Denník N

Môže priama demokracia poraziť populizmus?

Johnson v kampani pred referendom v roku 2016 na rybacom trhu Billingsgate v Londýne. Foto - TASR/AP
Johnson v kampani pred referendom v roku 2016 na rybacom trhu Billingsgate v Londýne. Foto – TASR/AP

Na referendá sme sa začali pozerať ako na nedemokratické nástroje. Lenže v skutočnosti sa môžu stať aj nástrojmi proti autoritárom.

Autor je profesor politológie na Princetonskej univerzite

Už od čias dvojitej katastrofy z roku 2016, ktorou bolo referendum o vystúpení Spojeného kráľovstva z Európskej únie a americké prezidentské voľby, sa zo sveta ozývajú obavy z „globálnej vlny“ populizmu a bedákanie nad bláznovstvom takzvanej priamej demokracie.

V Británii mali voliči odpovedať na veľmi zjednodušenú otázku, či chcú zostať dnu alebo ísť preč, v USA boli republikánske primárky zverené nezodpovedným voličom a radikálnym aktivistom.

Od tých čias zosilnelo volanie po tom, aby získali opäť viac moci takzvaní gatekeepers – strážcovia brán –, čo je len slušný spôsob, ako povedať, že nečisté masy treba držať od politického rozhodovania tak ďaleko, ako je to len možné.

Lenže toto liberálne nutkanie odráža skôr nepochopenie súčasnej histórie: boli to predsa elity, nie masy, ktoré umožnili úspech Trumpa a brexit. Navyše, nehanebné elitárske pohŕdanie priamou demokraciou nielenže potvrdzuje populistickú rétoriku, ale aj ignoruje fakt, že referendá môžu byť veľmi efektívnymi nástrojmi proti populistom.

Chyby elít, nie voličov

Trump a brexiteri ako Nigel Farage nevďačia za svoje víťazstvá nejakým fatálnym chybám priamej demokracie, ale skôr elitám, ktoré s nimi v priebehu kampane spolupracovali. Britskí konzervatívni lídri sa mohli Faragea štítiť, lenže mnohí sa k brexitu nakoniec zo zištných dôvodov priklonili – urobili to tak, ako establišment Republikánskej strany formálne poskytol Trumpovi súhlas s kandidatúrou. Iste, milióny britských voličov by šli hlasovať za odchod a milióny amerických voličov za zjavne nekvalifikovaného prezidentského kandidáta aj tak. Lenže časť voličov to robila aj preto, že ich známe postavy ako Boris Johnson či bývalý predseda americkej Snemovne reprezentantov Newt Gingrich uisťovali, že robia správnu vec.

Navyše, stranícke elity nedali populistom len svoje požehnanie. Taktiež rezignovali na svoju vlastnú zodpovednosť, kde patrí aj formulovanie koherentných politických postojov. Referendum o brexite bolo priamym dôsledkom neschopnosti toryovských lídrov dospieť ku kolektívnemu a záväznému rozhodnutiu v otázke členstva v Únii. Republikánska strana nakoniec prenechala výber svojich kandidátov súkromným káblovým televíziám, ktorých hlavným cieľom je pritiahnuť divákov.

Ja som váš hlas!

No aj napriek tomu si treba položiť otázku, či nie je niečo pravdy na tom, keď liberáli poukazujú na údajnú úzku súvislosť medzi populizmom a priamou demokraciou?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie