Uhlie z Donbasu s falošnými papiermi kupoval aj český a slovenský priemysel (II. časť reportáže)
Tomáš Forró spolu s poľskými novinármi Karolinou Baca-Pogorzelskou a Michałom Potockým zisťovali, ako sa uhlie vyťažené na okupovanom území Ukrajiny nelegálne dostáva na medzinárodný trh a v konečnom dôsledku až do oceliarní a firiem členských krajín EÚ v strednej Európe. Slovenskú časť vyšetrovania financoval Fond investigatívnej žurnalistiky.
Dostal som sa k dokumentu so zásielkami uhlia na Slovensko a do Českej republiky. Mali k nám doraziť z Donbasu rovnakou podvodnou schémou, akú využívajú firmy proruského oligarchu Kurčenka. U železničiarov a zamestnancov colníc kontrolujeme stĺpce s hmotnosťami, colnými kódmi, dodávateľmi, prostredníkmi a napokon aj príjemcami v našich krajinách. Každý riadok v dokumente znamená jednu zásielku. Len z roku 2018 sú ich desiatky.
Podobný dokument získala Karolína a Michal. Týka sa Poľska – ďalšie nekonečné desiatky riadkov. Státisíce ton.
Bielorusko, uhoľná veľmoc bez baní
V predošlej časti sme opísali, ako sa uhlie vyťaží v baniach Donbasu, prejde vlakmi cez hranice Ruskej federácie a tam sa v papieroch sfalšuje jeho pôvod. Potom sa vlaky pohýnajú ďalej: prvou tranzitnou krajinou je susedné Bielorusko.
Karolína a Michal na bielorusko-poľskom železničnom priechode oslovujú zamestnancov colnice i súkromných colných deklarantov, ktorí pod podmienkou anonymity porovnajú naše informácie o dovoze pašovaného uhlia so svojimi záznamami.
Podľa získaných údajov malo len v prípade antracitu od marca 2017 do konca roka 2018 skončiť viac ako 330-tisíc ton v Poľsku. Ďalších 20-tisíc ton na Slovensku. Súhlasí to s výsledkami overovania na colnici: Poliaci tu v prípade svojej krajiny napočítali približne rovnaký objem. Podobným krížovým spôsobom overujeme ďalšie typy uhlia ako napríklad koks.
Mohlo by sa pritom zdať, že Bielorusko slúži len na tranzit a ich administratíva nemusí mať ani potuchy, že cez miestne železnice sa prevážajú milióny ton ukradnutého uhlia. To však zďaleka nie je pravda. Bielorusko sa totiž v roku 2018 stalo podľa údajov svojho štatistického úradu jedným z najväčších exportérov čierneho uhlia v Európe.
Je to nesmierne zaujímavá informácia, keďže táto krajina nemá na svojom území jedinú baňu na čierne uhlie a už vôbec nie vysoko energetický antracit. A napriek tomu ho dokázali vyviezť v rovnakom roku 107,3 tisíca ton. Na porovnanie, v roku 2017 Bielorusko exportovalo 300 ton antracitu. To je medziročne 357-násobný nárast.
Odkiaľ sa teda vzal „bieloruský“ antracit? Prezradia to opäť štatistiky za rok 2018, tentokrát importné: Bielorusko priviezlo z Ruska 172,8 tisíca ton tejto komodity, teda viac, ako ho vyviezli.
Na prvý pohľad to nedáva zmysel: načo nakupovať od Ruska antracit a ďalšie typy čierneho uhlia s cieľom jeho ďalšieho predaja krajinám, ktoré ho od Ruska nakupujú aj sami a bez bieloruských prostredníkov určite lacnejšie? Existuje odpoveď: uhlie, ktoré Bielorusko nakupuje a následne ďalej predáva, je oveľa lacnejšie ako trhová cena ruského uhlia, a v skutočnosti teda z Ruska vôbec nepochádza.
To, že nejde o výplod fantázie, potvrdil nikto iný ako bývalý vodca separatistickej Luhanskej ľudovej republiky Igor Plotnicky. V rozhovore pre ruské noviny Izvestija sa pochválil, že o obchode s uhlím úspešne rokujú s krajinami, ako je Bielorusko a Turecko (Turecko je vskutku ďalším veľkým importérom nelegálneho donbaského uhlia).
Že donbaské uhlie je lacnejšie ako ruské, pritom nie je žiadnou novinkou. Okrem toho, že má vyšší podiel síry a je teda nekvalitnejšie, je na zúboženom Donbase lacnejšia pracovná sila, do jeho baní sa nikto neunúva späť investovať peniaze a navyše východná Ukrajina je vzhľadom na transport výrazne bližšie ako sibírske bane.
Transport je pritom v cene uhlia pre koncového odberateľa nezanedbateľnou položkou. Svedčí o tom aj fakt, že podľa mnohých hodnoverných zdrojov priamo z ruských spoločností sú ich železnice RŽD potichu finančne podporované štátom, tak aby poskytovali na transporty svojho uhlia bezkonkurenčne nízke ceny. Vďaka tomu sa akékoľvek ruské uhlie, nielen to z Donbasu, môže na medzinárodných trhoch predávať lacnejšie.
Keď sa však vrátime k Bielorusku, nie je to zďaleka jedinýkrát, keď slúži ako prostredník na obchádzanie sankcií. Začalo sa to minimálne v roku 2014, keď Rusko uvalilo embargo na dovoz západných potravín, ako sú francúzske syry, nórsky losos či poľské jablká.
Aspoň teda na papieri, pretože ich producentom sa zrazu zázrakom stalo –
