Erik Baláž: Minister životného prostredia nemôže urobiť nič proti biznis záujmom Smeru a SNS

V rozhovore sa okrem iného dočítate:

• prečo je pozícia ministra životného prostredia slabá a kto vlastne rozhoduje o ochrane prírody,
• ako premiéri Fico a Pellegrini odignorovali ponuky kampane My sme les na stretnutie,
• ako po roku a pol hodnotí svoj vstup do politiky a akú váhu majú zelené témy,
• že nový zákon o ochrane prírody vníma ako marketingovú bublinu,
• a čo si myslí o klimatickej zmene a účinnosti opatrení.

Čo si myslíte o novom zákone o ochrane prírody?

Takmer nič.

Ako jeden z najvýraznejších predstaviteľov ochranárov, dnes politik, si nemyslíte nič o novom zákone?

Ak sa takmer nič v ňom nezmenilo, tak čo si mám myslieť? Mne to príde úplne bezvýznamné, do veľkej miery to vnímam ako marketingovú bublinu. Odkedy nastúpil minister László Sólymos do úradu, celý čas hovorí, že chce to isté ako my ochranári, len to z nejakých príčin nejde.

Beriete to z jeho strany ako neúprimnosť?

Nie som naivný. Viem, že nemôže urobiť to, čo hovorí.

Čo ho blokuje?

Koalícia. Nemôže urobiť nič významné proti biznis záujmom Smeru a SNS, a možno aj záujmom strany Most-Híd. Čiže už v čase, keď sme začali kampaň My sme les, som bol trochu skeptický v tom, čo sa nám môže podariť dosiahnuť. Mali sme veľké ambície, ale ja už som na začiatku upozorňoval, že ak sa nám podarí uchrániť hlucháne a pralesy najlepšou možnou kampaňou, tak to bude úspech. A to je ešte veľmi ďaleko.

Kolegovia v iniciatíve očakávali splnenie vyšších cieľov?

Neviem. Hovorili sme, že chceme národné parky podľa kritérií Medzinárodnej únie na ochranu prírody (IUCN), že bude aspoň päťdesiat percent ich územia chránených, a päť percent z územia Slovenska v najprísnejšom režime, s čím minister súhlasil. Vedel som, že sa to teraz nestane. My sme pritom štyri roky doňho len tak veľmi mierne „štuchali“, aj preto, že to nebola len jeho chyba. On to možno naozaj chcel. Oveľa väčšia miera zodpovednosti je na strane SNS a Smeru, oni stoja za záujmami biznisu s drevom a oni odmietli ustúpiť z tých pozícií. Podnik Lesy SR nám tu hospodári takmer na polovici výmery všetkých lesov. Je to celé o prístupe k drevu, k poľovným revírom, k chatám.

Ako by sa to malo riešiť?

Vo svete neexistuje funkčný model bez toho, aby správa národného parku nespravovala dané územie. U nás je to oddelené na ochranu prírody a hospodárenie v lesoch. A druhá vec, správa národného parku na svojom území o ničom nerozhoduje. Oni nie sú orgánom štátnej správy, nevydávajú rozhodnutia, povolenia zo zákazov. To robia úplne iné úrady. Správy parkov dávajú len stanoviská.

To, aby národné parky spravovali dané územie namiesto vlastníkov lesa, je červená čiara, cez ktorú táto koalícia neprejde?

Ide najmä o štátne pozemky. Vôbec to neakceptujú. Toto nebolo v žiadnom návrhu zákona ani na začiatku. Hovorili, že pod rezort životného prostredia prejdú územia v piatom stupni ochrany – tých je však málo. A ani to neprešlo. Ale to, aby boli správy národných parkov orgánom štátnej správy, aby vydávali rozhodnutia, to v žiadnom návrhu nebolo.

Čo si myslíte o interpretáciách, napríklad zo strany lesoochranárskeho zoskupenia VLK, že novým zákonom bola posilnená štátna ochrana prírody, na druhej strane však boli oslabené občianske iniciatívy?

Čiastočne akoby štátna ochrana ozaj dostala trochu väčšie kompetencie. V realite však o ničom nerozhoduje. Minister nepresne hovorí o štátnej ochrane, sú to pritom okresné úrady, ktoré sú pod ministerstvom vnútra. So štátnou ochranou prírody, čo sú správy národných parkov, to nemá nič spoločné. Už dnes sú pritom v legislatíve možnosti, ako obmedziť ťažbu. Napríklad to, čo riešime cez program záchrany hlucháňa hôrneho – okresné úrady môžu zakázať činnosť, ktorá ohrozuje biotop chráneného druhu. Už dnes. Ale ich pozícia je slabá, sú to často dvaja-traja ľudia niekde na okrese. Novelou by malo byť pre úradníka jednoduchšie vydať rozhodnutie zakazujúce ľudskú činnosť. Nič však nie je garantované, mohli to robiť aj dnes.

Kde je záruka, že úradníci odolajú tlakom biznisu?

To práve reálne hrozí aj naďalej. Predstavme si, že väčšina národného parku by bola ozaj bezzásahová. A každý zo stoviek plánovaných zásahov za rok by musel ísť podľa navrhovaného zákona cez správne konanie. Úradník by musel zakazovať ťažbu a potom by znalec ohodnocoval majetkovú ujmu. To sa jednoducho nestane v miere, ktorá by zabezpečila reálnu ochranu. Je to však mikroskopická zmena. Keby sme si povedali, že to potrebujeme dostať z bodu A do bodu B, a vzdialenosť je tisíc metrov, tak sme prešli úsek dlhý dva metre.

Ako vidíte oslabenie občianskych iniciatív, o ktorom hovorí Juraj Lukáč?

Rovnako ako on, akurát neviem presne posúdiť, na ktoré všetky prípady sa to vzťahuje, sú na to rôzne názory, dokonca aj právnikov, v ktorých prípadoch bol vplyv verejnosti oslabený. Vyzerá, že v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie EIA úrad podľa starého zákona rozhodoval o tom, či sa EIA bude robiť alebo nie v správnom konaní. To znamenalo, že sa môžu mimovládky prihlásiť, vysloviť svoj názor a odvolať sa voči rozhodnutiu. V novom zákone to už nepôjde v správnom konaní. To znamená, že úrad môže rozhodnúť, že daná stavba nebude posudzovaná podľa EIA – a občania budú vylúčení.

Novela tohto zákona prešla v legislatívnom procese pripomienkami. Ako sa k tomu podľa vás postavili koaliční a opoziční politici? Boli relevantné diskusie a pripomienky?

Pravdupovediac, tých pripomienok politikov nebolo veľa. Bolo medzirezortné pripomienkové konanie, vyjadrovali sa rôzne organizácie. Problém je, že všetci videli nejaký návrh zákona na začiatku, no už nemali šancu priebežne sledovať akceptované pripomienky. Lenže subjektov, ktoré rokovali, bolo veľmi veľa – a niečo zapracovali, niečo nie. To sme už nedokázali akoby online odsledovať, čo sa so zákonom deje niekoľko mesiacov. Potom sme videli verziu, ktorá bola vo výbore. To, čo hovorí Juro Lukáč, si dovtedy nikto poriadne nevšimol. A ak budem úprimný, sledoval som to iba okrajovo, lebo som neveril, že z tejto novely vznikne niečo poriadne.

Je tu ešte jedna vec, ktorú som kritizoval aj predtým a v novele je, pričom ju považujem za zásadné zhoršenie – bude platiť majetková ujma aj štátnym lesom. Ak sú dnes rezervácie v národných parkoch, kde sa neťaží, tak je v poriadku, ak štát zaplatí akoby ušlý zisk súkromnému vlastníkovi. Ale je absurdné platiť majetkovú ujmu štátnym lesom – veď sú to naše lesy.

Nie je vlastník ako vlastník?

Vlastník sme my, občania, a prečo by sme my sami sebe mali platiť z jedného vrecka do druhého? A keď povieme, že nechceme, aby sa tam ťažilo, tak toto je čudná forma dotovania podniku. A celá ochrana prírody je potom drahšia. Pre porovnanie: keď sa v Poľsku vyhlási národný park, tak už to nespravujú Lesy panstwove, ale národný park, a nikto nikomu nijakú ujmu neplatí, to by bol nezmysel.

Existuje prepočet, koľko sa platí ujma súkromným a koľko sa bude platiť odteraz aj štátnym vlastníkom lesov?

Kolíše to. Sú to rádovo milióny ročne, menej ako desať.

Nedopadne to tak, že štátne lesy budú mať záujem zaradiť väčšie časti lesa do bezzásahových zón, keďže budú dostávať za ne od štátu úhradu ujmy?

Je to možné. Ale neočakávam to, najväčšou motiváciou, prečo štátny podnik ťaží intenzívne aj v chránených územiach, je podľa môjho názoru kradnutie. Ak by štát vyplatil majetkovú ujmu, prídu na účet čisté peniaze, a nik ich nevie z účtu nepozorovane zobrať. Ak sa v lese kradne, je to iné. Mizne drevo, ktoré nie je poriadne evidované, a nabalia sa konkrétni ľudia.

To je silné tvrdenie…

Hovoril som s množstvom ľudí z vnútra štátnych lesov, opisovali mi praktiky, ako sa predáva drevo vyššej kvality za cenu dreva nižšej kvality, na jeden lístok ide viac kamiónov a podobne. Boli aj kauzy opísané v médiách. Tu neďaleko z Čierneho Váhu „zmizlo“ deväťsto kamiónov s drevom.

Zmizlo?

Bola to pred pár rokmi kauza. Začalo sa to vyšetrovať, až rezort pôdohospodárstva povedal, že to bola vraj chyba v evidencii. Takže podľa nich niekto zaevidoval deväťsto kamiónov a potom zistil, že sa pomýlil. Takých indícií je veľa.

Bol aspoň jeden prípad kradnutia v lesoch doriešený do fázy vyšetrenia a potrestania vinníkov?

Myslím, že áno, ale neevidujem to. Neboli to veľké ryby. Ale späť k tomu, prečo nemohol vniknúť dobrý zákon o ochrane prírody. Keď som chodil na ministerstvo vyjednávať za iniciatívu My sme les, pochopil som, že minister nemôže nič zásadné urobiť. Už vtedy sme dávali nejaké návrhy a minister Sólymos mi vraví, že on to nemôže predložiť do vlády.

Prečo nemôže?

Povedal, že všetko predkladá na rokovanie premiér Fico, čo bola pravda. A že to musí prejsť koaličnou radou. Navrhol som teda, aby sme šli za ministerkou pôdohospodárstva Gabrielou Matečnou. Sólymos odvetil, že ministerka sa s ním už štyri mesiace nechce stretnúť v tejto veci. Videl som, že oni nechcú. A pritom Matečná je iba figúrka iných ľudí v pozadí. Hovorí sa napríklad o Slavia Capital. S kým sa máme teda stretávať? S Kvietikom? Prečo by nám oni mali ustupovať? Vtedy som pochopil, že ak vybojujeme záchranu nejakých lesov, kde žije hlucháň, pralesy, tak to bude to najviac, čo je v danej chvíli možné.

A viac sa dá dosiahnuť iba vstupom do politiky.

Presne. To si myslím a preto som do toho išiel. Aj mimovládne organizácie dokázali niekedy v ochrane prírody veľké veci. Systém sa však nezmenil.

Čo urobili politici pod tlakom kampane My sme les, ktorá mala viac ako 70-tisíc signatárov?

To je zaujímavé. Celé sa to hodilo na ministra Sólymosa, ktorý s tým v princípe nič nemá, pretože kompetencie majú v rukách iné rezorty a vláda by musela rozhodnúť, že sa pomenia. My sme žiadali stretnutie s premiérom Ficom, potom Pellegrinim – obaja nás odmietli. S tým, že to máme riešiť s rezortom životného prostredia, s ktorým sme sa však stretávali. Načo pôjdem na ďalšie stretnutia? Od začiatku som to bral tak, že zmeny sa nedejú postupne, ale skokom. Nastane bod zlomu a veci sa zmenia. Iniciatíva My sme les mala a naďalej má veľký význam, je aktívna cez Facebook a médiá, dáva podnety a aj nepriamo zastavila ťažbu na možno niekoľko tisíc hektároch lesa. Najmä v oblastiach výskytu hlucháňa, ale nie sú to definitívne víťazstvá. Inšpekcia vydala obvykle rozhodnutia, ktoré pozastavili ťažbu len dočasne. Do vyšetrenia podnetov, či bol porušený zákon. Čaká sa aj na zonáciu.

To, čo sa najviac podarilo, je, že v povedomí medzi ľuďmi sa ochrana lesov stala dôležitou témou, čo vytvára tlak na politikov. Všímam si, že viaceré opozičné strany majú zelenšie programy, my vytvárame zelenú platformu. A chcel by som, aby sme my v koalícii PS/Spolu uchopili túto tému, lebo pravdupovediac, neverím nikomu, že to myslí vážne a dokáže urobiť zmeny.

Nikomu z iných strán?

Áno. Nevylučujem, že aj iné strany prídu so zeleným programom, ale to je málo. Myslím si, že na zelené témy sme pripravení najlepšie, po stránke programu, ľudskými zdrojmi, a ako jediní to máme medzi top prioritami.

Čím bol motivovaný váš vstup do politiky?

Cez občianske iniciatívy sme narazili na limity. Aj keď sme kedysi zachránili spolu s „vlkmi“ Tichú a Kôprovú dolinu. Trvalo to však hrozne dlho – to bolo pre mňa pätnásť rokov života. A teraz akoby som dorástol do štádia, že si viem predstaviť meniť veci cez politiku. V minulosti som nerozumel, ako funguje štát, politika. Dnes už tomu rozumiem viac. A kritická masa ľudí, ktorí chcú také zmeny ako ja, je už dosť veľká na to, aby to celé malo zmysel. Pred ôsmimi rokmi vo verejnosti ešte nebol taký dopyt ako dnes.

Ak je dnes dopyt po zelených témach, je aj ponuka na strane politikov?

Veď práve, nie je taká, ako by mala a mohla byť. Koľko je takých ľudí, ktorí by volili zelených? Možno šesť, možno sedem percent, to je potenciál. Ide o to, kto by ho mohol vyťažiť. A ja som si povedal, že som známy medzi ochranármi, mám siete, kontakty, vyznám sa v tom systéme. Mám teda potenciál vyťažiť z tých šiestich-siedmich percent čo najviac. Ak to dokážem, z toho sa odvinie aj moja pozícia v politike. Nielen v strane, aj v budúcej vláde, dúfam. Reálne musí mať človek silu, aby mohol meniť veci. A k tej sile sa nedá dopracovať inak ako tým, že uspejete vo voľbách.

Vstup do PS/Spolu ste oznámili vlani v marci, aká je to takmer po roku a pol skúsenosť?

Zatiaľ nie som v parlamente. V tej súvislosti len dávam odporúčania našim poslancom, ako majú hlasovať v témach životného prostredia – Miroslavovi Beblavému, Jozefovi Mihálovi, Katke Macháčkovej a ďalším. Keď som začínal, mnohí mi vraveli, že politika je svinstvo, že sa zašpiním.

A je to tak?

Zatiaľ som sa s ničím takým nestretol, minimálne v našej koalícii nie, ešte to len možno príde, neviem. Zásadná vec – komunikujeme konštruktívne, viem si presadiť veci, agenda je vnímaná dobre. Keď sme mali ako Spolu nedávno snem, bol som prekvapený, ako ma oslovovali desiatky delegátov. Starostovia mi vraveli, že chcú poradiť, ako dosiahnuť, aby na obecných akciách neboli jednorazové plasty a podobne. Mnohí v strane tieto témy riešia.

Na zelenej agende sa dostali za PS/Spolu dvaja poslanci do europarlamentu, čo je nesporne úspech. Dá sa to chápať ako bod obratu vo verejnej mienke?

Bolo to aj pre nás v koalícii prekvapenie. O tom svedčí zostavovanie kandidátky. Michal Wiezik a Martin Hojsík boli čísla šesť a sedem. Dovtedy bol najväčší úspech prekrúžkovať sa v eurovoľbách z piateho miesta. Oni to preskočili zásadným spôsobom.

Čím si to vysvetľujete?

Je tam isto synergia viacerých vecí. Zavážil aj nárast záujmu o tému klimatickej zmeny. Mišo Wiezik robil sugestívne videá s niekoľko stotisíc pozretiami, najprv mobilom, o tom, že chceli striekať lesy proti mníške veľkohlavej, húsenici motýľa, ktorá žerie listy dubov. Duby túto húsenicu normálne prežijú, ale keď sa les postrieka, zomrú všetky motýle. Postreky sa podarilo zastaviť. Jeho videá mali veľký ohlas – o to viac, že on ten spor spolu s aktivistami vyhral. A okrem toho, Mišo s Martinom sa navzájom podporovali, potiahli sa pri krúžkovaní.

Ste pripravený viesť po voľbách ministerstvo životného prostredia?

Myslím, že áno. Ale nie je najdôležitejšie to, či budem ministrom. Ak nebudem mať silné kompetencie, nemá to zmysel. A nejde len o dohody s koaličnými partnermi. Viď ministerka zdravotníctva Andrea Kalavská, ktorá nevie presadiť reformy vo vlastnej strane. Budem trvať na tom, aby celé lesy v programovom vyhlásení prešli pod rezort životného prostredia, aj na niektorých ďalších veciach. Ak nebudem mať možnosť robiť zásadné reformy, nepôjdem do toho.

Dnes ste podpredsedom Spolu, takže máte silnú pozíciu, aby ste si to presadili.

Nebojím sa, že v mojej strane ma nepodporia. Skôr sa obávam toho, že to narazí na koaličných partnerov. Ale aj na tom sa dá pracovať. Preto už teraz komunikujeme.

Hovoríte o tom s nimi?

Trošku sa už stretávame. Aby sme si potvrdili tie najdôležitejšie veci.

Nie je neskromné povedať, že v opozícii nemáte veľmi konkurenciu v týchto témach.

Úprimne, myslím si, že nemám. Venujem sa ochrane prírody vyše dvadsať rokov. Mám za sebou množstvo vecí a verím, že ma ľudia podporia. Ale až voľby budú objektívnym meraním.

Máte pocit, že tí, čo lesy dnes rozkrádajú, sa vás pokúšajú sabotovať, podrývať?

Určite by chceli, ale chápu, že by sa to obrátilo v konečnom dôsledku proti nim. Čokoľvek doteraz urobili proti nám – napríklad kampaň Lesy sme my – obrátilo sa to proti nim. Pýtali sa ich, načo do toho naliali také veľké peniaze. Ľudia im neveria. A potom, oni kalkulujú, že čo ak my naozaj vyhráme voľby. V tom prípade nechcú byť našimi nepriateľmi.

Ste pripravený na útoky?

Samozrejme, keď sme robili blokádu ťažby dreva v Tichej doline, tak som nemohol ísť len tak po dedine tu na Liptove. Nadávali mi, z okna vykrikovali. To ma však neodradilo. To som bol vnímaný len ako „radikálny ochranár“, zmenilo sa to filmami, ktoré som natáčal. Ich pozitívne posolstvo oslovilo aj ľudí v regióne. Bežne sa mi stávalo, že som stretol pilčíka, aký úžasný film videl, že celý život chodil po horách a nič podobné nevidel.

Ste spojený najmä s ochranou lesa a divočiny, do akej miery sa budete profilovať aj na téme klimatickej zmeny?

Je to jedna z našich priorít. Určite nepatrím k popieračom klimatickej zmeny spôsobenej človekom, úplne verím tvrdeniam klimatológov. Z ich modelov mi vychádza, že to je zrejme najväčšia potenciálna hrozba pre ľudstvo.

Očakávam, kedy poviete „ale“…

Som opatrný vo viacerých veciach. Napríklad v riešeniach. Máme dosť zlé skúsenosti, ako sa riešila energetika, že na dotáciách na solárne elektrárne nám vyrástli a zbohatli solárni baróni. Potom vodné elektrárne, ktoré nám zničili rieky. Potom biomasa. Neviem teraz z rukáva vysypať všetky funkčné riešenia klimatických zmien, ktoré by neviedli ku všelijakým týmto deformáciám. Sú dva druhy riešení, v jednom –  prírode – som si celkom istý, ak hovorím, že staré lesy viažu viac uhlíka ako smrekové plantáže. Naozaj je v lesoch dvakrát viac uhlíka ako v celej atmosfére. Ochrana lesov je určite súčasť riešenia. Nielen, že lesy majú „uschovaný“ uhlík. Keď prichádzajú klimatické zmeny, tak budeme mať problémy s extrémami typu podvodne či sucho, budú väčšie výkyvy. Ak je ekosystém na to nastavený, lepšie to zvládne. Príde veľký lejak, a ak bude prirodzený les, nerozrezaný cestami, zvládne to, nebude povodeň, aj keď padne naozaj veľká zrážka.

V čom si nie ste úplne istý?

V niektorých opatreniach. V dilemách, či rozvíjať elektromobilitu a ak áno, tak ako, čo potom s batériami, nakoľko to má dotovať štát a podobne. Aj my máme v programe riešenia, ktoré sú podľa mňa jednoznačne dobré, napríklad podporovať hromadnú dopravu. Páčia sa mi riešenia, ktoré riešia viac vecí súčasne – výmena kotla znamená vyššiu efektivitu a nižšie znečistenie. Na Slovensku zomrie viac ako päťtisíc ľudí ročne na následky znečistenia ovzdušia. Lepšie technológie môžu ovplyvniť zdravie ľudí aj emisie uhlíka.

Voliči však budú od vás tieto opatrenia očakávať.

Poviem, aby sme podporovali vlakovú dopravu, aby sme zateplili budovy, zrušili výrobu elektriny z uhlia, aby sme sa vozili menej na autách. S tým nemám problém. Najväčší dôraz však budem dávať na ochranu ekosystémov, pretože jednou z dvoch najväčších hrozieb je strata biologickej rozmanitosti, ktorej sa tiež musíme venovať. Ochranou ekosystémov pritom významne prispievame aj k riešeniu klimatickej krízy.