Denník N

Jednoduchosť je alfa a omega. Na návšteve v dome, kde sa hľadala podstata

Eva Mathéová pred vilou v Košiciach, ktorá sa stala národnou kultúrnou pamiatkou. Foto N - Vladimír Šimíček
Eva Mathéová pred vilou v Košiciach, ktorá sa stala národnou kultúrnou pamiatkou. Foto N – Vladimír Šimíček

Vila Jána a Evy Mathéovcov v Košiciach je národnou kultúrnou pamiatkou a má byť múzeom.

„Človeka ovplyvňuje priestor, v ktorom žije. Keď bývate v pokojnom a jednoduchom prostredí, ktoré nie je zaplnené rôznymi vecami, tak môžete lepšie rozmýšľať. Mozog potrebuje mať priestor. A má ho vtedy, keď je obklopený čistými tvarmi. Podstata je v jednoduchosti a nie v komplikácii.“

Eva Mathéová rozpráva ako teoretička architektúry, a pritom len odpovedá na otázku, ako sa jej žije v jej príbytku. V dome, na ktorého vzniku sa podieľala a ktorý roky obývala so svojím (v roku 2012 zosnulým) mužom, sochárom Jánom Mathém.

Formálne jednoduchá a práve preto príťažlivá vila v pokojnej štvrti na severe Košíc bola tento rok zapísaná do zoznamu štátneho pamiatkového fondu ako národná kultúrna pamiatka. Jedinečnosť tejto budovy pritom nesúvisí len s jej architektonickými parametrami. Je príkladom prepojenia bývania a miesta na umeleckú tvorbu. Ide o dom, ktorý vznikol ako verný obraz estetického cítenia jeho dvoch obyvateľov. A zároveň je pamätníkom ich hlbokého vzťahu.

Ak sa Eve Mathéovej podarí naplniť jej predstavu, vznikne z domu múzeum tvorby Jána Mathého. Išlo by o stálu galériu, ktorej budova by bola vo vzácnej jednote s umeleckým dielom, vystaveným v jej vnútri.

Vila Jána a Evy Mathéovcov na Horolezeckej ulici. Foto N – Vladimír Šimíček

Tu chcem bývať

Na ten prvý moment pred takmer päťdesiatimi rokmi si spomína úplne presne. Aj preto, že súvisí s jej bratom Jozefom Psotkom. Horolezcom, ktorý v roku 1984 spolu so Zoltánom Demjánom zdolal Mount Everest. Boli prví z Československa. Psotka sa však už domov nevrátil, zahynul pri zostupe.

Spomienka na brata vracia Evu Mathéovú do sedemdesiatych rokov, keď sa spolu s kamarátmi chodili prechádzať na toto miesto. Vtedy to boli lúky za Košicami. „Pásli sa tu kone, bola jar a rozkvitnutá čerešňa. Ja som sa zastavila a hovorím, že toto je krásne miesto a tu by som chcela bývať,“ rozpráva. „A pastier z neďalekej drevenej búdy na to odvetil

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Teraz najčítanejšie