terč vybrať ktorúkoľvek menšinu. Vidíme to už pri Rómoch. Bola by som nerada, ak by sme skĺzli do obdobia, ktoré som zažila ako dieťa, keď mi v škole povedali: „Ty choď do Maďarska, tam si doma.“ Zdá sa mi, že prichádza éra, aby všetky politické strany mysleli na celé Slovensko vrátane juhu s maďarskou menšinou.

Ešte k tomu Orbánovi. Ako v Moste vnímali čoraz častejšie obdivné výroky Andreja Danka o maďarskom premiérovi?

Ak hovorím, že som sa cítila izolovaná, bolo to aj v tejto téme. Tieto výroky som vnímala ako obrovský výkričník a považovala som za úlohu Mosta-Híd, aby sa proti nim hlasnejšie ozval. Mali sme sa spoločne a hlasnejšie ozvať proti tomu, aby niekto za svoj vzor označoval Viktora Orbána, ktorý postupne rozkladá demokraciu a právny štát. Je veľmi nebezpečné, ak niekto nahlas hovorí, že chce byť ako on.

Hovorili sme o koaličných politikoch, s ktorými ste mali spory. Boli však v SNS či Smere takí, s ktorými ste si rozumeli?

Ťažká otázka, lebo do politiky si nechodíte hľadať priateľov. Ale aj v SNS, aj v Smere sú politici – a je ich prevaha –, ktorí dokážu slušnosť a konštruktívny prístup povýšiť nad to, že každý reprezentujeme iného voliča.

Našiel sa takýto konštruktívny prístup aj u Roberta Fica?

Stretávali sme sa spolu veľmi málo. Ale pamätám si, že keď som do parlamentu predkladala uznesenie proti extrémizmu a eskalácii násilia v spoločnosti, bola som si ho obhájiť na koaličnej rade. Tam bol pán Fico ten, ktorý ma podporil.