Denník N

Slovák navštívil všetky krajiny sveta: Stačí mi ruksak a prežijem s ním pol roka kdekoľvek

Guatemala. Foto - archív Štefana Polakoviča
Guatemala. Foto – archív Štefana Polakoviča

Prejsť celý svet trvalo dvadsať rokov. Ako sa to dá dosiahnuť? Vysvetľuje Štefan Polakovič.

Koľko krajín presne ste navštívili?

To je trochu komplikovaná otázka, lebo cestovateľský konsenzus znie, že existuje 197 krajín. OSN má 193 členov, k nim však treba pripočítať krajiny s otáznikmi ako Kosovo, Palestína, Vatikán a Taiwan. Napríklad Hongkong sa už väčšinou berie ako súčasť Číny. Osobne som bol vo všetkých 197 krajinách.

Vyrastali ste v Púchove. Cestovali ste už ako dieťa?

Od tretej triedy základnej školy som chodil najmä po Slovensku, mám solídne schodené naše hory. Keď som mal 15 rokov, padli komunisti a zrazu sa dalo chodiť aj na Západ. Začal som v rámci možností, keďže nepochádzam z bohatej rodiny a musel som si všetko zaplatiť sám.

Najskôr som pochopil, že vonku sa dá zarobiť viac ako na Slovensku, tak som od 18 rokov fungoval na Západe. Mojou prvou prácou bola obsluha v McDonalde v Nemecku, kde som zarobil desaťkrát viac, ako bolo vtedy zvykom u nás. Tri mesiace som robil, tri mesiace žil doma na vysokej nohe, a keď peniaze došli, opäť som šiel pracovať.

Keď už som ovládal nemčinu, chcel som sa naučiť aj angličtinu, tak som sa presunul na brigádu na farmu do Anglicka. Napokon som si uvedomil, že ešte lepšia bude Austrália. To bol rok 1998. Nakoniec som u protinožcov ostal dvadsať rokov, hoci posledných desať som najmä cestoval.

Kde dnes máte domov?

Koncept fyzického domova pre mňa stratil zmysel. Stačí mi jeden ruksak a prežijem s ním pol roka kdekoľvek. Necítim potrebu vlastniť dom či majetky. Možno keby som mal rodinu a deti, bolo by to iné, ale takto je mojím domovom sloboda. Slobodu považujem za najdôležitejšiu vec v živote.

Odišli ste na sklonku mečiarizmu, keď bola krajina rozkradnutá privatizačnými gangstrami, vládli tu mafiánske pomery a HZDS, SNS a ZRS nás viedli do izolácie. V roku 1998 prišla prvá vláda Mikuláša Dzurindu a začalo sa to tu pomaly zlepšovať. Kam sme sa odvtedy posunuli?

Slovensko sa za dvadsať rokov neuveriteľne posunulo dopredu. Ak budeme hovoriť o nutnosti obratu o 180 stupňov, možno sme zvládli 90 stupňov, čiže sme v polovici cesty. Na zvyšok sa už musia vymeniť generácie vrátane tej mojej, predsa len ešte aj my sme časť života vyrastali v neľudskom systéme a sme, hoci sa tomu všemožne bránime, napáchnutí komunizmom.

Áno, minulý rok tu zavraždili novinára a jeho priateľku, čo je strašné, ale keď som zo Slovenska odchádzal, bežne horeli a vybuchovali autá na sídliskách, mafiáni sa vyhadzovali do vzduchu, uniesli prezidentovho syna, zavraždili kamaráta svedka únosu, rozkradla sa každá čo len trochu fungujúca fabrika.

Ekonomicky sme sa tiež posunuli výrazne vpred, spred panelákov zmizli staré škodovky a „žiguláky“, väčšina ľudí sa má tak ako nikdy predtým. Aj pri maximálne kritickom prístupe k tomu, čo sa tu deje, sme dnes oveľa bližšie k západnému svetu ako v roku 1998. Poviem to inak – sme Západ, hoci ešte nie taký ako Nemecko.

Tvrdíte však, že na Slovensku vás veľa vecí aj štve.

Samozrejme, napríklad zmýšľanie ľudí a ich neustála potreba baviť sa o iných, ohovárať ich, posudzovať, riešiť. Ukazuje sa to aj na debatách o politike. U nás sú okolo toho hádky, v Austrálii si každý povie svoj názor a ide voliť. A ak niekto zvolený spraví hlúposť, odstúpi, lebo ak by tak neurobil, ostatní ho k tomu dotlačia. Fungujú tam totiž samočistiace mechanizmy.

Slovenská vláda na čele so Smerom už mala odstúpiť minimálne 75-krát. Stačí si prečítať, čo každý týždeň prinášajú noviny. Také kauzy jednoducho nie sú zlučiteľné so západným svetom. Sudcovský stav vonku tvoria najčestnejší z najčestnejších. U nás je sudcom aj ktosi ako Harabin. K tomu sa ani nedá nič povedať, také je to strašné.

Hovorím to pritom ako človek žijúci vonku, ktorý číta slovenské médiá desaťkrát menej ako domáci. Kamarát si pred pár rokmi dal na Facebook fotku Pavla Pašku. Netušil som, o koho ide, tak som sa to spýtal v diskusii. Odpísal mi, že som

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie