Môže priama demokracia poraziť populizmus?

Autor je profesor politológie na Princetonskej univerzite

Už od čias dvojitej katastrofy z roku 2016, ktorou bolo referendum o vystúpení Spojeného kráľovstva z Európskej únie a americké prezidentské voľby, sa zo sveta ozývajú obavy z „globálnej vlny“ populizmu a bedákanie nad bláznovstvom takzvanej priamej demokracie.

V Británii mali voliči odpovedať na veľmi zjednodušenú otázku, či chcú zostať dnu alebo ísť preč, v USA boli republikánske primárky zverené nezodpovedným voličom a radikálnym aktivistom.

Od tých čias zosilnelo volanie po tom, aby získali opäť viac moci takzvaní gatekeepers – strážcovia brán –, čo je len slušný spôsob, ako povedať, že nečisté masy treba držať od politického rozhodovania tak ďaleko, ako je to len možné.

Lenže toto liberálne nutkanie odráža skôr nepochopenie súčasnej histórie: boli to predsa elity, nie masy, ktoré umožnili úspech Trumpa a brexit. Navyše, nehanebné elitárske pohŕdanie priamou demokraciou nielenže potvrdzuje populistickú rétoriku, ale aj ignoruje fakt, že referendá môžu byť veľmi efektívnymi nástrojmi proti populistom.

Chyby elít, nie voličov

Trump a brexiteri ako Nigel Farage nevďačia za svoje víťazstvá nejakým fatálnym chybám priamej demokracie, ale skôr elitám, ktoré s nimi v priebehu kampane spolupracovali. Britskí konzervatívni lídri sa mohli Faragea štítiť, lenže mnohí sa k brexitu nakoniec zo zištných dôvodov priklonili – urobili to tak, ako establišment Republikánskej strany formálne poskytol Trumpovi súhlas s kandidatúrou. Iste, milióny britských voličov by šli hlasovať za odchod a milióny amerických voličov za zjavne nekvalifikovaného prezidentského kandidáta aj tak. Lenže časť voličov to robila aj preto, že ich známe postavy ako Boris Johnson či bývalý predseda americkej Snemovne reprezentantov Newt Gingrich uisťovali, že robia správnu vec.

Navyše, stranícke elity nedali populistom len svoje požehnanie. Taktiež rezignovali na svoju vlastnú zodpovednosť, kde patrí aj formulovanie koherentných politických postojov. Referendum o brexite bolo priamym dôsledkom neschopnosti toryovských lídrov dospieť ku kolektívnemu a záväznému rozhodnutiu v otázke členstva v Únii. Republikánska strana nakoniec prenechala výber svojich kandidátov súkromným káblovým televíziám, ktorých hlavným cieľom je pritiahnuť divákov.

Ja som váš hlas!

No aj napriek tomu si treba položiť otázku, či nie je niečo pravdy na tom, keď liberáli poukazujú na údajnú úzku súvislosť medzi populizmom a priamou demokraciou? Nakoniec, populistickí politici sa zvyčajne snažia vytvoriť pevnú väzbu s občianstvom a ničiť tradičné politické strany, a ak je to možné, aj profesionálnych novinárov.

Postavy ako Beppe Grillo, zakladateľ talianskeho Hnutia piatich hviezd, bez výnimky a jedným dychom kritizujú zavedených politikov a tradičné médiá. Všetci populisti tvrdia, že veľmi dobre poznajú „skutočných ľudí“ a ich „vôľu“, a sľubujú, že budú slúžiť ako ich „hlas“.

Toto tvrdenie je však úplne teoretické: tak „ľud“, ako aj „hlas“ sú do veľkej miery symbolickými konštrukciami. V skutočnosti v praxi okrem populistických lídrov nepotrebuje hovoriť nik. Preto má referendum pre populistov veľmi veľký význam. „Skutočných ľudí“ si totiž vytvorili a odpoveď na akúkoľvek otázku je populistovi známa už vopred. Pre populistov je tak úloha „ľudu“ úplne pasívna. Potrebujú len, aby zaškrtli správnu kolónku a potvrdili tak to, čo už populisti hovoria.

No toto je len jedna koncepcia priamej demokracie. Iný pohľad sa na referendum pozerá ako len na jeden bod v širšom a v konečnom dôsledku otvorenom procese zvažovania, v ktorom občania posudzujú rôzne tvrdenia a dôkazy pre a proti nim, než nakoniec dospejú k rozhodnutiu. Skôr než hrať do rúk populistom tým, že budeme tlačiť na opätovné posilnenie úlohy gatekeepers, by sme sa mali pýtať, ako môžu referendá spĺňať svoju správnu demokratickú funkciu.

Ako sa vrátiť

Samozrejme, dá sa poukázať na to, že škoda sa už stala minimálne v krajinách ako Maďarsko, Turecko či Poľsko, kde populisti využili voľby a niekedy veľmi manipulatívne „národné konzultácie“, aby konsolidovali svoju moc. Spoločenskí vedci sa len začínajú zoznamovať s otázkou, ako možno autoritárske politické režimy transformovať späť na demokracie. Potrebujeme nové stratégie, aby sme mohli odpovedať na to, čo sa nazýva „ústupom od demokracie“, „ústavným úpadkom“ či „autokratizáciou“.

Jednou myšlienkou je sústrediť sa na fakt, že mnohé autoritárske populistické vlády profitujú z toho, že opozícia voči nim je veľmi rozbitá, čo je niekedy výsledok vedomej činnosti samotných populistov. Rozdelená opozícia má väčší problém vytvárať koalície a vyberať si najlepších možných kandidátov, ktorí by mali byť vyzývateľmi dlhoročných populistov (pretože každá strana chce v tejto zostave vlastného šampióna).

Vezmite si napríklad ťažké diskusie pred maďarskými parlamentnými voľbami v roku 2018. Po otázke, či by sa mohla (alebo dokonca mala) krajne pravicová strana Jobbik spolčovať s liberálnou ľavicou, zostali opozičné strany do veľkej miery rozdelené a stranícka koalícia Fidesz-KDNP premiéra Viktora Orbána získala nakoniec 133 zo 199 parlamentných kresiel.

Samozrejme, treba povedať aj to, že vytváranie koalícií krajnej pravice a ľavice je veľmi problematické. Lenže iným problémom je, že dokonca aj keď voliči chcú zmenu vlády, môže ich odrádzať taktické hlasovanie, ktoré by mohlo viesť k podobne zlej, či dokonca ešte horšej alternatíve. Maďarským liberálom len ťažko vyčítať, že odmietli hlasovať za kandidáta Jobbiku.

Nebojme sa referend

Sú tu však referendá, ktoré vďaka svojej binárnej štruktúre ukazujú cestu von z tejto dilemy. Hoci často vytvárajú nezvyčajné koalície, jednotlivým voličom na tom veľmi nezáleží. Keď je raz po referende, svoj účel koalícia splnila. A čo je ešte lepšie, referendá sa dajú pripraviť takým spôsobom, aby preukázali nepopularitu populistovej vlády a tak spochybnili jeho tvrdenie, že predstavuje vôľu ľudu.

Pochopiac skutočne demokratický potenciál referend, niektoré autoritárske populistické vlády, napríklad Maďarsko, takéto možnosti vyjadrenia sa voličov sťažilo. Zdá sa to byť v rozpore s konvenčným presvedčením, ale priama demokracia môže fungovať proti populizmu. Nikto negarantuje, že v každom kontexte táto stratégia uspeje, ale je to lepšie ako len čakať na spasenie, ktoré by mali priniesť gatekeepers.

© Project Syndicate