Denník N

Pred botanickú záhradu vysadila burinu. Protesty umelkyne Katy Mach mali v sebe silu podvratného gesta aj humor

Katarína Morháčová. Foto - MeetFactory
Katarína Morháčová. Foto – MeetFactory

Bratislavská galéria Medium vystavuje tvorbu Kataríny Morháčovej.

Tú výstavu si ešte sama vymyslela a prihlásila sa s ňou do otvorenej výzvy. Kurátorke a blízkej kamarátke Zuzane Jakalovej, s ktorou v posledných rokoch spolupracovala na väčšine projektov, hovorila, že toto bude jej „návrat“ na domácu scénu. Revízia dosiaľ nevystavených diel.

Tesne pred koncom minulého roka však Katarína Morháčová, na umeleckej scéne známa aj ako Kata Mach, zomrela. O jej boji s úzkosťami vedeli mnohí, ale i tak bol jej náhly odchod (nielen) pre umeleckú scénu veľkou ranou a šokom.

Katarína však mala kamarátov, kamarátky, a tí všetci teraz dokončujú, čo ona začala, a rozhodli sa urobiť výstavy, ktoré už mali termín, a ukázať tak prácu, ktorej sa v posledných rokoch venovala.

To je aj prípad jej aktuálnej výstavy v bratislavskej galérii Medium. Volá sa I am an armchair anarchist, I believe in soft power of art.

Je to zvláštny, veľmi zvláštny pocit, byť na Kataríninej výstave bez nej. Bez jej oduševneného komentára, bez snahy pomenúvať a vysvetliť, v čom by tento svet mohol byť lepším a spravodlivejším miestom.

Ten pocit však naskakuje najmä zvnútra, na výstave ho nevidno. Tam sú témy, ktoré ju zaujímali, tam je jej humor, jej nadhľad, jej brilantná umelecká skratka, ako povedať o zložitých veciach jedným gestom a všetko, všetko len nie pátos. A to výborné.

Výstava sa začala pochodom s transparentnými plagátmi, ktoré používala pri svojich performanciách aj Kata Mach. Foto – Ján Šipöcz
Výstava v galérii Medium potrvá do 22. septembra. Foto – Ján Šipöcz
Video Song to the Siren (2017). Foto – Ján Šipöcz

Kto rozhoduje o tom, čo je dobré umenie

„Bol to náš jasný zámer, nechceli sme robiť žiadnu pietnu výstavu, naopak, tomu sme sa zo všetkých síl snažili predísť, hoci to pre nás tiež nebolo jednoduché,“ hovorí Zuzana Jakalová.

O inštalácii výstavy či o konkrétnych dielach, sa už s Katarínou nestihli porozprávať do detailov. V prihlásenom projekte však dostali aspoň približné súradnice, podľa ktorých sa pohybovali. Množné číslo je podľa Zuzany Jakalovej namieste – do príprav výstavy boli zapojení aj rodičia a ďalší blízki. A napokon aj samotní diváci, lebo výstava sa začala spoločným pochodom na jej počesť – symbolicky od Fontány mieru na bratislavskom Hodžovom námestí až ku galérii.

Nebol to obyčajný pochod. Diváci niesli v rukách transparentné plagáty. Tak to totiž aj sama zamýšľala – chcela urobiť demonštráciu s transparentnými plagátmi, ktoré by neodkazovali na žiadnu ideológiu či svetonázor. „Veľa uvažovala nad tým, v akých vzťahoch dnes žijeme, bola kritická ku kapitalizmu a mala pocit, že je v tejto kritike jedna z mála na scéne,“ hovorí Zuzana Jakalová.

Už vlani sa Kata Mach s transparentnými plagátmi sama postavila pred inštitúcie, ktorých činnosť sa jej osobne dotýkala. „Niekto tie transparentné plagáty možno môže vnímať ako boj za transparentnosť inštitúcií, ale nemyslím si, že to bol jej primárny zámer. Bol to skôr jej spôsob nesúhlasu s praktikami týchto inštitúcií – napríklad, ak išlo o galérie, tak bola veľmi kritická voči tomu, aké vedia byť tieto inštitúcie vyčleňujúce, opresívne, ako používajú iba to, čo sa im práve hodí a vysávajú z umelcov energiu. Človek sa snaží dostať sa do nich, do ich úzkeho rámca, ale na to musí spĺňať množstvo kritérií, a to je veľmi únavné,“ hovorí Zuzana Jakalová.

Fotografická séria portraits: grassroots (2015). Foto – Ján Šipöcz
Foto – Ján Šipöcz
Jeanette. Foto – Kata Mach

Bez buriny by svet nebol taký, aký je

Téma protestu, vzdoru, je nosnou témou celej výstavy, hoci vo veľmi špecifickej forme. Nie sú to žiadne heslá, žiadne zdvihnuté päste. Protest Katy Mach má podobu buriny, ktorá je nenápadná, no nezlomná, ktorá sa vždy niekde zjaví a nie je možné ju vyhubiť, demonštruje svoju silu potichu, ale vytrvalo. Protest Katy Mach má podobu tichého spevu sirény uprostred nočného mesta. Protest Katy Mach je krásny, aj keď jej je samotná krása ukradnutá. Je to len prostriedok, ako sa dostať hlbšie.

Práve burina je kľúčovým prvkom dvojice diel, ktoré ukazujú, ako sa na túto tému dívala – s úplnou vážnosťou a zároveň so svojským humorom. V rôznych nájdených a vykopaných burinách, starostlivo zbavených hliny, hľadala paralely s účesmi slávnych feministiek. Vlasy sú korunou krásy, hovorí sa v slovenčine. Nám je krása jedno, stojí v jej texte k sérii týchto „portrétov“ známych žien, feministiek, ľavičiarok, sufražetiek, ktoré boli jej hrdinkami – Emma Goldman, Silvia Federici, Rosa Luxemburg, Emmeline Pankhurst a mnohé ďalšie sú titulované len krstnými menami a zobrazujú ich nie tváre, ale trsy nájdenej trávy a rôznych ďalších druhov rastlín, o ktoré zväčša nikto vo svojom trávniku nestojí, ale ony tam sú a vzdorujú. Narúšajú ten monokultúrny, patriarchálny svet svojou vlastnou krásou.

Na podobnom princípe pracovala aj vlani, keď sa zamerala na kritiku inštitúcií počas svojej pražskej rezidencie. Buriny zasadila pred Veľtržný palác Národnej galérie v Prahe, pred justičný palác, pred psychiatrickú liečebňu Bohnice alebo pred botanickú záhradu.

Jej akcie mali len náhodných svedkov, zachytávajú ich fotografie, ktoré v galérii nájdete v malých farebných „kukátkach“, akoby ste ju špehovali ďalekohľadom kdesi spoza rohu a mädlili si pritom rukami, ako jej táto podvratná aktivita parádne vyšla.

Záznam akcie bad weeds grow tall (2018). Foto – Ján Šipöcz
Foto – Ján Šipöcz
Foto – Ján Šipöcz

Verila v „mäkkú“ silu umenia

„Vždy ju zaujímal protest – jeho forma aj jeho význam. Zamýšľala sa nad tým, či ešte dnes má protest potenciál byť naozaj transformačným, či má reálnu politickú silu, alebo je to iba estetický ornament, ktorý sa stal súčasťou kapitalizmu,“ hovorí Zuzana Jakalová.

Aj preto sú transparenty Katy Mach transparentné. Aj preto je zvukové dielo revolution vo vstupe do galérie splývajúcim, nejasným hlukom, ktorý môže patriť prakticky akémukoľvek protestu – za alebo proti. „Do akej miery umelecké vyjadrenie upadá do estetizácie politického, a do akej miery dokáže reálne ovplyvniť postoje a konanie diváka?“ pýtala sa Kata Mach v čase, keď výstavu ešte sama pripravovala.

A možno aj preto ju v poslednom období zaujímala najmä spomínaná subtílna, osobná verzia protestu. Tichá vzbura, ktorú realizovala najmä formou punkáčskych, nevyžiadaných performancií a akcií vo verejnom priestore.

„Pamätám si, ako štvornožky prešla celú londýnsku Tate Modern na znak toho, ako sa treba pred veľkými inštitúciami skláňať, alebo ako si na veľtrhu Frieze Art Fair robila z vystavených diel zrkadlá – postavila sa tesne pred ne a začala si rúžom maľovať pery, to všetko bez akéhokoľvek vysvetlenia. Toto bol jej spôsob, ako komentovať fungovanie umeleckej prevádzky a inštitúcií,“ hovorí Zuzana Jakalová.

Tiež si myslí, že umelecká prevádzka je dnes veľmi vyčerpávajúca. „Nevravím, že všetko súvisí s ekonomickou nestabilitou, ale tá je naozaj veľkým stresom a iste aj poháňa k vyhoreniu. Umelecká scéna má možno tú výhodu, že všetci sa tu medzi sebou poznáme a v istých momentoch sa dokážeme podržať, ale v skutočnosti žijeme vo veľmi neistých podmienkach – robíme na projektoch, na ktoré nemáme peniaze, a robíme ich veľa. Stále musíte niečo produkovať, len aby ste dostali aspoň dvesto eur z grantu, a to je únavné,“ hovorí Jakalová.

Ak potom podľa nej nepríde nejaká satisfakcia, ohodnotenie vo forme reflexie či fundovanej kritiky, je to pre umelcov veľmi náročné. „Zdá sa mi, že dnes sa už o depresiách, úzkostiach a aj o samovraždách rozpráva o čosi viac, ale stále sme na začiatku. Stále je to len akési opatrné našľapovanie a nikto akoby v skutočnosti nevedel, čo robiť. Veľa nad tým v poslednom období rozmýšľam a myslím, že musíme nájsť nejaké nástroje, konkrétne riešenia a opatrenia, ktoré by dokázali pomôcť.“

Teraz najčítanejšie