Milionára Zoroslava Kollára urazil blog. Už nechce byť mecenášom slovenských archeológov
Kollár sa rád chválil svojimi výskumami. Končí údajne pre dva blogy Transparency International.
Najnovšie číslo mesačníka Historická revue sľubuje atraktívne čítanie. Obálku vyplňuje vyobrazený Trenčiansky hrad a pod ním pochodujúci rímski vojaci.
„Legionári na Devíne, Život v rímskom štýle, Markomanské vojny“ znejú názvy niektorých textov, na ktoré láka titulná strana.
Prvé stránky mesačníka však ponúkajú jednu veľmi súčasnú a tak trochu súkromnú tému. Milionár a donor časopisu Zoroslav Kollár na nich oznamuje, že po takmer desiatich rokoch končí s podporou slovenskej archeológie.
Dôvod? Nahnevali ho blogy protikorupčnej organizácie Transparency International, ktorá napísala, že na Kollárovu „bohumilú zábavku“ prispievajú štátne firmy.
„Už ma nebaví dostávať ‚mediálne facky‘, byť urážaný zverejňovaním klamstiev a účelovo použitých titulkov len preto, aby táto organizácia prilákala na svoj blog čo najviac ľudí,“ vysvetľuje Kollár.
Nasleduje jeho otvorený list adresovaný pracovníkom Transparency, ktorí sú za blog zodpovední – projektovým koordinátorom Petre Supekovej a Michalovi Piškovi a riaditeľovi slovenskej pobočky Transparency Gabrielovi Šípošovi.
Kollár nechal uverejniť aj ich fotky, aby vraj „prišli o svoj iracionálny pocit anonymity“.
„Vďaka vám, vašim útokom sa Slovensko zas ocitne na chvoste svetovej archeológie, nakoľko ste ma odradili ďalej pre Slovensko a vlastne celý svet objavovať unikátne miesta a kultúry,“ píše Kollár.
A podotýka, že jeho rozhodnutie bude „zopár archeológov stáť prácu“.
„Pri rozväzovaní pracovného pomeru ich odkážem na Transparency International Slovensko. Som zvedavý, či sa im pozriete do očí. Ľuďom, ktorí nesedia pri počítači ako vy, ale náročnou prácou v teréne dosiahli výsledky,“ dodáva Kollár.
Dva články a koniec
O čo presne ide? Kollár, známy advokát a špecialista na konkurzné konania, ktorý má dnes podiely v niekoľkých strojárňach, kúpeľoch v Trenčianskych Tepliciach či v pretekárskom areáli Slovakia Ring, mal archeológiu ako svoje dlhodobé hobby.
V roku 2006 pomohol založiť a následne dotoval činnosť občianskeho združenia Slovenský archeologický a historický inštitút, ktorý vydáva aj spomínanú Historickú revue.
Zamestnáva okolo desať profesionálnych archeológov (presné čísla inštitút odmietol zverejniť), ktorí robili vykopávky na Slovensku, ale aj v Sýrii či v Guatemale.
„Do dnešného dňa ma činnosti spojené s archeologickými výskumami, vydávaním časopisu Historická revue a ostatnými aktivitami stáli takmer tri milióny eur z vlastného vrecka,“ tvrdí Kollár.
Ako však v uplynulých mesiacoch zistila Transparency International, aktivity inštitútu pomáhali financovať aj štátom ovládané podniky: prepravca ropy Transpetrol (okolo 130-tisíc eur) a lotériová spoločnosť Tipos (21-tisíc eur).
Príspevky prúdili rôznym spôsobom. Napríklad Transpetrol dal časť prostriedkov priamo, za časť peňazí si objednal vypracovanie monografie o ropovode Družba a zhruba 30-tisíc smerovalo cez neznámu organizáciu Hodnoty života.
„Jej zakladateľka si na použitie daru v telefóne ani nevedela spomenúť,“ napísala Transparency.
Tipos zase venoval časť peňazí cez „Neinvestičný fond Kriváň“, ktorého správca s Kollárom podniká.
V Transparency o tom napísali dva blogy, odmietajú však, že by šlo o cielený útok na podnikateľa Kollára.
„Pointou našich článkov ani v najmenšom nebolo spochybňovať odborné kvality pracovníkov SAHI či podporu Zoroslava Kollára, ale upozorniť na pochybné okolnosti, za akých niektoré štátne spoločnosti rozdávajú verejné peniaze,“ uvádza Transparency vo svojom stanovisku.
Autori článkov ponúkli priestor štátnym firmám i Kollárovmu inštitútu, aby účel dotácii vysvetlili – využili to však len v obmedzenej miere.
Ani samotný Kollár sa vo svojom úvodníku k peniazom od štátnych podnikov príliš nevyjadruje. Zdôraznil len, že ich výška je zanedbateľná v porovnaní s tým, čo inštitútu venoval on sám.
„Je dojímavé, ako sa pán Kollár skrýva za údajne ohrozené živobytie niekoľkých ľudí z jeho prostredia, no mal by mať odvahu postaviť sa čelom aj k dvom miliónom daňových poplatníkov, ktorých záujmy Trasparency zastáva pri skúmaní štátnych grantov,“ dodáva Transparency.
Znalec správnych paragrafov
Kollár sa v deväťdesiatych rokoch stal človekom, ktorý perfektne zvládol paragrafy konkurzného práva. Podľa neskorších zistení novinárov zanechal Kollár stopy napríklad pri konkurze veľkej stavebnej firmy Hydrostav, Preglejky Žarnovica či pokuse o konkurz chemičky Istrochem.
„Kollárova skupina podľa médií zbohatla na konkurzoch a administratívne násilných prebratiach firiem. Jeho majetok dnes podľa odhadov môže dosahovať až 272 miliónov,“ pripomenula vo svojom blogu Transparency.
Kollár sa neskôr objavil aj na takzvaných mafiánskych zoznamoch slovenskej polície, ktoré v roku 2011 unikli do médií. Obsahovali mená ľudí, ktorí sa mali zapliesť so známymi zločineckými skupinami (čo v Bratislave v 90. rokoch nebolo vôbec zložité).
Samotný Kollár sa ocitol v zostave takzvaných piťovcovov. Svoje meno sa následne snažil očistiť a na zverejnenie zoznamu reagoval trestným oznámením. Jeho podnet prokurátori odmietli s tým, že vytváranie zoznamov nie je trestné.
Hrdý majiteľ Bugatti
Verejnosti bol tento právnik, ktorý je len menovcom iného vplyvného podnikateľa a miláčika bulváru Borisa Kollára, mnoho rokov neznámy. Médiá si ho začali všímať až pred desiatimi rokmi, keď svoje peniaze začal investovať.
Ovládol napríklad firmu vyrábajúcu nealkoholické nápoje Vinea, ktorú neskôr predal českej Kofole.
V strojárskom odvetí zase vstúpil do českého výrobcu traktorov Zetor. So svojimi spoločníkmi mu následne pomohol prežiť krízu a expandovať na nové trhy.
Kollár sa postupne prepracoval do rebríčkov najbohatších Čechov a Slovákov. Na rozdiel napríklad od najbohatšieho Čecha Petra Kellnera či súčasného českého vicepremiéra Andreja Babiša mu nerobilo problém sa svojím bohatstvom pochváliť aj verejne.
V roku 2008 napríklad zapózoval novinárom týždenníka Plus 7 dní na balkóne svojho kaštieľa v Tonkovciach pri Bratislave, ktorý predtým kúpil a nechal zrekonštruovať.
Okrem toho sa stal známym aj ako majiteľ superluxusného Bugatti Veyron – najsilnejšieho sériovo vyrábaného vozidla na sveta, schopného vyvinúť rýchlosť viac než 400 kilometrov za hodinu.
Slovenský Indiana Jones
Kollár sa navyše vrhol i na mecenášstvo. Po olympiáde v Aténach začal napríklad sponzorovať vodného slalomára Michala Martikána. „Dostal veľa peňazí, to je pravda. Podporu Michala Martikána však beriem ako kamarátsku výpomoc a nie ako investíciu,“ poznamenal Kollár pred ôsmimi rokmi.
Ešte viac známou sa však stala jeho vášeň pre históriu. V roku 2006 sa spojil s archeológom Petrom Valentom a založili spomínaný Slovenský archeologický a historický inštitút (SAHI).
Archeológia bola od tej doby aj trvalou súčasťou Kollárovho imidžu. Novinárom rád rozprával o svojich cestách i projektoch, do ktorých sa jeho inštitút pustil.
„Niekto míňa peniaze na nákupy značkových šiat či drahé dovolenky, ja míňam peniaze na toto. Výsledok je určite trvalejší a hodnotnejší ako míňanie na nejaké nezmyselnosti,“ povedal pred dvomi rokmi serveru Pluska.sk, ktorý ho prirovnal k slovenskému Indianovi Jonesovi.
Po stopách mayského kráľa
Na druhej strane: aj nestranní odborníci Kollárovi priznávajú, že archeológii výrazne pomohol. „Je jediným známym slovenským podnikateľom, ktorý sa snažil slovenskú archeológiu podporiť, aby mala nejaké výsledky,“ hovorí profesor Eduard Krekovič z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského.
Kollárov SAHI napríklad do svojich služieb angažoval najväčšieho slovenského odborníka na civilizáciu starých Mayov Milana Kováča. Ten dodnes vedie projekty inštitútu v stredoamerickej Guatemale.
Slovenským archeológom sa tu napríklad podarilo zmapovať najstaršie sídlo mayského kráľa alebo objaviť zrejme najstarší mayský nápis na kameni. „Náš projekt v Guatemale sa dá bez akéhokoľvek zveličenia označiť za najväčší počin slovenskej archeológie na medzinárodnom poli,“ podotkol k tomu Kollár.
Významný bol aj päťročný projekt v Sýrii, kde slovenskí archeológovia skúmali pozostatky starovekej ríše Mitanni – v spolupráci s prestížnou Slobodnou univerzitou v Berlíne.
Práve tieto projekty odlišovali Kollárov inštitút od iných súkromných archeologických spoločností, ktoré obvykle žijú len zo zákaziek súvisiacich so stavebnými prácami.
Podľa zákona sa totiž pred každou stavbou diaľnice či obchodného centra musí urobiť povinný archeologický prieskum. Jeho cena sa podľa nedávneho zistenia časopisu Týždeň nezriedka nadhodnocuje, z čoho viacerí súkromní archeológovia dlhodobo žijú.
Napri tomu Kollárov SAHI si zakladal na skutočne vedeckom bádaní. V zahraničí mal dokonca viac projektov než omnoho väčší Archeologický ústav štátnej Slovenskej akadémie vied. „Výsledky majú, to sa im nedá uprieť,“ dodáva Krekovič.
Vzdelaný laik
Podľa archeológov, s ktorými Denník N hovoril, bol Kollárov záujem o históriu úprimný. „Označil by som ho za vzdelanejšieho laika. Bolo vidieť, že prečítal celý rad historických kníh,“ hovorí Branislav Kovár, ktorý sa podieľal na výskume SAHI v Guatemale.
Kollár mal podľa neho slušný prehľad aj o práci archeológov. „Chápal, o čom je naša práca. V žiadnom prípade od nás neočakával, aby sme vykopali nejaký zlatý poklad,“ dodáva Kovár.
Či teraz SAHI prežije aj bez svojho hlavného mecenáša, nie je jasné. Denník N požiadal o vyjadrenie šéfa inštitútu Petra Valenta. Ten pôvodne zvažoval osobné stretnutie. Nakoniec však poslal len stručnú reakciu mailom, kde oznámil, že časopis Historická revue bude v rovnakej podobe vychádzať i naďalej.
O budúcnosti výskumov SAHI či jeho financovaní sa už Valent rozprávať nechcel – nedostal na to Kollárovo povolenie.
Malichernosť milionára?
Avizovaný koniec Kollárovej spolupráce viacerých ľudí zaskočil.
Vysvetlenie, že ho k tomu viedli dva články na blogu, znie totiž až príliš malicherne. „Osobná a urážlivá reakcia úspešného podnikateľa a mecenáša archeológie Zoroslava Kollára nás mierne prekvapila,“ píšu napríklad vo svojom stanovisku pracovníci Transparency.
Denník N sa skúšal spojiť i so samotným podnikateľom. Kollár však len odkázal, že všetko, čo chcel povedať, povedal už vo svojom úvodníku v Historickej revue.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].