Hommage à Paris

Paríž je sýte mesto. A pre človeka, ktorý sa živí a plní kultúrou, v istom zmysle aj presýtené, teda prežraté. Z Paríža nebolia len nohy, ale aj oči. Pretlak podnetov. Nadmiera vnemov. Človek ledva nazrie do dvoch, do troch múzeí či galérií, a padne naňho neznesiteľná únava. A napokon, pre tento pocit nemusí ani vchádzať do vážených a ušľachtilých inštitúcií. Stačí, že niekoľko dní prežíva mesto samotné. Že sa ho dotýka nohami. Vníma intenzitu jeho trhovísk s výstavnými reďkovkami, kvety a markízy a bulváre a domy, ktorých okná podvečer poodhalia čosi zo svojho súkromia. Po osemhodinovej pešej šichte sa človek cíti ako zbitý pes. Ale zvláštne spokojný. A plný.

O niečo podobné sa pokúsil český prozaik Jiří Kratochvil v knihe Je suis Paris, ktorá vyšla koncom roka 2018 v brnianskom vydavateľstve Větrné mlýny. Za každým rohom v nej na čitateľa striehne čosi prekvapivé. Je to pocta mestu, z ktorého si autor pri každej návšteve ukradol len maličký kúsok. A je to aj pocta tvorcom, ktorých život je s Parížom neodmysliteľne spätý.

Camusova stolička

Jiří Kratochvil debutoval časopisecky v šesťdesiatych rokoch, no po invázii vojsk Varšavskej zmluvy ho postihol publikačný zákaz a po predchádzajúcej dráhe učiteľa a archivára sa musel začať živiť rukami. Pre užšie čitateľské publikum však zostal aj naďalej prítomný. Jeho poviedková kniha Příběh s Chatnoirem vyšla v roku 1978 v samizdatovej edícii Petlice pod názvom Případ nevhodně umístěné šance a v roku 1987 ju obdobným spôsobom nasledoval Medvědí román. Po roku 1989 je už v českej literatúre prítomný nepretržite až do súčasnosti.

Je suis Paris je Kratochvilovou tridsiatou knihou. A tá tridsiatka, teda presnejšie predošlá dvadsaťdeviatka, je náramne pestrá; nájdeme v nej romány, novely, poviedky, divadelné hry, eseje, fejtóny i recenzie. Trochu z každého z týchto žánrov sa ušlo aj jeho najnovšej knihe.

„Omlouvám se, ale o Paříži nedokážu začít jinak než osobně,“ začína Jiří Kratochvil v úvodnom texte knihy Je suis Paris a na nasledujúcich stránkach sa snaží objasniť svoj vzťah k Parížu, v ktorom bol dávno predtým, ako sa tam skutočne dostal. Škatuľa a v nej vstupenky, mapy, pokutové bločky a cestovné lístky, to je svadobná cesta jeho rodičov. Pohľadnica z roku 1910, to je zas správa od jeho dedka, ktorú poslal z „třímiliónového města“. On sám si však na svoj Paríž musel počkať až do konca rokov deväťdesiatych. Ale prišiel. A s ním aj knižný veľtrh, neustále odsúvanie francúzskeho vydania jeho románu, či pôvabná príhoda z vydavateľstva Gallimard, kde si tri minúty posedel na niekdajšej stoličke Alberta Camusa. „V Paříži jsem si pobyl dva dny v roce 1998 a dva dny v roce 2011 a měl jsem štěstí, že to byla Paříž před teroristickým útokem na Charlie Hebdo, Paříž, jak jsem si ji vysnil nad krabicí se suvenýry ze svatební cesty, a málem jsem podlehl pokušení vytěžit z těch čtyř dnů velký pařížský román…“

Žiť v Paríži aspoň ako potkan

Román z toho nebol, no Paríž sa predsa len votrel do Kratochvilových próz. Z týchto roztratených textov a ich fragmentov sa teraz rozhodol skonštruovať svoju tridsiatu knihu Je suis Paris.

V niečom inšpirovaný autorovými skutočnými zážitkami, v niečom však celkom iný je príbeh Petra, zamestnanca brnianskych domácich potrieb, ktorý sa tiež viac ako dvadsať rokov nemohol pozrieť na svoj milovaný Paríž. Po roku 1989 odignoruje podnikový zájazd, aby sa mohol pripravovať na svoju vlastnú jedinečnú cestu, prežiť pár dní ako návštevník na úrovni, s dobrou francúzštinou (či presnejšie parížštinou), v dobrom hoteli Meurice a na dobrej strave.

Petrov parížsky príbeh je vzorovým príkladom (ak nie aj prípadovou štúdiou) situácie opísanej v úvode tohto textu. Sieť, ktorú svojím pohybom naznačí na mape Paríža počas krátkych a plných štyroch dní, je takmer nemožné rozpliesť. To sa stáva. On však nie je bežný turista. Na tých pár chvíľ si nasadil masku Francúza. „Petr si uleví: Do prdele! Ale pak se honem vzpamatuje a opraví se: Merde!“ A keď v metre vysloví túžbu, že by v Paríži žil navždy hoci len ako potkan v kanáloch, netuší, že táto podvedomá túžba bude mať obrovský vplyv na jeho budúci život.

Popri poviedkach Kratochvil votkal do svojej najnovšej knihy aj niekoľko fragmentov zo svojich románov, ktoré sa buď týkajú Paríža, alebo sa aspoň odohrávajú v jeho čarovných kulisách. Svadobná cesta Lucie a Aleša sa mení na zvláštny paranoidný stav obohnaný ostnatým drôtom strachu z prenasledovania. Alebo taký príbeh emigranta Tomáša, ktorý sa v Paríži zamiluje do Češky, hoci rodenej Parížanky Evy, a po Nežnej revolúcii v roku 1989 začnú spoločne uvažovať nad obsahom slova domov. A čo s ním spraviť? „Nebudeš mi třeba věřit, ale celý svůj dosavadní život myslím na to, že má vlast není tady, ale v té maličké, nešťastné zemi, přiznala Eva.“

Metropola literatúry

Kratochvilova kniha však nie je len poctou mestu, ale aj niekoľkým spisovateľským kolegom. Najskôr spomeniem Borisa Viana, ktorému venoval jednu dokonalú vianovskú poviedku. Vypožičal si postavy z novely Pena dní, aby nad Saint-Germain-des-Prés rozohral divokú grotesku s príchodom Ernesta Hemingwaya a Marlene Dietrich do Paríža. Tí si chcú zaspomínať na koniec vojny, ktorý spoločne privítali v hoteli Ritz.

A prečo práve Vian? Ako píše Kratochvil: „Vianovi se totiž mimo jiné podařilo ponořit Paříž do akvária osvětleného zespodu magickým světlem.“

Hovorí sa, že pohreb Jeana-Paula Sartra znamenal koniec Paríža ako metropoly svetovej literatúry. Jiří Kratochvil však nesúhlasí a tvrdí, že Paríž ňou naďalej je, a to vďaka Milanovi Kunderovi.

Kratochvil preto do knihy Je suis Paris vplietol aj niekoľko svojich starších esejistických textov, ktoré sa zaoberajú dielom Milana Kunderu. Vystupuje tu ako jeho veľký znalec, interpretátor, ale aj obhajca pred dobovou kritikou. Stavia vedľa seba jeho romány i poviedky, pomenúva meniacu sa atmosféru i dikciu diel, rozmýšľa o postavách i spôsobe rozprávania. „Kundera prozaik není realistickým vypravěčem, ale přitom ani suverénním demiurgem zacházejícím s postavami jako s loutkami, ale vždy jen truchlivým (a soucitným) bohem příběhů, jejich postavy ožijí v románových mytologiích, protože román je, jak často Kundera opakuje, meditací o lidské existenci prostřednictvím imaginárních postav.“

Kunderovské texty v knihe o Paríži pôsobia pozoruhodne, rozbíjajú rytmus knihy, a zároveň do nej úplne prirodzene zapadajú. Tieto štyri fragmenty tak robia z knihy Je suis Paris popri pocte Parížu aj poctu Milanovi Kunderovi.

Montáž

Jiří Kratochvil urobil zaujímavý pokus. Akoby rozložil po zemi svoje staršie publikované texty, usporiadal ich a pospájal krátkymi aktualizačnými memoárovo-autobiografickými vsuvkami, objasňujúcimi, ale zároveň aj zahmlievajúcimi. Vytvoril tak koláž (alebo skôr mozaiku?) textov týkajúcich a dotýkajúcich sa Paríža, čím vznikla farbistá kniha, ktorá napokon oveľa viac ako o Paríži či o Kunderovi hovorí o samotnom autorovi. Naznačuje to už len samotný názov: Je suis Paris, ja som Paríž.

A potvrdzuje autorská poznámka: „Někdo může oprávněně tvrdit, že tahle knížka je především mou sebaprezentací, povídáním o mně. Nechci to popírat. Paní Jitka Uhdeová mě kdysi upozornila, že nemůžu následovat Milana Kunderu a odmítat vystupovat na veřejnosti a odmítat prezentaci v televizi, to že si může dovolit jednom velice populární autor. Ale já si nemyslím, že neochotu zviditelňovat se na veřejnosti si může dopřát jenom hodně úspěšný autor. A byl bych takový, i kdybych neměl příklad v Milanu Kunderovi. Takže mě můžete potkat výhradně jen v mých knihách. Ale v těch vždy a vlastně na každé stránce.“

Pestrosť tejto knihy hovorí zároveň aj o tom, aký široký a rozmanitý je prozaický svet Jiřího Kratochvila. V úvode tohto textu sa hovorilo o tom, aké žánrovo rôznorodé knihy vydal po roku 1989. Útla knižka Je suis Paris to všetko zhrnula, objala a preplietla do jedného konzistentného celku.