Denník N

Fanatizmus sa bojí smiechu

Fanatizmus je zo svojej podstaty násilný a bojí sa smiechu.

Hlavným hrdinom románu Meno ruže talianskeho spisovateľa a historika stredoveku Umberta Eca je vlastne kniha – Aristotelovo dielo o komédii, ktoré je považované za stratené.

V románe sa však spis zachoval, je len pred svetom uzamknutý fanatickým mníchom, ktorý má strach z toho, čo by smiech narobil s nespochybniteľnými autoritami a pravdami, ktoré on sám zaslepene a aj za cenu ľudských životov bráni. Najmä, ak by vysvitlo, že smiech a iróniu ospravedlňuje antický filozof, ktorý bol stredovekou cirkvou tiež dlho považovaný za nespochybniteľnú autoritu.

Máločo si pritom zaslúži výsmech viac ako fanatizmus a máločo sa výsmechu bojí viac ako fanatizmus. Nie preto, že by sa viera a humor navzájom vylučovali. Skutočná viera zvládne aj pochybnosti, sebakritiku, dokáže byť tolerantná a umiernená. Vie, kde sú jej hranice, rešpektuje odlišnosť a nevnucuje sa ostatným.

Fanatizmus, ktorý býva len neschopnosťou zniesť vlastnú prirodzenú ľudskú slabosť a slúži ako zástierka mocenských ambícií, výsmech neznáša. A pretože je zo svojej podstaty násilný a hysterický, reaguje tak, ako sa to dnes stalo pri útoku na redakciu francúzskeho satirického časopisu. Chápe, že slobodné myslenie a jeho prejavy ako smiech a irónia sú preň väčšou hrozbou než letecké nálety.

Slobodná demokratická spoločnosť môže na hrozbu islamizmu reagovať rôzne a práve od tejto reakcie závisí, či islamisti a fanatici akéhokoľvek druhu vrátane našej vlastnej domácej krajnej pravice a ľavice uspejú.

Môže ustupovať, ako vo svoje prvej reakcii urobili Spojené štáty a spoločnosť Sony, keď po hrozbách severokórejského diktátora odriekli premietanie filmu, ktorý si z neho robil žarty. Takáto zbabelosť sa navyše dá ľahko ospravedlniť tým, že treba mať pochopenie pre úplne každého a treba brať ohľad na jeho city a vieru.

Proti cudziemu totalitárnemu mysleniu môžu tiež postaviť vlastné. Reagovať obmedzovaním slobody a represiou fungujúcou podľa princípu kolektívnej viny, ktorá nerozlišuje medzi skutočnou hrozbou a väčšinou moslimov, čo žijú v Európe. Presne to robia naši extrémisti, český populista Tomio Okamura i nemecké hnutie Pegida, ktoré zneužíva sklamanie a frustráciu východných Nemcov na svoje chabo skrývané fašizoidné ciele.

Obe reakcie však slobodnú spoločnosť poškodzujú viac než hrozba islamistov. A navyše sú reakciami, ktoré sa islamisti snažia zámerne vyvolať. Obe im totiž vyhovujú, lebo oslabujú demokratickú spoločnosť a likvidujú lepšiu a príťažlivejšiu alternatívu k modelu, ktorý sa snažia vybudovať oni (presnejšie povedané vnútiť zvyšku sveta).

Ústupky im dávajú voľnú ruku, správne ich chápu ako prejav slabosti a povzbudenie, aby zašli ešte ďalej.

Posudzovanie ľudí len podľa viery a národnosti, útoky na moslimov bez akéhokoľvek rozlišovania a diskriminácia aj tých, čo chcú žiť v súlade s princípmi demokratického právneho štátu, im medzi moslimami získavajú nových prívržencov. A západné spoločnosti mentálne pripravujú na prijatie nejakého autoritárskeho systému – je skoro jedno, či bude fašistický, komunistický alebo islamistický.

Útok na Charlie Hebdo

Teraz najčítanejšie