Denník N

Zmena klímy môže spôsobiť takú ekonomickú krízu, akú sme ešte nezažili

Ilustračné foto – AP
Ilustračné foto – AP
Úryvok z knihy Neobývateľná Zem od novinára Davida Wallace-Wellsa, ktorá vychádza v slovenskom preklade vo vydavateľstve Premedia. Knihu si môžete kúpiť na Martinus.sk.

Doposiaľ existoval politický konsenzus, že svet bude reagovať na zmenu klímy iba vtedy, ak to bude zadarmo – alebo dokonca ešte lepšie, ak to bude možné prezentovať ako ekonomickú príležitosť. Teraz vieme, že bude oveľa, oveľa drahšie nekonať, ako sa odhodlať aj k tej najrazantnejšej akcii.

Mantra globálnych trhov – ktorá pretrvávala od konca studenej vojny po vypuknutie veľkej finančnej krízy v roku 2008 a sľubovala čosi ako vlastnú večnú vládu – je, že ekonomický rast nás zachráni pred všetkým a od všetkého.

Po kolapse z roku 2008 niekoľkí historici a obrazoboreckí ekonómovia, ktorí študujú „fosílny kapitalizmus“, začali naznačovať, že celá história rýchleho ekonomického rastu, ktorý sa začal náhle v osemnástom storočí, nie je výsledkom inovácie alebo dynamiky voľného trhu, ale jednoducho objavenia fosílnych palív a ich energie – jednorazovej injekcie novej „hodnoty“ do systému, ktorý predtým charakterizovala nekonečná samoobživa. Medzi ekonómami je to menšinový názor, a predsa má súhrnná verzia tohto pohľadu celkom veľkú silu.

Pred objavením fosílnych palív nikto nežil lepšie ako jeho rodičia alebo starí rodičia alebo predkovia spred päťsto rokov, s výnimkou obdobia bezprostredne po veľkom more, akým bola čierna smrť, keď šťastní pozostalí pohltili zdroje uvoľnené tými, čo naplnili masové hroby.

Obzvlášť na Západe máme sklon veriť, že sme objavili cestu z tejto nekonečnej hry s nulovým súčtom, z tohto boja o zdroje zubami-nechtami – tak prostredníctvom konkrétnych inovácií, ako aj rozvojom dynamického kapitalistického systému, ktorý ich odmeňuje.

No učenci ako Andreas Malm to vidia inak: Z tohto bahna sme sa vyhrabali len vďaka ojedinelej inovácii, ktorej strojcom neboli podnikavé ľudské ruky, ale v skutočnosti milióny rokov, ktoré uplynuli dovtedy, kým človek prvýkrát kopol do zeme – stvorené časom a geologickou tiažou, ktorá pred tisícročiami rozmliaždila fosílie dávnejších foriem života založených na uhlíku (rastliny, malé živočíchy) na ropu ako pomaranč v lise.

Ropa je dedičstvom minulosti tejto planéty pred príchodom ľudí: uskladnenej energie, ktorú zem dokáže vyprodukovať, keď ju po tisícročia nikto nenarúša. Len čo ľudia tento sklad objavili, začali ho rabovať – tak rýchlo, že v rôznych fázach uplynulého polstoročia prognostici panikárili, že sa míňa. V roku 1968 historik Eric Hobsbawm napísal: „Ktokoľvek povie priemyselná revolúcia, hovorí bavlna.“ Dnes by ju pravdepodobne nahradil „fosílnymi palivami“.

Časová os rastu sa takmer dokonale zhoduje so spaľovaním týchto palív, aj keď doktrinárski ekonómovia by argumentovali, že rovnica rastu toho obsahuje oveľa viac. Keďže generácie sú také dlhé, ako sú, a historická pamäť taká krátka, niekoľko storočí relatívne spoľahlivej a rastúcej prosperity Západu dodali ekonomickému rastu uisťujúcu auru trvácnosti: očakávame ho, teda aspoň na niektorých kontinentoch, a hromžíme na svojich lídrov a elity, keď stagnuje.

História planéty je však veľmi dlhá a ľudská história, aj keď je kratšia, je tiež dlhá. A kým tempo technologických zmien, ktoré nazývame pokrokom, je dnes závratné a možno ešte vynájdeme nové spôsoby, ako sa ochrániť pred údermi zmeny klímy, nie je ťažké predstaviť si tieto opojné storočia, ktoré si užívali národy kolonizujúce zvyšok planéty, aby ich dosiahli, ako odchýlku. Veď aj predchádzajúce impériá mali obdobia rozmachu.

Nemusíte si myslieť, že ekonomický rast je prelud vytvorený z výparov fosílnych palív, aby ste sa obávali, že zmena klímy ho ohrozuje – toto tvrdenie je vskutku základným stavebným kameňom mnohej akademickej literatúry uplynulého desaťročia.

Najvzrušujúcejší výskum o ekonómii otepľovania je dielom Solomona Hsianga, Marshalla Burka a Edwarda Miguela, ktorí nie sú historikmi fosílneho kapitalizmu, ale ponúkajú svoju vlastnú, veľmi ponurú analýzu. V krajine, kde už sú relatívne vysoké teploty, každý nový stupeň Celzia zníži rast v priemere o jeden percentuálny bod (je to vysoké číslo, ak vezmeme do úvahy, že už rast v spodnej polovici jednociferných čísel považujeme za „silný“). Toto je kvalitná terénna práca. V porovnaní s trajektóriou ekonomického rastu bez zmeny klímy dosahuje ich priemerná predpoveď globálnej straty zárobkov na osobu do konca tohto storočia hodnotu 23 percent.

Sledovanie tvaru krivky pravdepodobnosti je ešte hrozivejšie. Ich výskum naznačuje, že existuje až 51-percentná pravdepodobnosť, že zmena klímy zníži celosvetový výkon ekonomiky do roku 2100 o viac ako dvadsať percent v porovnaní so svetom bez otepľovania, a dvanásťpercentná pravdepodobnosť, že dovtedy sa zníži HDP na osobu o 50 percent, ak nezredukujeme objem emisií.

Na porovnanie, Veľká hospodárska kríza zredukovala celosvetový HDP približne o 15 percent, aj keď ide o odhad, pretože čísla vtedy ešte neboli také presné. Nedávna veľká finančná kríza ho znížila zhruba o dve percentá. Bol to jednorazový šok. Hsiang a jeho kolegovia odhadujú pravdepodobnosť jedna k ôsmim, že do roku 2100 nastane pretrvávajúci a nezvratný efekt, ktorý bude 25-krát horší. V roku 2018 tím na čele s Thomasom Stoerkom naznačil, že tieto odhady môžu byť výrazne podhodnotené.

Rozsah takejto ekonomickej devastácie si vieme len ťažko predstaviť. Ešte aj v krajinách postindustriálneho bohatého Západu, kde sa ekonomické indikátory ako miera nezamestnanosti a rast HDP šíria, akoby mali v sebe zahrnutý celý zmysel života, je ťažké takéto čísla pochopiť.

Tak sme si zvykli na ekonomickú stabilitu a spoľahlivý rast, že celé spektrum predstaviteľnosti siaha od poklesu o 15 percent, čo je efekt, ktorý sledujeme pri štúdiu Veľkej hospodárskej krízy až po rast približne polovičný – sedem percent, čo je úroveň, ktorú svet ako celok naposledy dosiahol počas globálneho rozmachu v 60. rokoch. Sú to výnimočné jednorazové vrcholy a dná, ktoré netrvali viac ako zopár rokov, a väčšinou meriame ekonomické výkyvy v pohyboch desatinných čísel – 2,9 percenta tento rok, 2,7 percenta na budúci. Zmena klímy sľubuje ekonomické fiasko úplne inej kategórie.

Ilustračné foto – TASR

Rozčlenenie podľa krajín je možno ešte alarmujúcejšie. Existujú miesta, ktoré z toho vyťažia – na severe, kde vyššie teploty môžu prechodne zvýšiť produktivitu poľnohospodárstva a ekonomiky: v Kanade, Rusku, Škandinávii, Grónsku. Ale v stredných zemepisných šírkach krajiny, kde sa odohráva značná časť dnešnej ekonomickej aktivity – Spojené štáty a Čína – prídu takmer o polovicu potenciálnej produkcie.

Otepľovanie pri rovníku je ešte horšie. Straty naprieč celou Afrikou, od Mexika po Brazíliu a v Indii a juhovýchodnej Ázii sa priblížia k sto percentám. Podľa jednej štúdie len India samotná utrpí takmer štvrtinu všetkých ekonomických škôd spôsobených zmenou klímy.

V roku 2018 Svetová banka odhadla, že súčasná krivka emisií by výrazne zhoršila životné podmienky 800 miliónov ľudí v južnej Ázii. Tvrdí, že sto miliónov by sa len v najbližšom desaťročí v dôsledku zmeny klímy prepadlo do extrémnej chudoby. Možno by bolo vhodnejšie povedať „znovu prepadlo“: mnohé najzraniteľnejšie komunity sa len práve vyhrabali z chudoby prostredníctvom rastu poháňaného industrializáciou a fosílnymi palivami a na zmiernenie alebo kompenzovanie týchto následkov nečaká za rohom žiadny ďalší Nový údel a nemáme pripravený ani nový Marshallov plán.

Zníženie globálnych ekonomických zdrojov na polovicu bude trvalé, a pretože bude trvalé, čoskoro ho nebudeme vnímať ako stratu, ale ako brutálne krutú normálnosť, zoči-voči ktorej bude rast o desatiny percenta ako závan novej prosperity. Zvykli sme si na katastrofy pri našom nevypočítateľnom pochode po oblúku ekonomickej histórie, ale vnímame ich len ako nezdary a očakávame zotavenie. Zmena klímy však nemá v zásobe nič také – žiadnu veľkú recesiu alebo veľkú depresiu, ale z ekonomického hľadiska veľké umieranie.

Ako by to mohlo vyzerať? Odpoveď sa čiastočne nachádza v predchádzajúcich kapitolách – prírodné pohromy, záplavy, kríza verejného zdravotníctva. Toto všetko nie sú len tragédie, ale ešte sú aj drahé a už sa začínajú hromadiť bezprecedentným tempom. Utrpí poľnohospodárstvo: viac ako tri milióny Američanov pracujú na viac než dvoch miliónoch farmách. Ak výnosy poklesnú o 40 percent, klesnú aj marže, v mnohých prípadoch úplne zmiznú. Malé farmy a družstvá a dokonca aj impériá agrobiznisu klesnú pod hladinu a utopia v dlhoch všetkých, čo vlastnia tieto vyprahnuté polia a pracujú na nich. Mnohí budú dosť starí, aby si pamätali roky hojnosti na tých istých pláňach.

A potom sú tu skutočné záplavy: v roku 2100 budú podľa štúdie Zväzu znepokojených vedcov z roku 2018 chronické záplavy postihovať 2,4 milióna amerických domácností a firiem v hodnote jedného bilióna dolárov v dnešných cenách. Do roku 2045 môže byť zaplavených štrnásť percent nehnuteľností v Miami. V nasledujúcich niekoľkých desaťročiach budú len v New Jersey škody na nehnuteľnostiach vo výške takmer tridsať miliárd dolárov.

Aj priame slnečné žiarenie bude mať vplyv na rast, rovnako ako na zdravie. Niektoré z týchto následkov už vidíme – napríklad zvlnené koľajnice alebo rušenie letov pre teploty, ktoré sú také vysoké, že narúšajú aerodynamiku, ktorá umožňuje lietadlám vzlietnuť, sú dnes bežné na letiskách zasiahnutých horúčavami, napríklad vo Phoenixe. (Majte tiež na mysli, že každá spiatočná letenka z New Yorku do Londýna pripraví Arktídu o tri štvorcové metre ľadu.)

Od Švajčiarska po Fínsko spôsobili vlny horúčav odstavenie elektrární, pretože chladiace kvapaliny boli veľmi horúce a neplnili svoju úlohu. V roku 2012 zostalo v Indii 670 miliónov ľudí bez elektriny, keď sieť preťažili farmári zavlažujúci pôdu, pretože neprišlo obdobie monzúnov.

Okrem tých najjagavejších projektov a najbohatších častí sveta nie je infraštruktúra jednoducho pripravená na zmenu klímy, čo znamená, že sme zraniteľní všade, kam sa pozriete.

Viditeľné sú aj menej zjavné následky – napríklad na produktivite. Už niekoľko desaťročí sa ekonómovia čudujú, prečo počítačová revolúcia a internet nepriniesli industrializovanému svetu výrazný nárast produktivity. Excelové tabuľky, softvér na správu databáz, e-mail – zdalo by sa, že už len tieto inovácie samy osebe sú prísľubom veľkého zvýšenia efektívnosti pre každú firmu alebo ekonomiku, ktorá ich používa. No tento nárast sa jednoducho neobjavil.

V skutočnosti ekonomické obdobie, keď boli obzvlášť na rozvinutom Západe tieto inovácie zavedené spolu s doslova tisíckami spôsobov zvýšenia efektívnosti používaním počítačov, charakterizovali stagnácia miezd a produktivity a utlmený ekonomický rast.

Jedna špekulatívna možnosť: počítače nás urobili efektívnejšími a produktívnejšími, ale zároveň mala zmena klímy opačný efekt a zmenšila alebo úplne vymazala vplyv technológie. Ako je to možné? Jedna teória hovorí o negatívnom kognitívnom účinku priameho žiarenia a znečistenia ovzdušia, pričom obidve získavajú deň čo deň čoraz väčšiu podporu zo strany vedeckého výskumu. A či už táto teória vysvetľuje veľkú stagnáciu uplynulých desaťročí, alebo nie, vieme, že na globálnej úrovni vyššie teploty znižujú produktivitu pracovníkov.

Toto tvrdenie sa zdá pritiahnuté za vlasy a zároveň intuitívne, keďže na jednej strane si nepredstavujete, že malá zmena teploty premení celé ekonomiky na zombie trhy, a zároveň ste určite už pracovali počas horúceho dňa s vypnutou klimatizáciou a chápete, aké náročné to môže byť. Širšia perspektíva je aspoň sprvu ťažšie vstrebateľná.

Môže to znieť ako geografický determinizmus, ale Hsiang, Burke a Miguel identifikovali optimálnu celoročnú teplotu pre ekonomickú produktivitu: Je to 13 stupňov Celzia, čo je zhodou okolností historický medián pre Spojené štáty a niekoľko ďalších najväčších svetových ekonomík. Dnes je priemerná teplota v USA okolo 13,4 stupňa, čo znamená pokles HDP o menej ako jedno percento – aj keď, tak ako pri zloženom úroku, aj tu účinky časom narastajú.

Samozrejme, ako sa krajina v uplynulých desaťročiach otepľovala, v niektorých regiónoch teplota stúpla zo suboptimálnej úrovne na takú, ktorá je z klimatického hľadiska bližšia k ideálu. Napríklad oblasť okolo Sanfranciského zálivu je teraz na tom správnom mieste. Priemerná ročná teplota je tam 13 stupňov.

Presne toto máme na mysli, keď hovoríme, že zmena klímy je všeobecná kríza, ktorá zasahuje každý aspekt nášho spôsobu života. Utrpenie sveta bude však rozložené rovnako nerovnomerne ako jeho zisky, s veľkými rozdielmi medzi krajinami aj v rámci nich. Krajiny, kde sú už dnes vysoké teploty, ako India a Pakistan, budú trpieť najviac. V Spojených štátoch škody utrpia prevažne juh a stredozápad, kde niektoré regióny môžu prísť až o 20 percent príjmov.

Aj keď Spojené štáty americké budú dôsledkami zmeny klímy silno zasiahnuté, celkovo patria medzi tie, ktoré sú v najlepšej pozícii, aby odolali – ich bohatstvo a zemepisná poloha sú dôvodmi, prečo Amerika len teraz začala registrovať vplyvy zmeny klímy, ktoré už sužujú teplejšie a chudobnejšie časti sveta.

Čiastočne preto, že toho môžu tak veľa stratiť, a čiastočne preto, že tak agresívne zastavali svoje veľmi dlhé pobrežia, Spojené štáty sú zraniteľnejšie ako ktorýkoľvek štát na svete okrem Indie a ich ekonomické problémy sa nezastavia na hraniciach.

V globalizovanom svete dochádza k tomu, čo Čeng-tchao Čang a ostatní nazývajú „ekonomický vlnový efekt“. Aj ho vypočítali a zistili, že následky budú rásť spolu s otepľovaním. Pri oteplení o jeden stupeň a poklese amerického HDP o 0,88 percenta by celosvetový HDP klesol o 0,12 percenta. Americké straty by sa preliali do celého svetového systému. Pri dvoch stupňoch sa vlnový efekt strojnásobí, aj keď aj tu sa dôsledky prejavia v rôznych častiach sveta rozlične. V porovnaní s vplyvom amerických strát pri oteplení o jeden stupeň by bol ekonomický vlnový efekt v Číne pri oteplení o dva stupne 4,5-krát väčší.

Šokové vlny z ostatných krajín sú menšie, pretože ich ekonomiky sú menšie, ale vlny budú aj tak prichádzať takmer z každého štátu na svete ako rádiový signál vysielaný z globálneho lesa telekomunikačných veží. Každý bude vysielať ekonomické utrpenie.

Hnutie Extinction Rebellion v Londýne. Foto – TASR/AP

Či už je to dobre, alebo zle, v krajinách bohatého Západu sme si určili ekonomický rast ako najlepšiu mierku, hoci nedokonalú, zdravia našej spoločnosti. Samozrejme, v tejto mierke sa objavuje aj zmena klímy – v podobe lesných požiarov, sucha a hladomorov ňou otriasa ako zemetrasenie. Náklady sú už teraz astronomické, veď jediný hurikán spôsobí škody vo výške stoviek miliárd dolárov.

Podľa prepočtu, ak by sa planéta oteplila o 3,7 stupňa, škody zo zmeny klímy by dosiahli 551 biliónov dolárov – takmer dvojnásobok dnešného celosvetového bohatstva. Sme na ceste ešte k výraznejšiemu otepleniu.

V uplynulých desaťročiach existoval politický konsenzus, že svet bude tolerovať odpovede na zmenu klímy iba vtedy, ak budú zadarmo – alebo dokonca ešte lepšie, ak ich bude možné prezentovať ako ekonomické príležitosti. Táto trhová logika bola pravdepodobne vždy krátkozraká, ale v uplynulých rokoch, keď cena adaptácie v podobe zelenej energie tak prudko poklesla, sa rovnica úplne obrátila: teraz vieme, že bude oveľa, oveľa drahšie nekonať, ako sa už dnes odhodlať aj k tej najrazantnejšej akcii.

Ak nepovažujete cenu akcií alebo vládnych dlhopisov za neprekonateľnú prekážku výnosov, ani adaptácia na zmenu klímy by vám nemala pripadať drahá. V roku 2018 vedci v jednom článku vypočítali, že globálne náklady na rýchlu energetickú transformáciu do roku 2030 by boli negatívnych 26 biliónov dolárov – inými slovami, prebudovanie energetickej infraštruktúry sveta by nám za dvanásť rokov zarobilo toľko peňazí v porovnaní so zachovaním súčasného systému.

Každý deň, čo nekonáme, sa tieto náklady zvyšujú a toto číslo rýchlo rastie. Hsiang, Burke a Miguel sa dopracovali k svojmu číslu 50 percent z hornej hranice toho, čo je možné – z naozaj najhoršieho scenára ekonomického rastu v dôsledku zmeny klímy.

V roku 2018 Burke a niekoľko jeho kolegov uverejnili článok o tom, aké dôsledky na rast by mali scenáre, ktoré sú bližšie našej súčasnej situácii. V ňom zvažovali jeden hodnoverný, ale stále pomerne optimistický scenár, že svet splní svoje záväzky z Parížskej dohody a obmedzí otepľovanie na dva a pol až tri stupne. Toto je pravdepodobne najoptimistickejší scenár, aký môžeme rozumne očakávať. Burke a jeho kolegovia odhadujú, že celosvetovo by sa ekonomická produkcia na osobu v porovnaní s nulovým otepľovaním znížila do konca storočia o 15 až 25 percent.

Oteplenie o štyri stupne, čo je spodná hranica toho, kam smerujeme pri súčasnom trende emisií, by okresalo produkciu o tridsať alebo aj o viac percent. To je dvojnásobok dna, ktoré poznačilo našich starých rodičov v 30. rokoch 20. storočia a pomohlo spustiť vlnu fašizmu, autoritárstva a genocídy.

Dnom to môžete označiť až vtedy, keď z neho vyleziete a s úľavou sa naň pozeráte z nového vrcholu. Z klimatickej deprivácie možno žiadna takáto úľava alebo záchrana nebude a hoci sa, tak ako pri každom kolapse, nájde niekoľko takých, čo nájdu spôsob, ako z neho vyťažiť, skúsenosť väčšiny ľudí bude pripomínať baníkov naveky uväznených na dne šachty.

Úryvok z knihy Neobývateľná Zem bol vydaný v rámci Covering Climate Now, celosvetovej spolupráce viac ako 300 médií zameranej na zlepšenie informovania o klimatickej kríze.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Klimatická kríza

Komentáre

Teraz najčítanejšie