Najvyššie v rodine dnes už nie je dieťa, ale partneri a ich vzťah, hovorí sociológ Džambazovič

Čo dnes môžeme považovať za tradičnú rodinu?

V prvom rade treba zdôrazniť, že niečo také ako jedna unifikovaná podoba tradičnej rodiny nikdy neexistovalo. Ak už o tom chceme hovoriť, tak v kontexte Slovenska by sme mali tento pojem používať v pluráli a vnímať ho cez rôzne podoby a formy rodín, ktoré tu boli v minulosti. A najmä sa snažiť o očistenie pojmu od idealizujúcich a ideologizujúcich nánosov.

Dnešná debata však nehovorí o tradičných rodinách rurálneho typu, ktoré boli typické pre naše územie ešte aj v prvej polovici 20. storočia. Dnes si pod tradičnou rodinou predstavíme rodiny, ktoré majú určité charakteristické črty. Ich základným znakom napríklad je, že musia byť založené na manželstve ako posvätnom zväzku a na morálnom imperatíve „čo Boh spojil, človek nerozdelí“. Keďže ide o zväzok manželský, tak podľa konzervatívneho chápania logicky ide o heterosexuálne partnerstvo. Ďalším znakom môže byť napríklad spolužitie viacerých generácií, teda život v rozšírenej rodine. To znamená, že ide o partnerov, ktorí uzavreli manželstvo, majú deti – zvyčajne vyšší počet – a často žijú v spoločnej domácnosti so svojimi rodičmi.

Častou predstavou tiež je, že taká rodina žije v širšej príbuzenskej sieti a dobre fungujúcom spoločenstve a že spolužitie partnerov a rodinných príslušníkov je plné lásky, porozumenia a je bezkonfliktné. To je práve jedna zo spomínaných idealizovaných predstáv o tradičnej slovenskej rodine a vlastne aj o kráse vidieckeho života. Ako vieme, ani v minulosti to neplatilo. Stačí sa pozrieť na výstižné zobrazenia rodinného života slovenských rodín v literatúre, ktoré sú plné opisov konfliktov, závisti a nenávisti medzi jednotlivými členmi rodiny.

Dnes sa teda mnohí odvolávajú práve na takúto idealizovanú predstavu, ktorá v podstate nikdy neexistovala?