Viceprimátorka Štasselová: V Bratislave chýba viac než 100-tisíc nájomných bytov

Viceprimátorka Bratislavy Lucia Štasselová (Team Vallo, PS/Spolu) hovorí v rozhovore aj o tom:

• že väčšina ľudí, ktorí v Bratislave pracujú, si nebude môcť dovoliť bývanie v širšom centre,
• koľko nájomných bytov a kde chce Vallov magistrát postaviť do konca volebného obdobia,
• či mesto uvažuje nad náhradou za zbúrané PKO,
• či bude kandidovať v parlamentných voľbách za koalíciu PS/Spolu.

Ako ste sa dostali ku komunálnej politike?

Vyštudovala som architektúru, preto ma mesto ako architektonicko-urbanistický celok vždy zaujímalo. Dvadsať rokov som pracovala v neziskovom sektore, neskôr som chvíľu pracovala v rozhlase a STV na špecializovanej pozícii, bola som zodpovedná za spoluprácu s tretím sektorom. V rámci projektu Hodina deťom sme totiž každý rok narážali na tie isté problémy pri spolupráci s médiami, zvlášť s RTVS. Zistila som, že BBC, ČT alebo rakúska verejnoprávna televízia majú oddelenia, ktoré sa spolupráci s tretím sektorom venujú systematicky, alebo dokonca majú vlastné neziskové organizácie, a tak som svoje poznatky verejnoprávnemu médiu ponúkla. Keď sa dokončilo zlúčenie rozhlasu a televízie v spoločnú RTVS, pán Mika túto pozíciu krátko nato zrušil, no o rok na ňu opäť niekoho hľadal. Asi som predbehla dobu. Neskôr som pracovala ako konzultantka pre neziskové organizácie, dokonca aj pre privátne nadácie. V tom období ma oslovil pán Procházka k spolupráci, nikdy som sa však nestala členkou jeho strany. (Radoslav Procházka ponúkal Lucii Štasselovej kandidovať za primátorku Bratislavy za stranu Sieť, odmietla a kandidovala len do mestského zastupiteľstva. – pozn. red.) Do komunálnej politiky sa mi teda podarilo dostať skoro nečakane, no venujem sa jej naplno už piaty rok.

V minulom volebnom období ste boli poslankyňou za Ružinov – Štrkovec, teraz ste za Ružinov – Pošeň. Bývate pritom v obci Marianka pri Bratislave. Prečo sa teda zaujímate o komunálnu politiku v Ružinove?

Trvalé bydlisko mám v Ružinove, dnes už v byte môjho syna. V Ružinove som v minulosti istý čas s manželom žila, no keď sa nám narodilo päť detí, nevedeli sme za primeranú cenu zohnať bývanie. Kúpili sme preto starý dom v Marianke, ktorý sme si zrekonštruovali. V Bratislave som sa však narodila, 27 rokov som žila na Kramároch, chodila som na základnú školu na Gorazdovu ulicu, na gymnázium zas v Ružinove na Novohradskú. V Ružinove tiež vyrastal môj manžel… Takže Ružinov je akási moja základňa v meste. Nevidím teda problém v tom, že bývam niekde inde, v suburbánnej časti Bratislavy, ako mnohí iní. Minulý mesiac sme mali neformálne stretnutie poslaneckého ružinovského klubu a ja som z nich bola Bratislavčanka žijúca v meste najdlhšie – dve tretiny z nich sa tu ani nenarodili, ale sa sem prisťahovali.

Zo všetkého najviac ma však zaujíma hlavné mesto ako také – architektúra, strategické, koncepčné veci súvisiace s rozvojom mesta a celého bratislavského regiónu, kam patrí aj Marianka. Urbanizmus na Slovensku totiž pokrivkáva, po zmene režimu sa rozpredali najlukratívnejšie pozemky mesta, výstavba je živelná a mesto tým neuveriteľne trpí. Koncepčný prístup absentuje. Platí však, že ak sa chcete stať mestským poslancom a niečo ovplyvniť, musíte kandidovať za niektorú mestskú časť.

Nerozmýšľali ste nad tým, že by ste sa uchádzali o post v Marianke?

Opakujem, že mám bližší vzťah k Bratislave, tu som prežila najväčšiu časť svojho života, aj keď v Marianke sa býva výborne. Mesto ma ako architektku a poslankyňu zaujíma viac. Je to doslova moja vášeň.

Kto bol doteraz podľa vás najlepší primátor hlavného mesta a prečo?

Nebudem ešte hodnotiť terajšieho pána primátora…

… samozrejme, ešte je vo funkcii krátko.

Asi so mnou nebudú všetci súhlasiť, ale myslím si, že vo svojom prvom volebnom období to bol pán Ďurkovský, ktorý urobil z mesta metropolu. Uzavrelo sa Staré Mesto, vyhlásila sa pamiatková zóna Staré Mesto, vylúčila sa z nej doprava, vybudovali sa všetky pešie ťahy v centre mesta… Jeho druhé funkčné obdobie bolo komplikovanejšie a hodnotí sa ťažšie.

Čo vám v jeho druhom volebnom období prekážalo?

Pokračoval rozpredaj majetku mesta. Začalo sa to síce už pred jeho nástupom, už počas obdobia prvého „porevolučného“ primátora pána Kresánka. Neviem, prečo sa to dialo – možno sa všetci učili spravovať veci verejné a rozpredávanie majetku mesta videli primátori ako jedinú šancu, ako mesto finančne zachrániť. Neboli sme totiž vtedy ešte ani členmi Európskej únie, nemali sme teda žiadne externé zdroje na financovanie veľkých infraštruktúrnych projektov… Počas druhého Ďurkovského úradovania však mesto dokončilo predaj najlukratívnejších pozemkov a budov, napríklad boli predané pozemky pod PKO.

Dnes ste viceprimátorkou. Už sa vám podarilo dotiahnuť nejaký projekt do konca?

V mojej gescii sú dve témy – sociálne veci a nájomné bývanie. To je dnes obrovskou témou. Podarilo sa nám odčleniť oddelenie sociálnych vecí a postaviť na nohy samostatnú sekciu na magistráte. Predtým bola téma sociálnych vecí marginálna, spoločne „v jednom vreci“ so školstvom, zoologickou záhradou či kultúrou. Nie je to len organizačná zmena – zvýšil sa totiž významne aj rozpočet pre sociálnu oblasť. Ide o výrazný skok a signál, že nám na ľuďoch mesta záleží. Uchopili sme komplexne aj tému nájomného bývania – zmapovali sme, aké kroky musíme urobiť, aby sme začali čo najrýchlejšie obstarávať nové nájomné byty.

Poďme k nájomnému bývaniu konkrétnejšie – koľko nájomných bytov je teraz v Bratislave?

Každý rok mesto vydáva výročnú správu, vždy sa ich počet mení. To môže ovplyvniť skutočnosť, že byty sú dočasne vyradené z prevádzky – buď sú v zlom stave, alebo sa uzatvárajú súdne procesy s reštituentmi s rôznym výsledkom. Momentálne teda k 1. 1. 2019 vlastní hlavné mesto 878 bytov. Vo vlastníctve mestských častí je 416 bytov, potom je ešte niekoľko mestských bytov, ktoré sú mestským častiam zverené… Dokopy je všetkých nájomných bytov vo vlastníctve hlavného mesta 1018, viac-menej sú všetky obsadené.

Neobsadené sú v zlom stave?

Väčšinou – tieto byty v zlom stave treba rekonštruovať. Obsadenie bytov v našom vlastníctve sa priebežne obmieňa – buď je byt pre nájomníkov malý a žiadajú väčší, alebo si už za vlastné peniaze vedia zaobstarať iné bývanie, alebo sa byt „vybýva“ a treba ho dať do poriadku. Stále sa teda nejaké byty uvoľňujú, v poradovníku je však aktuálne približne 600 záujemcov o byt a toto číslo stúpa.

Koľko nájomných bytov by hlavné mesto teda reálne potrebovalo?

Robili sme si porovnania s inými mestami, napríklad s Viedňou, Brnom či Prahou. Téma dostupného nájomného bývania, teda takého, ktoré si bežná stredná trieda môže dovoliť, je prítomná všade v Európe. Bratislave v tomto momente chýba 100- až 150-tisíc nájomných bytov s dostupným nájomným bývaním.

100- až 150-tisíc?

Áno. Znova upozorňujem, že nehovoríme o bytoch za komerčný prenájom, teda napríklad dvojizbové byty za 500-600 eur mesačne, ktoré sú bežné na trhu. O tých sme si mysleli, že ich je dostatok, ale ani tých nepribúda veľa. Nehovoriac o tom, že nie všetci si takúto cenu za bývanie môžu dovoliť. Chýbajú nám teda byty všetkých cenových kategórií, rozostavané byty sa na trh nedostávajú dostatočne rýchlo. Nové dostupné nájomné byty, ktoré by si priemerne zarábajúci človek mohol dovoliť, nemáme dnes žiadne. Existujúce už spomínané mestské nájomné byty s regulovanou cenou nájmu sú kontinuálne obsadené, obstarávanie nových mestských bytov začíname takmer od nuly.

A teraz konkrétne: primátor sľuboval, že počas jeho funkčného obdobia vzniknú stovky nájomných bytov. Koľko ich reálne viete za nasledujúce tri roky vybudovať a zabezpečiť?

Naším cieľom je postaviť minimálne 500 bytov. Ak budeme mať 500 bytov hotových alebo aspoň rozostavaných, považovali by sme cieľ za splnený; dúfam, že ich bude viac. Musíme naštartovať procesy výstavby, zjednodušene ho opíšem: potrebujete identifikovať vhodné lokality; zaviazali sme sa, že bytové domy v nových komplexoch budeme obstarávať formou verejnej architektonicko-urbanistickej súťaže; dlho trvá, kým prebehnú všetky verejné obstarávania, kým získame územné a stavebné povolenia… Ako je bežné pri každom projekte, máme povinnosť splniť všetky legislatívne parametre – napríklad energetické koeficienty, počty parkovacích miest, svetlotechnické parametre, musíme mať všetky povolenia od kompetentných úradov a tak ďalej.

Tomu rozumiem, plánovanie je dlhodobé. Bývalé vedenia v tejto veci niečo urobili?

Aby som bola spravodlivá, niečo málo áno. Prax bola však taká, že sa vytypoval pozemok či lokalita a vedenie sa koncentrovalo na jeden-dva objekty. Za posledných 10 rokov tak v Bratislave vzniklo 57 nájomných bytov, v minulom volebnom období žiaden. Nedá sa preto povedať, že by k téme pristupoval bývalý magistrát strategicky a dlhodobo, či vôbec analyzoval viaceré možnosti, ako sa k bytom dostať. Ako mestská poslankyňa som nezaregistrovala, že by napríklad mesto vopred identifikovalo možné rozvojové územia mesta či jednotlivé lokality vhodné na výstavbu mestských nájomných bytov. Paradoxne po mojom nástupe do úradu, v priebehu prvých troch týždňov, sa ku mne dostal materiál, z ktorého som bola nadšená – za bývalého vedenia bola spracovaná vyhľadávacia štúdia nájomného bývania. Štúdia však ostala v zásuvke, zamestnanci ju nesmeli dať von.

Ako je možné, že nesmeli?

Nedozvedela som sa prečo, ani ako mestská poslankyňa a členka územno-plánovacej komisie som nevedela, že takáto štúdia bola spracovaná. Na jednej strane ma teda po nástupe na magistrát tento dokument veľmi potešil – štúdia bola zrozumiteľná, krásne vizuálne spracovaná, vytypovala 30 lokalít. Hoci Bratislava už vlastné naozaj dobré lokality nemá, tie najlepšie sú totiž dávno predané. To, čo nám ako mestu ostalo, pracovníci magistrátu analyzovali, každú vytypovanú lokalitu posudzovali z pohľadu súladu s územným plánom, s majetkovo-právnymi vzťahmi, posudzovali vhodnosť lokality na výstavbu nájomných bytov z pohľadu širších vzťahov. Keď sme sa však na štúdiu pozreli hlbšie, prišli sme na to, že z tých 30 lokalít je naozaj vhodných na výstavbu nájomného bývania možno 4-5. Nechcem túto prácu dehonestovať, ako štartér bola veľmi dobrá, no mnohé vybrané lokality sú v rozpore s územným plánom, iné sú zaťažené napríklad súdnymi spormi alebo reštitúciami, ktoré nie sú ukončené, prípadne sú zaťažené environmentálnymi skládkami. Preto na výstavbu nie sú vhodné. Rozšírili sme okruh nášho záujmu a postupne sme začali analyzovať ďalšie lokality.

Čiže koľko teraz máte vyhliadnutých lokalít?

Momentálne máme približne 15 lokalít, materiál je „živý dokument“, ich počet sa mení. Rokujeme nielen o lokalitách, ale aj o prázdnych objektoch, ktoré vlastní bratislavská župa či štátne inštitúcie na území mesta. Postupne na naozaj vhodných lokalitách pripravujeme architektonicko-urbanistické súťaže. Chceme totiž stavať pekné a kvalitné domy a sídliská.

Koľko súťaží je už vypísaných?

V najbližších dňoch zverejníme dve súťaže, postupne budeme pridávať ďalšie.

To je súťaž na výstavbu alebo rekonštrukciu objektu?

Pôjde o súťaže na architektonicko-urbanisticky zámer, prípadne zámer, ako optimálne rozvíjať dané územie.

Môžete aj konkretizovať tieto lokality?

Zatiaľ nie. Poučili sme sa na chybách predchádzajúceho vedenia. To si totiž vytypovalo lokalitu a pripravilo projekt (najďalej sa dostali v projekte Pri kríži v Dúbravke), ale nekomunikovalo s mestskými časťami, s obyvateľmi mestských častí, so starostami či s poslancami. Dôsledkom bolo, že sa proti projektu postavili obyvatelia, neskôr si odmietavý postoj osvojili aj poslanci, ktorí chceli obyvateľom pomôcť. Predchádzajúce vedenie sa tak dostalo do sporu so všetkými mestskými časťami, kde chceli niečo stavať, a tak plánované projekty boli zastavené. Môžem len prezradiť, že rokujeme s piatimi mestskými časťami – Ružinov, Rača, Dúbravka, Petržalka a Nové Mesto.

Takže chcete najprv urobiť súťaž a potom ju odkomunikovať so starostami a občanmi?

Najprv musíme otestovať, či vybrané územia unesú našu predstavu o tom, koľko bytov by v lokalite mohlo vzniknúť. Paralelne však už robíme stretnutia so starostami, zatiaľ sa to primárne týka spomenutých mestských častí. Starostovia majú tiež vlastné predstavy o tom, čo by vo svojej mestskej časti chceli uprednostniť; niektorí chcú sami začať stavať nájomné byty pre svoje učiteľky, sociálnych pracovníkov či policajtov – teda zamestnancov v zariadeniach pod ich priamou správou. V druhom kole budeme cez poslanecké kluby rokovať s mestskými poslancami. Keď budeme mať výsledky súťaže, predstavíme ich aj občanom, keďže nie každý si vie predstaviť, čo sa v danom území môže postaviť. Ešte aj dnes sa tieto procesy dejú veľakrát formálne; obvykle developer, vlastník pozemku, absolvuje „povinnú jazdu“ – zvolá verejné zhromaždenie, na ktorom Bratislavčanom ukáže takmer finálny projekt, ktorý je často už záväzný, obyvatelia síce vznášajú svoje pripomienky, ale nevedia, ako a kedy a či vôbec sa zapracujú, a cítia sa potom podvedení. V dôsledku toho sa postavia proti výstavbe, pretože dovtedy ani netušili, že sa v danej lokalite bude niečo stavať.

Bratislavčania sú na výstavbu citliví…

Na druhej strane si všetci uvedomujeme, že bez toho, aby sme nejako začali obstarávať nájomné byty, sa nám to tu celé v Bratislave zrúti a väčšina ľudí, ktorí v Bratislave pracujú, si bývanie nebude môcť dovoliť ani len v širšom centre. Tlak na ich presun z okrajových častí za prácou sa ešte zvýši a dopravný systém sa ešte viac skomplikuje. Cyklotrasy na také veľké vzdialenosti nebudú riešením. Už teraz napríklad nevieme zamestnať učiteľky v materských či základných školách, pretože im nevieme ponúknuť dostupné bývanie.

Okrem toho idete ešte aj rekonštruovať budovy.

Áno, do dnešného dňa máme vytypovaných deväť objektov, ktoré máme vo vlastníctve alebo ich chceme odkúpiť a zrekonštruovať. Ide o objekty vo vlastníctve hlavného mesta – napríklad domy na uliciach Kozia, Velehradská, Ventúrska, Zámocké schody, Pri Habánskom mlyne; plánujeme tiež odkúpiť a zrekonštruovať objekt od ŽSR na Dopravnej ulici.

Pre koho budú nájomné byty určené? Na prvom mieste by mali byť asi nájomníci z reštituovaných bytov, ktorí sú obeťou komplikovaného problému, ktorý sa len naťahuje. Ak teda budete mať k dispozícii nájomné byty, vyriešite najprv reštituentov a až potom sociálne slabších?

Paralelne budeme riešiť všetky nahromadené problémy. To, že sa tu desať rokov nepostavil ani jeden náhradný nájomný byt, je taký istý problém ako to, že sa nepostavil ani jeden sociálny byt alebo žiadny nájomný byt s regulovaným nájomným pre ľudí s nízkymi príjmami. Problémy sú teda porovnateľné; keď sa stretnete s ľuďmi z týchto skupín, neviete sa ani rozhodnúť, komu pomôcť skôr. Náš princíp teda je, že v každom projekte, kde získame nájomné byty, ich budeme deliť nejakým kľúčom; žiadatelia o náhradné nájomné bývanie budú významne uprednostňovaní…

Budete ich teda rozdeľovať 50:50?

O tom bude ešte veľká diskusia, keďže byty budeme rozdeľovať najmä medzi čakateľov na náhradné nájomné bývanie, ale tiež napríklad medzi osamelých seniorov v poradovníku žiadateľov o byt, ktorí oň žiadajú niekoľko rokov, ohrozené rodiny s deťmi, ktorým hrozí vysťahovanie, či mladých ľudí alebo zamestnancov mestských inštitúcií – učiteľov, opatrovateľky či policajtov. Sú to samostatné cieľové skupiny, musíme si zvoliť vhodný mix, dnes ešte neviem presne povedať, aký bude. Malú časť bytov vyčleníme aj na projekt „housing first“ – teda pre ľudí, ktorí by bezprostredne teraz skončili na ulici alebo sú v život ohrozujúcej životnej situácii. Ak by sme im len trošku pomohli, mohli by sa opäť začleniť do spoločnosti tak, ako to preukazujú mnohé štúdie, ktoré monitorujú tento koncept. Ako príklad uvediem situáciu matky so štyrmi deťmi v našom krízovom centre. Stará sa o ne, je schopná si nájsť brigády, dokonca aj otec sa „pozviechal“. Pracovníci v centre zaznamenávajú v ich prípade obrovský posun v prístupe k zodpovednosti za vlastný život. My im chceme a musíme pomôcť, lebo inak skončia na ulici. V krízovom centre totiž môžu byť len pol roka. Na druhej strane, sme si vedomí, že musíme urgentne začať riešiť situáciu s vyše 500 žiadateľmi o náhradné nájomné bývanie, ktorí čakajú na náhradný byt už viac ako desať rokov.

V roku 2011 bol prijatý zákon, podľa ktorého boli mestá povinné do konca roka 2016 zaobstarať pre nájomníkov reštituentov náhradné bývanie. To sa, ako vieme, v Bratislave nestalo. Viete, kde vlastne tí ľudia dnes bývajú?

Podľa mojich informácií žije už veľká časť týchto ľudí v podnájmoch alebo u rodiny. Časť ostala v týchto, dnes vzhľadom na reštitúcie neopraviteľných bytoch. Čakajú na kompenzáciu, podobne ako tí, ktorí bývali v družstevných alebo štátnych bytoch a štát im umožnil si ich odkúpiť. Sme povinní im ponúknuť náhradné nájomné bývanie, ktoré im doživotne zaručí otázku bývania. Je to naša zákonná povinnosť.

Ak teraz bývajú v prenajatých bytoch, mesto im prispieva na nájomné?

Títo ľudia platia regulované, nie trhové nájomné. Mesto prispieva reštituentom, teda tým ľuďom, ktorí vlastnia nehnuteľnosti a dnes s nimi nemôžu nakladať, rekonštruovať ich, prenajať za trhové ceny alebo predať, lebo tam bývajú štátom chránení nájomníci. Mesto vyrovnáva rozdiel medzi trhovým nájomným a regulovaným nájomným tým reštituentom, ktorí si o to požiadali. Zákonná povinnosť vyrovnávať rozdiel medzi regulovaným a trhovým nájomným začala platiť pred dvomi rokmi, mesto musí ročne doplácať celkovo približne štyri milióny eur vlastníkom reštituovaných nehnuteľností s nájomnými bytmi. Je teda aj v našom záujme, aby sme čím skôr vyriešili situáciu okolo náhradných nájomných bytov. Tieto peniaze by sme vedeli využiť inak, napríklad na výstavbu nových dostupných nájomných bytov.

Koľko bytov potrebujete rekonštruovať?

V prvej „rýchlej“ etape zrekonštruujeme približne 22 bytov v rôznych našich obytných domoch v rôznych lokalitách. V druhej etape budú rekonštrukčné práce trvať dlhšie, keďže pôjde o celé zanedbané objekty – hovoríme o objektoch na Zámockých schodoch 1, Velehradskej 35, Ventúrskej 3 a Kozej 9. Ďalším spôsobom, ako získať nájomné byty, je spolupráca s developermi, ktorí už stavajú alebo sa chystajú stavať a v povoľovacích procesoch sú relatívne ďaleko. Rokujeme s nimi, za akých podmienok by vedeli časť z bytov poskytnúť mestu ako dostupné nájomné bývanie.

S ktorými developermi komunikujete?

Máme zoznam, ale kým nemáme dorokované, nerada by som ich menovala.

Keď spomínate rokovania s developermi – myslíte si, že Bratislava bude niekedy ako Viedeň, kde sa ročne postavia tisícky nájomných bytov?

Medzi Bratislavou a Viedňou je podstatný rozdiel v tom, že naši susedia majú od roku 1945 „vládu“ socialistov. Vedenie Viedne je taká malá, ale významná lokálna vláda. Aj vo Viedni boli tlaky, aby sa rozpredali mestské pozemky a byty a získali sa tak peniaze do mestskej pokladnice. Socialisti takéto plány zastavili a bytový fond sa nerozpredal. Mesto Viedeň z toho teraz ťaží, svoj majetok zveľaďuje, vhodné pozemky nakupuje do vlastníctva, má dokonca vlastnú firmu, ktorá projekty plánuje, spravuje a prenajíma ich na trhu. Viedeň tiež rešpektuje princíp rovnosti – môžete byť milionárka a môžete získať mestský byt s regulovaným nájomným. A tak otázka, či sa vyrovnáme alebo nevyrovnáme Viedni… No úprimne: nevyrovnáme, a preto musíme vymyslieť niečo iné.

Keď ste spomínali tých „milionárov“, aj v Ružinove mal predsa nájomný byt roky prenajatý špeciálny prokurátor Dušan Kováčik.

(smiech) To je zas iný príbeh. (Na zmluvu upozornili starostu Martina Chrena ružinovskí poslanci. – pozn. red.)

V Rakúsku existuje aj nájomné bývanie pre mladých do 35 rokov, ktorí zarábajú menej ako 1600 eur. Rozmýšľate na magistráte aj nad takouto formou podpory mladých?

Máme projekt bývania pre mladých; je to, bohužiaľ, len jeden dom. Kritériá sú však nastavené príliš prísne – musíte mať určitý príjem, otvorené stavebné sporenie… Mladí ľudia si preto radšej vezmú pôžičku a kúpia si vlastný byt. Okrem tohto domu máme aj dom pre seniorov – tieto projekty sme zdedili, časť z nich bola spolufinancovaná aj z eurofondov, preto v nich stále platia určité pravidlá, ktoré nie všetci záujemcovia o byt vedia splniť. Otvárame preto tému znovunastavenia kritérií, keďže občas sa stane, že máme prázdne byty, hoci máme stovky čakateľov na bývanie.

Hovoríte o senioroch. Slovensko a aj obyvateľstvo Bratislavy výrazne starne – ako je na to mesto pripravené? Čo môže urobiť mesto a čo robí župa?

S bratislavskou župou sme sa o tejto téme ešte nerozprávali. Túto tému chceme „dobre prežuť“ nielen z hľadiska demografického vývoja, ale aj z pohľadu migrácie, teda nárastu počtu obyvateľov. Budujeme tím odborníkov, ktorý pracuje na komplexnej stratégii v oblasti sociálnych služieb – tá by mala reflektovať to, čo nás najbližšie obdobie čaká; nielen v horizonte desiatich rokov, ale s výhľadom do roka 2050.

Jedným zo zaujímavých vstupov bolo stretnutie s ľuďmi z Inštitútu finančnej politiky, ktorí tiež chápu dôležitosť témy rozvoja nájomného bývania. Zhodli sme sa, že štát by mal výraznejšie podporovať výstavbu alebo získavanie dostupného nájomného bývania najmä v Bratislave, kde sú cenové relácie podstatne iné ako v regiónoch – napríklad legislatívnou úpravou, na základe ktorej by developer mal povinnosť ponúknuť určitý objem z postavených bytov pre mesto alebo obec. Je to na stole a určite aj o tom chceme s vládou diskutovať. Máme preto svojich zástupcov v legislatívnych skupinách na ministerstve výstavby a dopravy.

Prekvapuje ma, že sa to doteraz neriešilo.

Pretože nebol taký akútny stav ako dnes – voľakedy sa do Bratislavy sťahovala len časť krajiny, teraz je však podľa najnovších štúdií spádovou migračnou oblasťou Bratislavy takmer polovica Slovenska. Ide však o celosvetový trend, že ľudia sa sťahujú do miest.

Pred pár dňami koalícia PS/Spolu zverejnila na YouTube vaše promo video. Budete kandidovať v parlamentných voľbách?

Som členkou strany Spolu, v ktorej nedávno jej členovia dostali dotazník s otázkou, či by sme chceli kandidovať. Moja odpoveď bola, že by som mala záujem, ale rozhodnutie sa uskutoční na úrovni vedenia strany. Rozhodnutie, kto bude alebo nebude na kandidátke, ešte nepadlo a ani neviem, kedy sa definitívne rozhodne. Chuť mám, ale rozhodnutie nie je len na mne.

Už v tomto čase sa spisujú kandidátky…

… ale ešte nemáme v strane stanovený termín, kedy sa definitívne uzatvoria.

Ak by ste sa dostali do parlamentu, odišli by ste z postu viceprimátorky? Dalo by sa vôbec skĺbiť toľko funkcií naraz?

Určite by som odišla z postu miestnej poslankyne za Ružinov, ale to je ešte asi predčasná úvaha. Zároveň by som chcela mať vplyv na tvorbu legislatívy, ktorá s mojou terajšou prácou súvisí. Ak by som necítila potreby mesta, nevedela by som ani, ako ich pomôcť riešiť.

A ostali by ste viceprimátorkou?

Neviem vám ešte na to odpovedať. Záujemcov do volieb je v strane Spolu veľa a netrúfam si povedať, či by som vôbec mohla byť úspešná. Toto si tiež potrebujem vyhodnotiť.

Ešte v minulom volebnom období ste oneskorene podali majetkové priznanie…

… nie, majetkové priznanie som podala v riadnom termíne, na celej podľa mňa pseudokauze si zgustli niektorí novinári.

Tak ako to bolo? Podali ste ho v termíne?

Áno, v termíne, no nedodala som žiadnu prílohu. Nemala som totiž žiadny iný príjem, venovala som sa len komunálnej politike. Daňové odvody mi preto robil miestny úrad. Komisia mi nevedela trištvrte roka verifikovať, akú prílohu odo mňa vyžaduje, preto som sama od seba poskytla ročné zúčtovanie po termíne, čo podľa komisie bolo postačujúce, pokutu mi však už vyrubili.

Pokuta bola 1500 eur a vy ste podali sťažnosť na Ústavný súd.

Áno, nakoniec som však tento spor prehrala a pokutu som riadne zaplatila.

Pracujete aj ako koordinátorka v Kolégiu Pamäti národa v organizácii Post Bellum, ktorá dostala od mesta dotáciu vo výške 7000 eur. Nemôže ísť v tomto prípade o konflikt záujmov?

Nie som členkou Post Bellum, ono totiž nie je členskou organizáciou. Som iniciátorkou platformy Kolégium Pamäti národa, čo je dobrovoľná platforma osobností Slovenska. Spája ľudí, ktorí veria, že liberálna demokracia a jej hodnoty sú pre nás najlepšie usporiadanie a spravovanie spoločnosti. V Česku sú v podobnej platforme premiéri, starostovia, herci či novinári… u nás túto platformu zastrešuje nezisková organizácia Post Bellum, ktorá má takisto za cieľ brániť demokraciu a zverejňovať osudy ľudí z čias autoritatívnych režimov. Členstvo v kolégiu nie je platená funkcia, ale spoločenským ocenením. Jednou z jeho činností je napríklad vydať vyhlásenie, keď sa v spoločnosti niečo deje, na čo treba nahlas upozorniť – naposledy sme sa vyjadrili k eurovoľbám a ich dôležitosti pre Slovensko.

Na druhej strane treba povedať, že v menovacom dekréte na post viceprimátorky nemám oblasť kultúry, pod ktorú dotačný mechanizmus spadá, ani uvedenú. Vzniklo nové oddelenie kultúry – to podlieha priamo pod vedenie magistrátu. Táto oblasť nie je teda ani v mojej gescii, nebola som členkou žiadnej z výberových komisií, kde sa o grantoch rozhodovalo. O žiadnom klientelizme či konflikte záujmov preto nemôže byť reč – netušila som ani len to, že si Post Bellum žiadosť o grant podalo.

Nové oddelenie kultúry hovorí aj o možnej náhrade za PKO. Ako by mala vyzerať? A v ktorej lokalite?

To je taký sen, o ktorom rozprávame vo vedení mesta; neviem, či sa nám to podarí v tomto volebnom období. Minimálne však začíname o tejto téme a potrebe diskutovať.

Prezradíte aj, ako by to mohlo vyzerať?

Hovoríme o tom, že mesto by malo mať porovnateľný priestor, akým bol PKO. Planetárium nie je v žiadnom prípade adekvátna náhrada za kultúrny priestor či koncertnú sálu. Hovorí sa o viacerých lokalitách, kde by takáto náhrada mohla vzniknúť, ale ešte nie sme tak ďaleko, ako sme s vytypovaním lokalít na nájomné byty.