Čo prezidentka vo Varšave nepovedala

Tento rok bolo okrúhle výročie začiatku druhej svetovej vojny. Do Varšavy prišla od nás nová reprezentácia, ale nedala sa rozpoznať od ostatných. A mala sa. Nevieme, čo sa povedalo za zavretými dverami, ale pred nimi nebolo nič vidieť ani počuť. Zvykli sme si byť medzi víťazmi. Lenže celkom tak to nebolo.

Raz dávno si kancelár Willy Brandt vo Varšave kľakol a ospravedlnil sa za nemecký národ. On sám za seba nemusel, ale musel sa ospravedlniť za minulosť iných. Mnohí mu gesto vyčítali, vraj syndróm šiestich miliónov. V trochu inom kontexte John F. Kennedy povedal: „Ich bin ein Berliner.“ Mnohí veteráni a pozostalí po amerických padlých mu to vyčítali.

Prečo o tom máme hovoriť my a teraz? Je to predsa dávno zabudnuté. Nie je. Roky sa podiel slovenskej vlády a armády na vpáde do Poľska marginalizoval. Ak sa po Nežnej niečo šepkalo, nebolo to počuť.

Slovenský podiel na začiatku vojny nebol marginálny. Slovensko ako verný spojenec ríše bolo jediné a poslalo do boja to najlepšie, čo malo. Dôstojníci wehrmachtu v protektoráte práve dokončovali inventarizáciu bohatých čsl. vojenských arzenálov. Napríklad moderné delá a ťahače. Ešte o necelý rok neskôr pri útoku na Francúzsko štvrtina nemeckých kanónov pochádzala z československých skladov. Dar z nebies. Aj tak sa za Guderianovými tankmi vliekli tisíce koní s kanónmi. Rovnakú techniku mala slovenská armáda v Poľsku.

Aj železných krížov sa priplo na hrdinské slovenské hrude dosť. Víťazstvo bolo opojné. Aj zajatcov si malá víťazná armáda doviezla domov. Boli našťastie aj iní, napríklad slovenský veľvyslanec vo Varšave, ktorý sa zachoval rovnako ako parížsky po Mníchove. A boli aj vojaci, ktorí do Poľska nešli a dôvodom nebol strach. Napríklad jeden poručík od ženistov. Dobre som ho poznal. Strelil si do nohy. Jeho starý otec bojoval v Poľsku proti Rusom ako uhorský dobrovoľník.

V bratskom boji sa ukazovala ďalšia z tvárí armády nového štátu. Vojaci wehrmachtu odmietali zdraviť hodnostne vyšších slovenských dôstojníkov, napríklad neárijského vojenského lekára. Dosť komické, ale bystrejším došlo, že žiadna komédia nebude. Že bude skôr tragédia.

Prezidentka nehovorila zle, lenže to nestačí. Gestá sa dajú ťažko opakovať, vymyslieť niečo ako „Ich bin ein Berliner“ je ešte ťažšie. Prosto zahodená šanca. Nie je čas brandtovské gesto predsa len urobiť? Je čas prestať mlčať. Kedy, ak nie teraz, a kto, ak nie práve ona?