Denník N

Fragmenty jednej ulice, veľký celok sveta

Zdalo by sa, že bezcieľne potulovanie sa po moskovskom Okružnom bulvári ani nemôže mať nejaký hlbší zmysel a cieľ. Avšak len do okamihu, kým na ulicu nevyrazí dôsledný pozorovateľ. A vlastne aj básnik.

Ako napísať knihu o jednej jedinej ulici? Každý krok musí znamenať nový objav, nový podnet, každý pohľad musí prichádzať z iného uhla. Autor pozorovateľ musí byť vytrvalý, nesmú ho odradiť bežné dni, pretože aj v tom bežnom a obyčajnom sa môže ukrývať poklad. Mi­k­rokozmos ulice nám musí byť dôverne známy, a pritom sa ním nesmieme nechať ohraničiť, nesmieme prestať vnímať aj zvyšok mesta – krajiny – sveta, nemyslieť len na prítomný okamih, ale slobodne cestovať v čase.

Nemecký hudobný skladateľ Fabian Saul sa podobným spôsobom ponoril do moskovského Okružného bulvára a výsledkom je pozoruhodná poeticko-esejistická kniha Boulevard ring, ktorú vydalo vydavateľstvo Literárna bašta v preklade Mariána Hatalu.

Boulevard ring otvára esejistickú edíciu disko, v ktorej sa v blízkej budúcnosti objavia aj mená ako Christopher Hitchens (Listy mladému skeptikovi), Kristen Ghodsee (Prečo majú ženy v socializme lepší sex) či Thomas Hylland Eriksen (Doba horúca).

Flanéri na potulkách

Fabian Saul patrí medzi trojicu zakladateľov časopisu Flaneur, ktorý od roku 2013 vychádza raz ročne v Berlíne. Spolu s Ricardou Messnerovou a módnou návrhárkou Grashinou Gabelmannovou vymysleli výpravný magazín, ktorého každé jedno číslo sa venuje fenoménu inej veľkomestskej ulice. Medzi doposiaľ vydanými číslami nájdeme Rue Bernard v Montreale, berlínsku Kantstrasse, Corso Vittorio Emmanuele II v Ríme, Fokionos Negri v Aténach či Treze de Maio v brazílskom São Paule. Podtitul časopisu znie „Fragments of a Street“, teda Fragmenty ulice. Znamená to, že autori časopisu zachytávajú príbehy ľudí, ktorí ulicou len prechádzajú alebo na nej žijú, či pracujú a sú s ňou tak bytostne spätí ako aj drobné útržky každodenného pouličného diania.

Starostlivo zbierajú rozsypanú strúhanku, z ktorej spätne tvoria rôzne pečivo. Vznikajú tak reportáže, poviedky, fotografie, kresby, koláže – to všetko tvorí fresku života konkrétnej ulice, tak ako ju spracúva časopis Flaneur.

A kto je teda ten flanér? Koreň tohto francúzskeho slova sa významovo azda najviac blíži k našim potulkám. Flanér je mestská postavička, ktorá sa zdanlivo bezcieľne potuluje po uliciach, rozpráva sa s ľuďmi, zbiera zážitky a čerpá inšpiráciu. Do vysokej kultúry zaviedol tento výraz prekliaty básnik Charles Baudelaire, ktorý ním pomenoval parížskych kaviarenských povaľačov.

Ale povaľač či nepovaľač, je to človek s otvorenými očami, ktorý pozná mesto oveľa lepšie (a najmä hlbšie) ako dáždnikoví sprievodcovia z komických mestských vláčikov. Nepláva totiž s prúdom, vyhýba sa notoricky známym miestam, pohybuje sa zásadne mimo vychodených cestičiek. A tak má pred sebou aj akúsi skutočnejšiu tvár mesta.

Kameň vo vode

Keď hodíte do vody kameň, na mieste dopadu vzniknú kruhy, ktoré sa od prostriedku rozbehnú do všetkých strán. Takýmto kameňom je v Moskve podľa Fabiana Saula komplex budov Kremľa. „Kruhy, ktoré vytvára Kremeľ ako kameň hodený do vody, spôsobujú, že všetko plynie späť k svojej pevnosti. Každý prospekt vedie preč od Kremľa a zároveň ho čosi k nemu opäť vrhá; priestor prijímajúci všetky opcie.“ Jedným z tých kruhov vytvorených kameňom Kremľom je aj Okružný bulvár, Boulevard ring, Bulvarnoje koľco.

Tento mestský prstenec bol najprv témou šiesteho čísla časopisu Flaneur, ktorý vyšiel na prelome jesene a zimy roku 2016. V roku 2018 Fabian Saul túto tému spracoval do samostatnej knižky, ktorú teraz máme možnosť čítať aj v slovenčine.

Boulevard ring je útly zväzoček stojaci kdesi na prahu eseje, prózy, reportáže a celkom určite (a právom) aj poézie.

Fabian Saul sa rozhodol ponoriť do jedného z moskovských okruhov, nechať sa ním celkom pohltiť, pochopiť ho. To sa dá len vtedy, ak dokážete ulicu či mesto prežiť do hĺbky, ak s nimi dokážete splynúť, súznieť. Nestačí prebehnúť pár notoricky známych miest a na Instagrame uverejniť jednu z tisícok rovnakých povrchných fotiek s rovnako povrchným hashtagom #travel (či iným). Musíte sa stať súčasťou svojho príbehu, svojho textu, no najmä svojím najbližším spoločníkom pri nekonečných potulkách. Vtedy sa dá ulica či mesto rozdrobiť na čiastočky, rozrezať na tenké plátky, pochopiť a prežiť zo všetkých strán.

Topografia, toponymia, etymológia

Na deväťdesiatich piatich stranách knižky Boulevard ring nájdeme dvestodeväť kratučkých fragmentov, z ktorých je vystavaná. (A treba povedať, že je vystavaná do kruhu…) Sú to pohľady, okamihy, niekedy možno aj celé dni zapísané v štyroch či piatich riadkoch. Ľahko si pod nimi môžeme predstaviť maličký zápisník, ktorý sa dobre zmestí do otvorenej dlane a ľahko zmizne v zadnom vrecku nohavíc. Ocitajú sa v ňom pozorovania, fragmenty rozhovorov, odpočuté útržky viet, citáty prečítané z kníh, skrátka celá tá omáčka všedného dňa, ktorá vrchovato napĺňa každých dvadsaťštyri hodín.

Do toho však treba primiešať aj spodné prúdy, minulosť mesta, ktorá sa podsúva z rôznych strán (pamätníky, sochy, nápisy na podstavcoch…), aby bol obraz v širších súvislostiach čo najkompletnejší.

A rovnako ľahko si môžeme predstaviť, že Fabian Saul pri svojich potulkách Moskvou vôbec nepoužíva mapu. Načo aj? Sám si tvorí najlepšie (najdlhšie, najkratšie, najkrajšie…) cesty mestom a používa ich podľa aktuálnej potreby.

Topografia, toponymia a etymológia sú tri dôležité disciplíny, ktoré Saul vo svojej knihe skúma a pestuje. Vždy však tak akosi po svojom, z inej strany, ako je obvyklé. Necháva sa unášať cudzím jazykom i písmom, a keďže veľkú väčšinu nápisov v azbuke neprekladá (a neprepisuje), trochu z toho bezcieľneho blúdenia moskovským babylonom dopraje aj nám. Dopraje nám stratiť sa. Žasne nad ruštinou, páči sa mu, že slovo mesiac označuje časový úsek a zároveň i nebeské teleso.

A z tohto chaosu, z tohto nepretržitého vírenia (lístočkov v zápisníku) následne stavia knihu tak, ako sa stavia domček z kociek. Dôsledne, premyslene, jednotlivé pohľady/fragmenty na seba nadväzujú tak, aby ich stretnutie prinieslo do textu aj ďalšiu rovinu. A to už je vlastne nástroj poézie. Pretože Fabian Saul je predovšetkým básnik. Básnik detailu.

Vymazávanie mesta

Mesto je živý organizmus, a tak po čase začne celkom slobodne narábať aj s autorom, flanérom. Núti ho robiť veci, ktoré v skutočnosti nechcel alebo neplánoval, núti ho hľadieť na seba z tých najnepredstaviteľnejších uhlov: „Každý pohyb v Moskve smeruje vždy a výhradne dopredu, každý pohyb sa deje bez prerušenia. Ak chcete okruh Sadovcoje koľco obísť zľava, väčšinou musíte tri razy zahnúť doprava; ak kráčam mestom, núti ma zísť pod zem a použiť systém tunelov. Križujem ulice bez toho, aby som bol viditeľný.“

Fabian Saul vo svojej eseji nádherne prepája veľké celky mesta (obloha, bulváre, námestia, panorámy…) s tými najdrobnejšími a najsúkromnejšími okamihmi, ako keď sa chodcovi v šále previazanom cez ústa kondenzujú jeho vlastné výdychy.

Do Moskvy minulej, videnej optikou starších autorov, ktorí s ňou boli určitým spôsobom spätí (ako napríklad Walter Benjamin v Moskovskom denníku), sa Saulovi pripletajú najnovšie udalosti, ktoré sa odohrali počas jeho moskovského pobytu, napríklad vražda ruského opozičného politika Borisa Nemcova a následné vytváranie a ničenie provizórneho pamätníka na mieste vraždy.

Moskva Fabiana Saula je jedinečná a konkrétna, rovnako v nej však nájdeme akékoľvek iné európske či svetové mesto – naše skúsenosti sa niekedy až príliš podozrivo ponášajú na tie jeho. („Moskva ako mesto od základov zničené – modernizácia Moskvy sa vždy rovná jej vymazávaniu.“)

Fabian Saul prechádza Moskvou bez zvláštneho plánu. Je to vlastne skôr výtvarný počin ako písanie – svojimi nohami, svojimi krokmi, svojím vlastným telom totiž na povrch hlavného mesta Ruska kreslí záznam svojho pohybu. A keď v zimnej električke s namrznutými oknami stratí orientáciu, práve vtedy sa začína najzaujímavejšia časť jeho potuliek po Okružnom bulvári.

Teraz najčítanejšie