Vznietila sa posteľ

„Vážený pán Egon Bondy,

mnohí Česi sú presvedčení, že si Vás vymyslel Hrabal. Tí, ktorí vedia, že nie ste vymyslená postava, si zas myslia, že nežijete. Preto Vás prosím o stretnutie.

M. Szczygieł“

„Vážený pán kolega,

úprimne Vás ubezpečujem, že žijem. Zo zdravotných dôvodov, o ktorých Vám porozprávam osobne, však ožívam až o štrnástej hodine. Prosím, aby ste nechodili skôr, radšej presne o štrnástej alebo o čosi neskôr, vtedy nás nebude obmedzovať čas.

Váš Bondy“

(…)

V Bratislave sa šesťdesiatštyriročný Bondy usídlil takto:

Hovorí sa, že sa tam presťahoval a prijal slovenské občianstvo na protest proti rozdeleniu Československa v roku 1992. V skutočnosti ho pozvala Univerzita Komenského v Bratislave, aby tu prednášal dejiny filozofie. A tak sa so ženou Juliou natrvalo presťahovali.

S Juliou sa zoznámil v študovni Karlovej univerzity, kde pracovala. Mala tridsaťtri rokov, on o desať viac. Opakoval, že Julie je jediným zmyslom jeho života.

Zomrela rok po presťahovaní.

S Hrabalom sa v roku 1995 rozišiel takto:

Bolo to na Hrabalovej chate v Kersku, ako o tom podáva svedectvo Tomáš Mazal (Hrabalov životopisec a priateľ). Bondy pobozkal Hrabala na čelo a povedal, že sa prišiel navždy rozlúčiť. Že Hrabal umrie a on sa už do Česka z Bratislavy nikdy nevráti. „Čo to rozprávate za hlúposti,“ povedal Hrabal (vždy si vykali). „Keď sa tak na vás pozerám, vy v tej Bratislave do roka umriete. Keďže ste básnikom z Prahy, patríte do Prahy. Nájdite si rýchlo advokáta a zaplaťte mu, aby vaše telo po smrti previezli do Česka, pretože z Prahy je to do neba bližšie. Možno sa tam stretneme.“

Nad novými časmi Egon Bondy najprv nariekal takto:

„Nejhorší je to ráno a večer / a přes den / Když spím, tak to jde.“ (leto 1992)

Alebo hlasnejšie: „Lustrační láska a kapitalistická pravda zvítězily / a prostí lidé kamkoli přijdou / si povídají v tramvaji nebo v bufetu / že zase slyší jenom nenávist / a čtou lež (…) ,Jdeme správnou cestou!ʻ / ,Volíme prosperitu!ʻ / Svoji nebo cizích kapitalistů?“ (jar 1992).

„S fanfárami nás vyvedli na / Cestu do Evropy / a vyklubal se z toho výlet do minulosti / Všechno špatné k něčemu dobrému: / co jsme znali už jen z knih / vidíme na vlastní oči“.

Čo vidíme?

„Padesát procent z nás je už pod úrovní bídy / (cituji podle západních pramenů) / Spotřeba potravin klesla o třetinu / (Státní úřad statistický)“. Báseň sa končí takto: „Nemysli na nic než jen na prachy / a najdeš smysl života / Těm pár filosofům co s tím nesouhlasí / dej přes hubu – vždyť to jsou jenom komunisti.“ Celá zbierka o novej realite má názov Ples upírů.

V starom prorežimnom Práve uverejnil v roku 1994 esej, v ktorej čitateľov presviedča, že „duchovná tradícia Západu zbankrotovala: kapitalisti prestali byť vládnucou triedou, vládu nad celým svetom prevzali finančné oligarchie.“

Klebeta o Egonovi Bondym v Bratislave znie takto:

Ako alterglobalista a tiež preto, aby vlastnoručne získal to, čím ľudstvo mrhá, medzi prednáškami na univerzite prehľadáva odpadkové koše.

Ja som sa s Egonom Bondym stretol takto:

V byte v centre Bratislavy prijíma hostí: mladých autorov a študentov. V druhom väčšom, na sídlisku Petržalka, odpočíva a píše. So svojou spolupracovníčkou smerujem do toho druhého. Bondy nám nakreslil presný plánik cesty a dopísal k nemu: „Zvonček je pokazený, prosím, kričte.“ Izba so socialistickou obývacou stenou, zafajčená, plná kníh a porozhadzovaných predmetov. Nevysokého bradatého pána v hnedom golfovom svetri návšteva nadchla.

„Mal som podozrenie, že žijete,“ vravím. „Tak som vám priniesol darček.“

Vytiahnem kuchynskú zásteru z voskovaného plátna. Navlieka sa cez hlavu a zozadu zaväzuje. Sivobielu zásteru som kúpil v Tate Modern Gallery špeciálne pre Bondyho. Je na nej zobrazený nahý mužský zadok v životnej veľkosti.

„Kurvafix,“ vykrikuje Egon Bondy, „budem mať zadok spredu i zozadu!“

(Justyna ďalej viaže Bondymu zásteru.)

Pán domáci stojí vystretý v pozore a oznamuje:

„Takto budem prednášať filozofiu.“

Predvádza sa v zástere.

„Zajtra v nej pôjdem na univerzitu a budem sa tváriť akoby nič, kurvafix!“

Egon Bondy prinesie veľké sklené pollitre, naplnené až po okraj.

„Pivo a Hrabal…“ nadhodíme.

„Viete, že my sme s Hrabalom a Vladimírkom vôbec nechodili do krčiem?“

„Práveže chodili,“ vysvetľujem. „V Nežnom barbarovi.“

„Hrabal si to všetko vymyslel. Ale neklamal. Pretože jemu sa zdalo, že všetko sa to naozaj stalo. My sme väčšinou sedávali u neho doma a rozprávali sme sa o filozofii. Urobil zo mňa šaša, však? Nikdy som proti tomu neprotestoval.“

„Prečo?“

„Pretože som bol literárna postava. Literárna postava nemá čo odvrávať.“

Zdvihneme pollitre:

„Ale to nie je pivo!“

„Do týchto si celé roky nalievam bylinkový čaj, chichichi, aby to tak vyzeralo, chachacha.“

„A čo pivo?“

„Tridsaťpäť rokov chodím s nádorom hrubého čreva. Nosím teraz všade také vrecúško a piť alkohol v žiadnom prípade nemôžem. Všetko vylučovanie vybavím do štrnástej hodiny. Keď musí niekto tak dlho žiť bez biologických radostí, čo mu zostáva? Môže si len robiť srandu.“

„Napísali ste o svojej vlasti jednu báseň. Ak by ste ako Poliak napísali podobnú o Poľsku, obesili by sme vás.“

„Za vajcia. A preložili ste tú báseň do poľštiny?“

„Áno. ,Čechy připomínají mi nočník nejspíše / A uvažuje ve své patriotické pýše / že je z cibulkového porcelánu / na nějž Masaryk chodil na stranu / Praha pak je v jeho přímém středu / Přesnějc vysrat sám se nedovedu‘.“

„Chichichi. Chachacha. To je jedna z mojich najlepších básní. Je to fragment eposu z roku 1954 a to si, prosím, predstavte, že po každom prednese, či už v roku 1960, 1970, 1980 alebo dnes, prichádzajú za mnou mladí ľudia a pýtajú sa, či som to napísal niekedy teraz, pretože im báseň pripadá aktuálna. A že tie moje verše dobre vystihujú dvadsiate prvé storočie. Odpovedám im, že sú to texty spred päťdesiatich rokov a oni tomu nechcú veriť. Zdá sa im, že hovoria o súčasnom režime. Ale niet divu, podstata režimu sa predsa nezmenila. Poľský básnik by si na takú báseň s nočníkom netrúfol, však?“

„Dokonca aj keby chcel, radšej by si to rozmyslel.“

„Poliaci ani Slováci vo svojich literatúrach nemajú nič podobné, pretože vy máte národnú hrdosť. Majú ju ešte Srbi. Ale Česi nie, Česi hovoria o svojej krajine veľmi škaredo. Napísal som dlhé básne o tom, že sme len kurvy, ktoré si zaslúžia pohŕdanie – a nič. U nás neexistuje tabu a žiadna provokácia tak nemá účinok. Bol som na vedeckej konferencii v Brne, kde sa zišla intelektuálna smotánka, a ja som vedel jedno: môžeš ich urážať a oni prehltnú všetko. Ja ich obhadzujem hovnami a oni cmuk, cmuk. Vzal som tisíckorunáčku a verejne som ju spálil.“

„Bankovku?“

„Áno, podpálil som ju a v sále zavládlo ticho, všetci zalapali po dychu. Dospelí ľudia, crème de la crème, a všetci vraj: ,Pán doktor, to bola falošná tisíckorunáčka, však? Nie naozajstná, je to tak?‘ Nič iné ich nezaujímalo. A to, že som znesvätil českú korunu – kráľovskú valutu –, to ich netrápi?! Spáliť tak, prosím vás, sto zlotých v Poľsku na konferencii, ojojoj, to by bol škandál. Viete, keď je človek občanom takého malého národa, tak je to hrozne smiešne. Ale byť tomu malému národu básnikom je ešte stokrát smiešnejšie. Vy si potom z toho, čo tu hovorím, určite niečo vyberiete, pretože občas táram.“

„Na Západ ste však neutiekli.“

„Pretože napriek všetkým príkoriam som mohol žiť iba v Československu. Mal som dilemu, či by pre mňa nebolo výhodnejšie, ak by som sa stal nemeckým spisovateľom. Ale keby som písal v Mníchove alebo nejakom Berlíne, dobre platený za protisovietske básne, nebolo by to už autentické.“

„A čo dnes znamená byť marxistom, keďže ste ním stále?“

„Znamená to čakať.“

„Na októbrovú revolúciu?“

„Marxizmus ako revolučné hnutie sklamal. Ale vráti sa. O sto rokov, akurát úplne inak než dnes, technológie budú celkom iné. Bohatí musia stále bohatnúť, chudobní musia byť stále chudobnejší – to je celá tá globalizácia. Akákoľvek humanitárna pomoc Afrike je ekonomickým zločinom. A mňa zaujíma systém, v ktorom by nebola…“

(Egon Bondy rozpráva o marxizme nesovietskeho a nemaoistického typu takmer dve hodiny. Okno je celý čas zatvorené.)

„… podľa mňa by globalizácia mala znamenať rovnakú šancu pre všetky národy sveta. Každý deň umiera na svete 305 tisíc detí na diagnózu hlad. Dospelí, ktorí umierajú na tú istú diagnózu, sa nepočítajú. A jedenásteho septembra zomrelo v New Yorku… Och, prepáčte, prosím, niekto zvoní!“

Egon Bondy vyšiel z izby a vrátil sa:

„To bol poštár s dôchodkom.“

„Na aké meno vám chodí?“

„Na Zbyňka Fišera. Ale podpisujem sa vždy: ,Prijal Egon Bondy‘. Vybojoval som si, že teraz to musia rešpektovať ešte aj na hlavnej pošte.“

Spolupracovníkom Štátnej bezpečnosti sa stal takto:

(Je 15. marca 2004 a v českej i slovenskej tlači sa nedávno objavila správa, že sedemdesiatštyriročný Bondy bol agentom tajnej služby. Potvrdil to v najváženejšom českom týždenníku Respekt.)

Verbovali ho trikrát. Prvý raz v roku 1961, keď študoval filozofiu. „Môj postoj k ZSSR bol negatívny,“ vysvetľuje pre týždenník, „ale za ešte väčšie zlo som považoval medzinárodný imperializmus. Jeden spolužiak zo školy mi povedal, že sa prihlásil do poľovníckeho združenia, aby získal zbrojný preukaz, a čakal iba na to, ako bude bojovať proti boľševikom. Ďalší spolužiak mi s veľkým zanietením rozprával o šope, kde má ukryté rôzne stroje, aby mohol rozbehnúť kapitalistický biznis. Len čo vystrieľajú komunistov.“

Bondyho zaujal sčítaný študent, s ktorým sa zblížil a ktorý mu prezradil, že si privyrába v Štátnej bezpečnosti. Spoluprácu, ako tvrdil študent, im navrhol sám Bondy. Z dokumentov vyplýva, že podával informácie o tom, akú západnú literatúru čítajú jeho spolužiaci a kto má náboženské sklony. Na otázku novinára, či im takýmto spôsobom nekrivdil, odpovedá: „No, ak tí ľudia chceli u nás naozaj vybudovať kapitalizmus, bolo mi jedno, či sa im stane nejaká krivda.“

Keď doštudoval, Štátna bezpečnosť ho nechala tak. Objavili sa o mnoho rokov neskôr. Chceli, aby donášal na svojho priateľa, člena opozície. „Musel som podpísať spoluprácu, pretože sa vyhrážali, že ublížia mojej žene, ktorá bola vtedy chorá.“

Mnohí jeho známi však priznávajú: aby Bondy nemusel donášať, prestal sa stýkať s ľuďmi. Zmizol. Hlásil sa na psychiatrických liečebniach, kde hľadal azyl. On sám hovorí: „Vtedy im už bolo jasné, že z jalovej kravy mlieko nedostanú.“

Toľko z tlače.

Jeho priateľ a náš spoločný známy nás pred týmto stretnutím poprosil, aby sme s tou témou nezačínali. Že Bondy už o svojej spolupráci nechce rozprávať. Vysvetlil to raz a to stačí. Po tom, čo práve vyšlo na svetlo, už neposkytuje rozhovory. S týmto rozhovorom („pre zahraničie“) súhlasil len pod podmienkou, že ho nebudeme trápiť.

Netrápime.

V roku 1997 vyšiel Magorův zápisník. Obsahoval zarážajúce priznania. Ivan Jirous si po procese s Plastikmi prečítal protokoly o Bondyho výpovediach. Bondy ako jediný prezradil vypočúvajúcim úplne všetko, „ba dokonca viac“. Jirous na jeho zradu nedokázal nájsť slová. Celé mesiace vo väzení rozmýšľal, ako mu napíše list o „intelektuáloch, silných na papieri a dosratých nielen pri prvej facke, ale už pri prvom dupnutí eštebáckej topánky“.

Stretli sa dva týždne po Jirousovom prepustení z väzenia: „Iba sme sa objali, na list som úplne zabudol. Bondy predsa v tom svinstve žil o pätnásť rokov dlhšie, zažil päťdesiate roky, keď som bol ešte decko. A to je tak, ako keby bol starší o päťsto rokov.“

A pokračoval: „To, že som mu neodpustil hneď pri čítaní tých protokolov, bol prejav mojej pýchy. V evanjeliu sa predsa píše, že na otázku, koľkokrát má človek odpustiť svojmu bratovi, či sedemkrát, znie odpoveď: nie sedemkrát, ale sedemdesiatsedemkrát.“

„Tak teda, ako vidíte, žijem,“ hlboko sa ukláňa Egon Bondy na schodoch. „A veľmi rád som vás o tom presvedčil.“

Egon Bondy je mŕtvy.

Zomrel 9. apríla 2007. Jeho pyžamo sa zapálilo od cigarety, keď zaspal.

Najväčší český denník Mladá fronta DNES na svojej internetovej stránke napísal o filozofových zásluhách aj o tom, že nemal telefón, rozhlas ani televízor, pretože celý život bojoval proti konzumnej spoločnosti.

Článok o Bondyho smrti mal názov Bondymu se stala osudnou cigareta v posteli. Pod článkom boli uvedené „linky na súvisiace stránky“:

Postele – široká ponuka internetového obchodu.

Hľadáte posteľ alebo matrac? Tisíce ponúk priamo tu!

Raj postelí.

 

Preložil Miroslav Zumrík, vydal Absynt v edícii Prekliati reportéri