Pochod za život alebo za nerovnosť?
Fašistické a konzervatívne diktatúry sa snažili zvrátiť proces emancipácie u znevýhodnených skupín obyvateľstva.
Autor je historik, Filozofická fakulta UK. Jeho posledná kniha nesie názov Klérofašisti
Debata o tom, či organizátori pochodu za život nadbiehajú extrémistom alebo ich aspoň vzhľadom na spoločného „nepriateľa“ tolerujú, v podstate nie je nová. Ide o zásadnú otázku vzťahu medzi konzervativizmom a fašizmom.
Je neodškriepiteľným faktom, že fašizmus sa v dvoch veľkých európskych krajinách dostal k moci s pomocou konzervatívcov – v Taliansku dokonca s podporou Vatikánu. Dobová propaganda vykresľovala túto alianciu ako záchranu pred strašiakom boľševizmu, v skutočnosti však konzervatívci chceli fašistov „skrotiť“ a využiť ich na svoje ciele.
Po druhej svetovej vojne sa medzi konzervatívcami presadil výklad, podľa ktorého fašizmus a komunizmus predstavovali iba akési negatívne vyvrcholenie liberalizmu či dokonca už osvietenstva, ktoré vraj podkopalo kresťanské základy európskej civilizácie. Výsledkom mala byť vzbura proti Bohu v mene pominuteľných hodnôt, zbožštenie človeka pod heslom národa a spoločenskej triedy. Heslo francúzskej revolúcie: sloboda, rovnosť, bratstvo v tomto chápaní dláždilo cestu do boľševického i fašistického pekla.
Historická skutočnosť však tieto ideologické zjednodušenia nepotvrdzuje. Podpora európskych konzervatívcov fašistom v medzivojnovej Európe nebola motivovaná iba antikomunizmom. Konzervatívci chceli zároveň napraviť historické „omyly“ osvietenstva a liberalizmu.
Obrana nerovnosti
Odpor proti radikálnej ľavici mal zakrývať dôležitú motiváciu aliancie medzi konzervatívcami a fašistami a tou bola hlboká nedôvera, ba až nepriateľstvo voči myšlienkam oslobodenia, emancipácie. Konzervativizmus a fašizmus hlásali či prinajmenšom odobrovali nerovnosť v podobe „prirodzených“ hierarchií.
Rozdiel medzi nimi spočíval v ospravedlňovaní tejto nerovnosti:
