Denník N

Obrazy umýva hadicou, suší na slnku a behajú po nich sliepky. Na dedine cítim rozmach, hovorí maliar Andrej Dúbravský

Andrej Dúbravský vo svojom ateliéri. Foto N - Vladimír Šimíček
Andrej Dúbravský vo svojom ateliéri. Foto N – Vladimír Šimíček

Maľby Andreja Dúbravského ilustrujú celé vydanie dnešných novín.

Prvú výstavu mal presne pred desiatimi rokmi ešte ako študent. Rozpoznateľný bol od samého začiatku. Najprv sa viezol na živej vlne záujmu o výrazný ateliér „csudaiovcov“ bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení, no veľmi skoro bolo jasné, že ide vlastnou cestou a že má na to dostatok ambícií, ale aj talentu.

Za pomerne krátky čas si vypestoval nálepku nádejného mladého autora, čo maľuje roztopašných chlapcov so zajačími ušami (a občas aj vztýčenými penismi). Dnes ANDREJ DÚB­RAVSKÝ pestuje niečo celkom iné.

Pred štyrmi rokmi kúpil starý dedinský dom s verandou, letnou kuchyňou a veľkou záhradou. Vysadil v nej už viac ako sto stromov a množstvo rastlín, čo sú nielen pekné, ale aj dobré pre včely, motýle a hmyz. Sociálne siete plní statusmi o tom, koľko vajec do rána zniesli sliepky, čo voľne behajú po dvore, a jeho plátna sú zas plné toho, čo vidí a vníma okolo seba.

Tento rok má za sebou desať samostatných alebo skupinových výstav – dve v Bratislave, jednu v Košiciach, v Trnave, vo Viedni, v Ríme, v Berlíne, v Holandsku, v Českých Budějoviciach a pred pár dňami otvárali aj skupinovú výstavu v New Yorku.

Do rozhovoru o ekofeminizme, klimatickej kríze a o tom, či sa už cíti byť úspešným maliarom, nám v pravidelných intervaloch kikiríkajú kohúty v hojnom počte dvanásť kusov a po hodine sa spred plota ozve klaksón. Končíme. Kuriér doniesol výhrevnú podložku pre sliepky, aby im tu v zime nezamŕzala voda na pitie.

Foto diel - Richard Kučera Guzmán
Foto diel – Richard Kučera Guzmán

Deväť výstav za rok – nie je to málo? Ako sa to stalo?

Vlani som nemal žiadnu samostatnú výstavu a na Slovensku som nevystavoval od roku 2015. Ponuky aj prichádzali, ale stále som všetkých odbíjal s tým, že nemám čas, a pritom som aj mal čo vystaviť. Lenže na jar a na jeseň som chcel byť aj v New Yorku. Tento rok som si povedal, že na jar nepôjdem a urobím výstavu. Zrazu sa to nasekalo. A napokon som staršie veci takmer nepoužil, všade som chcel namaľovať niečo nové.

Nie je to priveľký stres, maľovať nové obrazy na výstavy, ktoré už majú termíny?

Niekedy je stres dobrý. Keď už mám pár hajlajtov, obrazov, o ktorých si myslím, že sú fakt dobré, tak potom sa mi maľuje totálne ľahko. Neviem, kedy je dosť. Neviem sa zastaviť. Buď maľujem, alebo nemaľujem vôbec, a keď maľujem, tak nemám mieru. Aj na poslednú chvíľu pred výstavou je šanca, že urobím dobrú vec, a bola by škoda nevyužiť to.

Horšie to je vtedy, keď mám v krátkom čase namaľovať jeden jediný obraz na skupinovú výstavu alebo veľtrh. To musia byť totálne mega bomby a vždy si hovorím, bože, ako mám v jednom obraze ukázať celého svojho génia? (smiech) Ale aj to je vlastne nič oproti stresu, ktorý mám z organizačných emailov a telefonátov ohľadom prevozu diel. Na výstavu v Budějoviciach sme zvážali obrazy od zberateľov z Berlína, Prahy, Bratislavy a chcel som aj nové z Rastislavíc a len som tŕpol, či ešte príde dodávka, ale prišla. Život je krásny.

Zdá sa, že na budějovickej výstave vám obzvlášť záleží, prečo?

Áno, záleží, veľmi si to vážim, lebo Alšova jihočeská galéria mi ponúkla výborný termín, veľa priestoru, kde som mohol s kurátorom Radkom Wohlmuthom vystaviť aj spolupráce s Michaelou Bednárovou, Simonou Janišovou a na vernisáži mal performance Lukáš Zahy. Na výstavu mali aj dobrý rozpočet, veď už len to, že boli ochotní doviezť diela z troch krajín, je skvelé. A neporovnateľné s mnohými slovenskými galériami. Navyše, je to dobrá inštitúcia a páči sa mi, že sa české galérie zaujímajú aj o slovenských umelcov, aj keď tam s nimi nechodím miešať kávu.

Je to pre mňa výzva, ale zároveň z toho nemám až taký stres, lebo nikto na mňa netlačí. Skrátka, nie je to Berlín, a to nemyslím v zlom. Tam mám vždy pocit, že urobím blbú výstavu, lebo všetci na mňa pušujú – Andrej, toto je veľká šanca, toto je Berlín, tak to nepokaz! Každá výstava je predsa veľká šanca – či je to v Budějoviciach, alebo v Berlíne. Nemám rád, keď na mňa tlačia, keď mi niekto mesiac pred výstavou píše, že potrebuje jepegečka a názvy obrazov, a ja ich pritom ešte len maľujem.

Andrej Dúbravský. Foto N – Vladimír Šimíček

Maľujete aj inde než v Rastislaviciach a v New Yorku?

V zime som maľoval v ateliéri na Zlatých pieskoch, lebo v letnej kuchyni v Rastislaviciach by som ešte nevydržal. Na Zlatých mám ateliér s oknom, so všetkým pohodlím. Dva mesiace som tam robil továrničky, ale nič použiteľné tam nevzniklo. Iba som hľadal tvar, skúmal ho.

Potom som v marci prišiel sem do svojej letnej kuchyne, čo je v skutočnosti rozpadajúci sa domček z nepálenej tehly, a už to išlo. Keď je vonku ešte stále zima, som tam zavretý a cítim sa, akoby som bol kdesi v jaskyni, ako človek pred tisíckami rokov. Mal som tam len malú stolovú lampu, príšerné svetlo, v podstate hrozné podmienky, ale vznikali dobré obrazy.

Vyhodnocujete, akou veľkou zmenou prešla vaša práca, odkedy ste na dedine?

Zmenilo sa asi veľa, ale nik­dy sa nedozvieme, čo by bolo keby. Možno by som bol oveľa úspešnejší, keby som sem neprišiel. (smiech) A povedzme si pravdu, možno by som hľadal aj zaujímavejšie témy ako zvieratká a agroproblémy. To asi nie je niečo, čo by zaujímalo veľa ľudí vo svete alebo umeleckú scénu. Verím, že by som sa vyvíjal, ale tu na záhrade cítim totálny rozmach a ostatné nevnímam. Obrazy umývam hadicou, potom ich suším na slnku, behajú po nich sliepky. To všetko ovplyvňuje, ako vyzerajú. Sú viac raw a to sa mi páči.

Keď ste pred štyrmi rokmi vystavili prvé obrazy, čo vznikli na záhrade v Galérii mesta Bratislavy, titulok jednej recenzie v SME bol – Dúb­ravský bol jasný talent…

… a zrazu maľuje jablká! To si presne pamätám. Titulok bol clickbait, ale text bol napokon pomerne mierny. Horšie to bolo s tým, čo napísala jedna kurátorka. To bolo brutálne, úplný hejt, hrozne ma to zabolelo.

Že by ste preto odvtedy doma nevystavovali?

Myslíš, že som nevystavoval, lebo som bol traumatizovaný? Pokojne aj hej, je to možné, nejaký ten freudíček za tým možno bude. (smiech)

Nevraveli ste si vtedy, načo ste sa púšťali do niečoho nového a začali maľovať jablká a ploty, keď diváci tak dobre reagovali na chlapcov so zajačími ušami?

Nie, také myšlienky som nemal, hoci aj z Berlína mi vtedy odkázali, že jabĺčka už asi radšej nie, že s tým neprerazím. Ale takéto rady, čo bude určite fungovať a čo nie – to majú všetci, len väčšinou je to potom úplne inak. Keď som do Ríma niesol veľkú dymiacu fabriku, tak sa ma v galérii pýtali, či to tam len nebude zaberať miesto niečomu lepšiemu. A predali ju ako prvú.

A teraz nehovorím len o tom, čo funguje ekonomicky, ale o tom, na čo ľudia skrátka reagujú. Húsenice alebo továrne asi nie sú námetom, ktorý by niekto považoval za pekný. Predpokladáš, že človek by sa doma radšej pozeral na nejaké ladné krivky alebo kvety vo váze, a nie húsenice a dymiace továrne. A ak sa to ľuďom napriek tomu páči, tak je to pre mňa znak toho, že je to dobrý obraz, že nejde len o námet, ale o maľbu a tá je skrátka dobrá.

Odkedy som na dedine, tak cítim, že som dával šancu rôznym novým námetom aj novým farbám, čo som predtým nerobil. Dovtedy to bolo také jasné – figúra, portrét, k tomu nejaký ten lesík, a hotovo. A zrazu mám húsenice, kohúty, fabriky, jabĺčka, záhradu. Práve v juhočeskej galérii som to prvýkrát vystavil všetko spolu a dáva to zmysel.

Nie je to teda tak, že vás tá kritika istým spôsobom oslobodila?

Nie, to vôbec, len ma bolela. Kritika nie je nikdy príjemná a takáto mi ani nepomáha. A popravde – ak niečo urobím zle alebo je to menej zaujímavé, väčšinou na to s odstupom času prídem aj sám.

O tej výstave v Galérii mesta Bratislavy si spätne vôbec nemyslím, že by bola zlá. Viem, že od niektorých bola prijatá s kritickým podtextom, ale myslím, že to bolo hlavne preto, lebo som ľudí zmiatol. Keď vás vidia ako maliara zajacov, čo zrazu urobí inštaláciu a ešte aj maľuje niečo iné, je asi ťažké brať to vážne. Lenže pre mňa to vo výsledku bolo veľmi dobré, lebo dnes ľudia reagujú aj na iné motívy, ktoré robím, a možno sa mi už podarilo zbaviť sa toho, že Dúbravský robí len zajace.

Teší vás to?

Áno, som rád, lebo ak by kurátori alebo galeristi chceli odo mňa stále vystavovať iba to isté, bol by som sklamaný. Možno by som to musel robiť do konca života, a to by som nechcel.

Cítite, že idete do rizika, keď začínate s nejakým novým motívom?

Pred každou výstavou mám obavu. Keď som pred dvoma rokmi vystavoval v Berlíne a v Prahe iba maľby kohútov, bol som v totálnom strese. Boli úplne nové a neboli premiešané s ničím „tradičným“, čím by som uspokojil diváka, ktorý prišiel na „Dúbravského“. A bolo strašne zaujímavé sledovať, ako rozdielne to v týchto mestách prijali. V Berlíne to bolo super, ale v Prahe sa mi po výstave donieslo, že to bolo „totální sklamání“. Lenže prešlo pár mesiacov a zrazu mi začali chodiť emaily, či ešte nemám nejakého kohúta. Trvalo to teda dlhšie, ale napokon sa pre ne ľudia nadchli.

U nás je to však stále neporovnateľné s tým, ako fungujú galérie v Amerike. Tam mnohí umelci, keď už čosi dosiahnu, neriskujú absolútne nič a robia stále len to isté. Rozhodne to neplatí pre všetkých autorov a ani pre všetky galérie, ale sú tam aj také, čo fungujú priam ako dizajnové obchody, kde presne viete, čo si idete kúpiť. Jeden kamoš v New Yorku robil v štúdiu veľmi úspešného umelca, ktorý už len odobruje, čo jeho tím urobí. Z galérie mu zavolajú, že majú klienta, pre ktorého potrebujú to, čo u nich visí, ale v modrej farbe, a on odobrí aj to. Len potom žije na xanaxe a stavia miliónové vily v Portoriku, lebo nevie, čo so sebou.

Prečo do toho New Yorku teda chodíte?

Každý umelec, čo tu hovorí, že je mu prednejšia „integrita“ a bude si radšej robiť to svoje, chodiť každý deň do práce a maľovať si len po večeroch, lebo je mu jedno, či sa to niekomu páči alebo nie – to je blbosť.

Áno, tých pár ľudí, čo sa u nás naozaj uživí umením, to tu má celkom dobré – máme aj nejaké peniaze, aj nejaký ten lokálny úspech, a ešte nám z toho nešvitorí. Ale ja by som možno aj kúsok psychického zdravia obetoval za jednu špičkovú galériu v New Yorku. (smiech) Potom by som zas prišiel do Rastislavíc a nejako to rozchodil. Takže tak to je, aj preto chodím do New Yorku.

Môže tam ešte niekto len tak uspieť? A prerazí kvalita alebo je to o šťastí?

Nie, nemyslím, že je to len o kvalite. Je to o spojení viacerých vecí – aká je práve atmosféra, aký je trend, do ktorého môže človek naskočiť, alebo naopak anti-trend, ktorý začne zrazu niekoho zaujímať.

Presne tak to predsa bolo aj v mojom prípade na Slovensku. Nikto nemaľoval trochu divokejšiu figuratívnu maľbu. Keby boli predo mnou traja gejovia figuralisti, tak by som nemal šancu, lenže nikto taký predo mnou nebol. Starší csudaiovci maľovali plošné veci, takže figurácia bola zrazu hot, čo neznamená, že by som nemal žiaden talent. Len som si vedomý toho, akú úlohu zohrávajú okolnosti. A to isté sa deje aj v Amerike. Keď si tridsiaty ôsmy alebo dvesto päťdesiaty v poradí, tak nemáš šancu.

Môže byť ešte dnes niekto iný?

Nie, ale môže byť prvý iný za posledných desať alebo pätnásť rokov. Lenže ten trend sa nedá úplne predvídať. Čo sa asi dá, je naň v správnu chvíľu naskočiť – minimálne v Amerike vidím u mnohých umelcov túto snahu. Keď vidíte, že čosi funguje, a začnete robiť to isté, tak si tam viete zarobiť na dom. O päť rokov možno nebudete celkom nikoho zaujímať, ale aspoň ste si nakúpili nejaké tie bitcoiny. (smiech) V tomto mám naozaj šťastie, že mám zázemie v Európe, takže sa na toto všetko môžem pozerať z nadhľadu a s odstupom, čo je úľava.

Čo vám tá skúsenosť v New Yorku teda dáva – okrem nových kontaktov a malieb, ktoré tam urobíte?

Chodím tam hlavne kvôli umeniu. Lebo dnes sa už síce môžem ísť pozrieť na Rothka do Viedne alebo na Giacomettiho do Prahy, ale tam vidím aj to, čo sa deje a vzniká práve teraz. Tam to všetko je a dáva mi to drajv, ktorý sa prejaví – buď tam alebo o pol roka v Rastislaviciach, to je jedno, ale cítim ho.

Zároveň je to pre mňa čas, keď sa môžem sústrediť iba na umenie a tým nemyslím len maľovanie. Doma stále niečo riešim, kadekto mi volá, musím troviť potkany, ale dávať pozor, nech súčasne neotrávim aj sliepky, veranda sa rozpadáva, prší do garáže a tak ďalej, ale tam som od tohto všetkého oslobodený. Neviem, možno by som sa tak cítil aj v Košiciach, ale zatiaľ to nechcem skúšať.

Opakovane sa mi tam totiž stáva ešte jedna vec – mám tam už kamarátov, s ktorými sa rád o umení rozprávam, ale aj keď sa tam náhodou stretnem s niekým zo Slovenska, zrazu má naša debata o umení totálne iný level. Keď sa vidíme doma na vernisážach, klebetíme a ohovárame, ale tam sa naozaj bavíme o umení. Mám to rád, aj keď je to pre mňa brutálne drahá rezidencia.

Hovorili ste o trendoch a o tom, či ešte možno byť originálny. Keď začínate s nejakým motívom, zisťujete si, či to už niekto náhodou neurobil úplne rovnako pred vami?

Nie, ale ja ani nečakám, že prídem s nejakým super originálnym nápadom. Maľujem obrazy. To sa robí už tisícky rokov, čo už len na tom môže byť originálne? A navyše, veď preto majú ľudia radi obrazy, lebo sú im blízke. Ak by som sa nasilu snažil maľovať nejak inak len preto, aby som bol akože originálny, ľudia by s tým možno ani nevedeli naložiť, spracovať to, lebo nech to znie ako hrozné klišé – ale ľudia majú radi to, čo už poznajú. A aj ja z toho ťažím. Z kódov a stereotypov, ktoré v sebe prirodzene máme. Nejdem sa tváriť, že je to inak.

Keď ste začali maľovať v Rastislaviciach, tak ste upustili z maľovania figúr, a aj keď ich dnes ešte občas robíte, tak sú trochu uvoľnenejšie a celkovo je vo vašich obrazoch viac abstrakcie. Je to niečo, k čomu cielene smerujete?

Je pravda, že do figúr sa mi ani teraz moc nechcelo. Keď som tu, mám chuť maľovať veľké a uvoľnené veci a vyberám si námety, pri ktorých sa môžem čoraz viac uvoľňovať, a to pri figúrach nejde. Toto mám stále v hlave. Mne sa totiž fakt páčia maliari, pri ktorých máte pocit, že to tam len tak našpliechali a čau. A pritom je za tým iste aj veľa rozvahy, sústredenia. Už od školy mám pocit, že sa chcem k niečomu takému dopracovať, byť ešte viac expresívny, uvoľnený. A snažím sa to docieliť tým, že si dávam rôzne prekážky – nové námety, formáty, farby, lebo chcem, aby bol obraz ešte jednoduchší, akosi primitívnejší.

Čo vás od toho cieľa odďaľuje?

Strach. Strach alebo snaha nepokaziť to. Snaha namaľovať stále „pekný“ obraz, ale zároveň totálne uvoľnený. Niektorí sa s takým prístupom možno narodia, ale ja sa k tomu snažím premaľovať.

Moja technika je proces. Veľa ľudí to asi nechápe, možno najmä takí, čo musia aj chodiť do roboty alebo majú rodinu. Pýtajú sa ma, načo toľko maľujem ten istý motív. A ja vysvetľujem, že to predsa neviem totálne racionálne uchopiť predtým, než začnem maľovať. Idem od obrazu k obrazu a skúsenosťou to vylepšujem. Musím to tam našpliechať desaťkrát a možno až tá jedenásta húsenica je dobrá. Ale potom príde to dôležité. Vtedy musí človek racionálne prísť na to, prečo je zrazu tá jedenásta dobrá. Musí to vedieť vyhodnotiť. Lebo v tom to je. Mnohým umelcom sa podarí urobiť mega dobrý obraz, ale nevedia potom pochopiť, čo sa stalo, ako to urobili,, a nech sa potom snažia akokoľvek, dobrý obraz už nespravia.

Andrej Dúbravský vo svojom ateliéri. Foto N – Vladimír Šimíček

Spomínali ste, že spätne väčšinou zistíte, čo nebolo najlepšie. Čo potom s tými obrazmi robíte?

Šup s nimi do garáže alebo do táboráka! (smiech) Niekedy ich ešte využijem ako teraz v Budějoviciach, kde som celú miestnosť vytapetoval nenapnutými plátnami, ale veľa z nich končí aj v garáži alebo ich spálim.

Je to satisfakcia, keď si niekto kúpi váš obraz a visí mu doma na stene?

Je to pre mňa stále strašne zaujímavé. Keby som bol milionár, asi by som ich nepredával, ale nie som, a tak to robím. A neprestáva ma udivovať, že niekto minie sedemtisíc za jeden môj veľký obraz, za čo môže mať možno aj Skuteckého alebo Medňanského. Je to pre mňa záhada. Zároveň mám však veľmi rád, keď mi ľudia pošlú fotku, ako si obraz zavesili. Je to úplne iné než v galérii, lebo ja mám samé veľké obrazy a dnešné byty a domy sú na ne malé. Fascinujúce ale je, že tí ľudia si tam ten obraz zavesia, vedľa je nejaká detská stolička, žijú s ním, žijú s nejakou veľkou chlpatou húsenicou, sledujú ju, ale aj ona istým spôsobom sleduje ich. Je tam ako taký cudzopasník, špión či priam predĺženie mňa.

Vy ste pomerne aktívny na sociálnych sieťach, pomáha imidž a osobný život umelca tomu, či ho niekto vystaví alebo kúpi?

Neviem. Sú zberatelia, ktorí si kúpia obraz, aj keď o mne nevedia absolútne nič. Vidia moje obrazy na výstave alebo si pozrú katalóg, kde nie je ani jedna fotka sliepočky na záhrade, a potom sú zberatelia, ktorí umelca priam fetišizujú.

Nad tým som kedysi, keď som chcel byť úspešný maliar, nikdy nerozmýšľal. Nenapadlo by mi, že to obnáša aj túto stránku. A tiež mám pritom obľúbených autorov. Keď som nedávno jedného stretol na ulici v Berlíne a pozdravil ma, týždeň som z toho žil. Keby ma pozdravila Rihanna, nič by to so mnou nespravilo, ale toto bol zážitok. Asi je to teda normálne, že všetci niekoho obdivujeme a fetišizujeme.

Cítite sa ako úspešný autor?

Na Slovensku určite, v Berlíne tak trošku a v New Yorku… hm, lepšie ako v roku 2014. (smiech) Tak­že áno, cítim sa dobre a najlepšie je to v Rastislaviciach. Tu sa cítim brutálne, ako najlepší rastislavický maliar a je to super pocit, dúfam, že to tak aj ostane. (smiech)

Keď sme sa rozprávali pred pár rokmi, hovorili ste, že nie ste žiaden maliar posolstiev. Dnes maľujete húsenice a dymiace továrne, ktoré priamo súvisia s klimatickou krízou, o ktorej aj veľa píšete na sociálnych sieťach. Ako to je – nezmenil sa tento váš postoj?

Áno, asi áno, hoci – keď sa pozriem späť, tak síce moje predošlé maľby nemali v sebe žiadne jasné posolstvo, ale tiež boli veľmi späté s mojím vtedajším životom, s tým, čím som sa zaoberal a čím som žil. Neviem si predstaviť, že by som rozmýšľal nad niečím a potom maľoval čosi úplne iné. Vždy som mal rád prírodičku, chodieval som sem neďaleko k babke na záhradu a chcel som byť prírodovedec, naháňal som sliepky a teraz sa to všetko u mňa nejak prepojilo. Možno preto ľudia na moje veci reagujú, lebo za tým cítia akúsi celistvosť.

A ak ide o posolstvo, mám to stále rovnako – v prvom rade to musí byť dobrý obraz, vtedy v ňom môže byť aj posolstvo. Ja nechcem robiť žiadne agitky a myslím, že to ani nerobím. Chcel som pracovať s ekologickou témou, zobral som si na to primitívny námet továrničiek, čo vyzerajú ako nejaké detské kresby, a začal som s tým pracovať. Uvoľnil som sa v tom maliarsky, dolu je geometrická abstrakcia, hore zasa gestická, a zároveň to súvisí s tým, čo sa deje. Všetci okolo dnes sledujú Gretu, ale nemusím predsa maľovať ju, tie maľby ani nehovoria, že musíte zachrániť zem alebo že som jej fanúšik, ale sú komentárom toho, čo sa deje, lebo v tom sám žijem.

Ale chcete zachrániť zem, či nie?

Tak určite! (smiech)

Kde začať?

V kultúrnom dome. Na budúci rok som si totiž dohodol s miestnym klubom dôchodcov, že im urobím nejakú prednášku. Stalo sa totiž to, že do knihy návštev v galérii White & Weiss mi úhľadným písmom napísali odkaz členky rastislavického klubu dôchodcov, že by rady nadviazali kontakt. Včera som bol na návšteve u predsedníčky, pani Gabriely s jej manželom. Bolo to výborné, aktivity ich klubu sú veľmi zaujímavé a robia toho naozaj dosť, takže už sa teším, ako sa s nimi zoznámim. Konečne tu nebudem sám a začnem sa aj v Rastislaviciach s niekým socializovať.

A o čom im porozprávate?

Napríklad o ekofeminizme, o ktorom teraz veľa čítam, lebo ma fascinuje, že je to téma, ktorá sa vonku rozoberá od 70. rokov, ale stále to má minimálny dosah na to, čo sa napokon udeje.

Zdá sa mi neuveriteľné, ako dnes mnohí ľudia naletia rôznym konšpiračným teóriám a sú schopní tvrdiť napríklad aj to, že klimatická kríza je len výmysel skupín, ktoré sa nás snažia ovládnuť. A pritom jediný, kto to tu ovláda, je biznis a predstava nikdy sa nekončiaceho rastu. To, ako sa správame k pôde, to je len naša túžba zarobiť a vyťažiť z nej stále viac. To nie sú žiadni „oni“.

Andrej Dúbravský. Foto N – Vladimír Šimíček

Andrej Dúbravský

(1987)

Narodil sa v Nových Zámkoch. Vyštudoval Školu úžitkového výtvarnícva, odbor kameňosochárstvo a Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave – Katedru maľby a iných médií u Ivana Csudaia a u Daniela Fischera. Získal prvé miesto v Cene Nadácie VÚB – Maľba 2012. Frekventovane vystavuje na Slovensku aj v zahraničí, kde ho zastupuje berlínska galéria Dittrich & Schlechtriem, jeho diela sú zastúpené aj v zbierkach Slovenskej národnej galérie. Pracuje v Rastislaviciach a v New Yorku, kde mal už sedem skupinových výstav.

Rozhovory

Umelecké noviny

Teraz najčítanejšie