Denník N

Hitler futbal nemal rád, Mussolini si vybavil titul, Stalin prišiel, len keď nehrozila prehra

Olympijský štadión v Berlíne v roku 1936. Foto - Wikimedia/CC/Das Bundesarchiv
Olympijský štadión v Berlíne v roku 1936. Foto – Wikimedia/CC/Das Bundesarchiv

V tridsiatych rokoch sa futbal stal dôležitým nástrojom politiky. V období propagandy a blížiacej sa vojny mali medzinárodné zápasy obrovský význam pre nacionalistických politikov, vrátane najmocnejších diktátorov.

Po prvej svetovej vojne bol futbal na kontinente na vzostupe, vo viacerých krajinách vrátane Československa vznikli profesionálne ligy. Vo veľkomestách sa stavali obrovské štadióny, na stretnutia chodili desaťtisíce divákov, o zápasy sa zaujímali aj novinári.

Medzinárodné zápasy získali obrovskú prestíž vďaka založeniu Stredoeurópskeho pohára, určeného hlavne pre elitné kluby Československa, Maďarska, Rakúska a Talianska. V roku 1930 sa v Uruguaji s veľkým finančným úspechom odohrali prvé majstrovstvá sveta, britský rozhlas začal pravidelne vysielať priame prenosy z ligových duelov.

Spomedzi európskych diktátorov si silu športu najviac uvedomoval Talian Benito Mussolini. Jeho režim používal víťazstvá reprezentácie ako dôkaz správnych fašistických reforiem, ktoré sa snažili pozdvihnúť fyzickú pripravenosť obyvateľstva. V každom meste mali byť vybudované športoviská, mužov nabádali k vstupu do klubov a ženy k potomstvu, pretože pôrodnosť klesala.

Talianski politici verili, že väčšia a zdravšia populácia zabezpečí lacnú pracovnú silu a dobre fungujúce vojsko. Na štadióne v Bologni dokonca vznikol Inštitút športovej medicíny, ktorý športovcov skúmal z pohľadu biomechaniky aj eugeniky.

Mussoliniho šampionát

Benito Mussolini podporil rozvoj talianskej profesionálnej ligy, ktorá vďaka investíciám viacerých významných domácich podnikateľov bola schopná prilákať najlepších hráčov z Latinskej Ameriky.

Pre propagandistické ciele však bola najdôležitejšia talianska reprezentácia, ktorú viedol despotický tréner Vittorio Pozzo, kontrolujúci hráčom aj korešpondenciu. Pozzo dokázal hráčov perfektne pripraviť po taktickej stránke, no snažil sa u nich posilňovať i nacionalizmus.

Keď raz cestovali na zápas do Budapešti, zastavili sa na vojenskom cintoríne Redipuglia a tam hráčom pripomenul, že majú povinnosť odovzdať všetko pre svoj národ. V skutočnosti bol vraj vzťah Mussoliniho s Pozzom povrchný. Slávny tréner dokonca počas druhej svetovej vojny pomohol spojeneckým vojakom k úteku.

Mussolini, ktorý si futbal veľmi obľúbil, poskytol neobmedzené finančné prostriedky, aby zadlžené Taliansko mohlo zorganizovať Majstrovstvá sveta 1934. Generálovi Giorgiovi Vaccarovi, prezidentovi Talianskeho olympijského výboru a tamojšej futbalovej asociácie, povedal jasne: „Musíme vyhrať, generál!“ Za každú cenu.

Talianske národné mužstvo, nepochybne tvorené hráčmi svetového formátu, to dokázalo aj vďaka brutálnym zákrokom a zaujatým rozhodcom.

Napríklad vo štvrťfinále so Španielskom dvaja talianski útočníci pri rohovom kope chytili legendárneho brankára Ricarda Zamoru okolo pása, dotlačili ho za bránkovú čiaru a Ferrari skóroval do prázdnej brány. Navyše, za Talianov v základnej zostave nastupoval naturalizovaný Argentínčan Enrique Guaita, aj keď ešte nedovŕšil tri roky pobytu v krajine, potrebné podľa vtedajších stanov FIFA na získanie občianstva.

Neznášali prehry

Nemecko kvôli Versaillskej zmluve nemohlo mať vlastnú armádu, nacisti tak pôvodne šport videli ako prostriedok k vychovávaniu budúcich vojakov. Pre Hitlerovu vládu bola telesná výchova najdôležitejším školským predmetom, vyučovala sa päť hodín týždenne. Pred futbalom, teda „anglickou hrou“, uprednostňovali disciplíny ako hod granátom alebo zápasenie, no ľudia si ich príliš neobľúbili.

Pred nástupom Hitlera nemecká reprezentácia odohrala iba 23 zápasov počas 25 rokov, na prelome 20. a 30. rokov utrpela aj ťažký debakel 0:6 od susedného Rakúska. Všetci jej hráči boli oficiálne amatéri, neplatený tréner Otto Nerz sa radšej venoval medicíne.

Pomery v nemeckom futbale sa zmenili až po zvolení Hitlera. O reprezentáciu sa začal starať nový kouč Sepp Herberger, ktorý si po vzore Taliana Pozza vždy pred zápasom na tri týždne vzal celý káder do tréningového kempu.

Prvý duel v nacistickej ére Nemecko odohralo v marci 1933 proti Francúzsku, hoci súper kvôli obavám o hráčov spočiatku uvažoval o bojkote. Stretnutie nakoniec prebehlo v priateľskej atmosfére, významný francúzsky funkcionár Jules Rimet dokonca na bankete povedal, že sa pokúsi o napravenie nesprávnej mienky francúzskej verejnosti o nacistickom Nemecku.

Nemecká reprezentácia nastupovala proti spriateleným alebo neutrálnym krajinám, vrátane Slovenska. Jej výkony mali významný vplyv na náladu obyvateľstva. Po domácej porážke od Švédska v septembri 1942 tajomník ministerstva zahraničia Martin Luther napísal: „Stotisíc ľudí odchádzalo zo štadióna v skľúčenej nálade, a pretože výhra vo futbalovom zápase je srdciam týchto ľudí bližšia než dobytie nejakého mesta na východe, podobným udalostiam je nutné zabrániť.“

Samotný Hitler je mylne označovaný za priaznivca Schalke 04 Gelsenkirchen, ale v skutočnosti sa mu futbal nepáčil, radšej sledoval napríklad box. Gdaňský gauleiter Albert Forster ho raz presvedčil, aby sa pozrel na duel Nemecka s Nórskom, hraný v Berlíne v rámci OH 1936. Očakávala sa jasná výhra nemeckých futbalistov, Hitler ich pred úvodným hvizdom išiel aj sám pozdraviť do šatne. „Predtým ho žiadny náš hráč osobne nepoznal a keď sme si s ním potriasli rukami, boli sme ešte dlho popletení,“ priznal neskôr útočník Willy Simetsreiter. Nemecko prekvapujúco prehralo 0:2 a Hitler rýchlo ušiel – podobne ako pred udelením olympijskej medaily černošskému šprintérovi Jessemu Owensovi.

Podobné zahanbenie si Josif Vissarionovič Stalin ani nechcel pripustiť, preto sa na zápasoch zúčastňoval väčšinou vtedy, keď bol sovietsky výber jednoznačným favoritom. Aj jeho režim využíval futbal na politické účely. V roku 1952 prišiel do Moskvy londýnsky Arsenal ako symbol priateľstva britského a sovietskeho národa. O tri roky neskôr proti Sovietskemu zväzu nastúpilo Západné Nemecko, lebo Sovieti sa snažili získať ich podporu pre myšlienku zjednoteného Nemecka s komunistickým režimom.

Teraz najčítanejšie