Denník N

Režisér Pomaľovaného vtáčaťa: Na to, aby mal človek problémy, nemusí mať inú farbu kože

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Do kín vstúpil česko-slovensko-ukrajinský film Václava Marhoula Pomaľované vtáča. Svetovú premiéru mal na festivale v Benátkach, kde bol zaradený do hlavnej súťaže a diváci ho ocenili potleskom postojačky. Získal tam aj ocenenie Film pre UNICEF. O pár dní neskôr ho uviedli na festivale v Toronte. Česká filmová a televízna akadémia ho teraz vysiela do boja o nomináciu na Oscara za najlepší zahraničný film. Pomaľované vtáča tak uvidia aj v amerických kinách.

Predchádza ho i povesť fámy. Kritik denníka Guardian udelil filmu päť hviezdičiek z piatich, ale dodal, že dúfa, že toto monumentálne dielo viac neuvidí. Pritom Marhoul je oproti drsnému štýlu rovnomennej knihy omnoho jemnejší a poetickejší rozprávač. Nemám rád násilie, hovorí producent, režisér a vojak v jednej osobe.

Pamätáte si, ako na vás zapôsobila knižná predloha, keď ste ju čítali?

Tá kniha je ako rozžeravený drôt, ktorý vám niekto vrazí do hlavy. Nepoznám nikoho, kto by si ju prečítal a zabudol na ňu, takého človeka som ešte nikdy nestretol. Keď si ju prečítate, vypáli vám nezmazateľnú stopu do mozgovej kôry. Nedá sa na ňu zabudnúť.

Súvisí téma Pomaľovaného vtáčaťa, teda osud chlapca, ktorý sa počas vojny potĺka zaostalým vidiekom a zažíva najhoršie ľudské prejavy, s vami osobne alebo s vašou rodinnou históriou?

To teda súvisí. V mnohých rovinách. Spomeniem len dve. Jedna z nich je, že keď som mal pätnásť, začal som bývať na internáte, kde som strávil dokopy štyri roky. V prvom ročníku boli všetci prváci vystavení krutej šikane, myslím aj fyzickej, čo vás v každom prípade poznamená. Vo chvíli, keď vás niekto naozaj týra, cítite veľký fyzický strach. To je osobná skúsenosť, ktorú som si odniesol a na ktorú nikdy nezabudnem. No a potom sú ďalšie konotácie. Napríklad som typický Čech. A typický Čech má aj slovanské, aj židovské, aj nemecké korene. Teraz malá technická vsuvka: štát vykonal akýsi genetický výskum Čechov a zistil, že sme Slovania iba z tridsiatich troch percent. Vlastne nie sme vôbec Slovania, iba slovansky rozprávame. Naša rodina bola čiastočne židovská, pochádzala z Viedne. Všetci za vojny zahynuli, všetci boli zavraždení v Treblinke. Osemnásť členov mojej rodiny. To sa, samozrejme, takisto podpíše na vnímaní tej knihy. Boli zavraždení len preto, že boli Židia, že boli iní. Všetko, čo vás v živote stretne, vedie k tomu, že si formujete názor. Ide len o to, nakoľko je to, čo vás stretáva, hlboká vnútorná záležitosť. Ľuďom, ktorí takto necítia, lebo možno mali šťastie, že sa im nikdy nič zlé nestalo, sa to nedá vyčítať. Tak dobre, tak sa im nič nestalo, to je dobrá správa, na druhej strane to vedie k tomu, že život je pre nich jednoduchší a vďaka tomu majú aj trošku jednoduchšie myslenie. Ale tak to chodí.

Film je veľkolepou metaforou o ľudskom zle aj dobre. Máte hypotézu, ako by ste sa sám zachovali, keby ste boli v situácii, v akej sa ocitli románové postavy? Zúri vojna a neexistujú žiadne hranice.

Keby som bol tou románovou postavou? To by bola číra špekulácia. To nevie nikto. Vyjadrím sa len všeobecne. Mnoho ľudí trpí sebaklamom, kde-čo si nahovárajú. Napríklad ich čisto teoreticky postavíte pred situáciu, že sú sami v noci na ulici

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie