Aj keď mi búchal hlavou o zem, stále som verila, že ma miluje
Mama ju presviedčala, nech sa nerozvádza, vraj je normálne, keď ťa chlap občas prepleskne. No Ivana sa už viac bála, že to neprežije, než hanby, že bude čiernou ovcou rodiny.
Hoci Ivanu poznám desať rokov, nikdy by mi nenapadlo, že by mohla byť v minulosti obeťou domáceho násilia. Vždy som ju videla ako silnú, energickú štyridsiatničku plnú optimizmu, no keď sme raz pri obede rozoberali vzťahy, porozprávala mi o svojom prvom manželstve, z ktorého sa ledva dostala živá.
„Bola som veľmi mladá a naivná, myslela som, že aj keď ma bije, stále ma miluje a že to raz prejde a bude lepšie,“ spomína Ivana. „Keď dnes čítam o takých prípadoch na internete, ľudia v diskusii ako prvé píšu: ‚Tak prečo od neho neodišla?‘ Lenže ty ho stále miluješ, je to tvoj manžel, nemôžeš sa len tak otočiť na päte a odísť. Možno mi to nebudeš veriť, ale ja som ho vtedy mala rada dokonca intenzívnejšie ako predtým.“
Ticho pred búrkou
Do Karola sa zaľúbila ako sedemnásťročná, bola to láska ako hrom, o rok už mali svadbu. Že boli na to primladí? V malom meste na strednom Slovensku to nebolo nič mimoriadne. „Aj keď sme ešte boli dosť mladí, chceli sme aj dieťa. Karol medzitým odišiel na vojnu, no keď sa nám narodila Lenka, mohol sa vrátiť domov,“ spomína Ivana.
Prvé štyri roky bolo všetko v poriadku. Našli si byt, Karol sa vzorne staral o dcéru, všetko fungovalo. Lenže postupne sa začali prejavovať povahové rozdiely.
„Vždy som bola z nás dvoch komunikatívnejší typ, mala som okolo seba viac priateľov. On bol skôr uzavretejší, mal len svoju partiu, s ktorou chodil na pivo. No inak trávil väčšinu času v garáži, stále niečo montoval a vyrezával.“
Ivana bola otvorenejší typ, a keď sa na ulici niekomu pozdravila, Karol sa jej hneď pýtal, kto to je a odkiaľ ho pozná. Začal mať prvé podozrenia a žiarliť.
Po prvej bitke prišli ďalšie
Prvá bitka prišla celkom nečakane. „Pamätám si to, akoby to bolo dnes. Išli sme po schodoch
