Kto bude šerifom digitálnych komunít?

Autor je ekonóm a výskumný pracovník na New York University

Minulý týždeň spoločnosť Facebook zrušila vyše tristo falošných účtov a stránok na Ukrajine. O pár dní neskôr odhalila a deaktivovala sto facebookových a instagramových účtov v Španielsku, s ktorými sa pokúšali manipulovať verejnú mienku osoby napojené na pravicovú opozičnú stranu Partido Popular. Zdalo by sa, že platformy, ktoré sprostredkujú správy a informácie do našich mobilov, začínajú digitálny priestor aspoň čiastočne upratovať.

Dnes pozorujeme zvláštny stav: demokratické vlády na Západe placho dúfajú, že sociálne siete budú tlmiť alebo odstraňovať dezinformácie. Lenže kedy vlastne tieto platformy upratujú a kedy cenzurujú? Môžeme sa spoliehať na samoreguláciu? A naozaj chceme, aby súkromná firma s prvkami monopolu ako Facebook vyhodnocovala, ktoré videá a články je dovolené publikovať a šíriť?

Facebook sa rád chváli, keď identifikuje a maže propagandu. Aké sito Facebook používa, nevieme, ale je podozrivé, že na jar (dočasne) stiahol oficiálnu reklamu senátorky Elizabeth Warrenovej, ktorá sa uchádza o nomináciu Demokratov do budúcoročných prezidentských volieb, a ktorá práve moc technologických gigantov vo svojej kampani často kritizuje. Menej známa politička Tulsi Gabbardová v lete podala žalobu na Google, keď jej na svojej vyhľadávacej službe odmietol predať reklamu.

Na Slovensku rovnaké problémy účastníci politickej súťaže nehlásia, ale sťažnosti na nevhodný obsah ani v našom kontexte nie sú zriedkavé.

Pri spravovaní digitálnych komunít chýba jasný proces

Predstavme si, že v strednej Európe stretnete podnikateľa, ktorého spoločnosť poskytuje onlinovú infraštruktúru pre lokálne firmy a médiá. Tento podnikateľ má politické ambície a teoreticky by mohol siahnuť na vypínač, keď nejaký web zverejní zmätený či poburujúci článok alebo rozhovor.

Keby tento podnikateľ svoju moc zneužil, tak by na poplach bil takmer každý vlastník klávesnice. Reč by bola okamžite o autoritárskych praktikách.

Tento scenár sa na Slovensku nestal, ale podpredseda slovenskej vlády pre investície a informatizáciu naznačil, že práve takáto forma cenzúry je žiaduca. V nedeľnej televíznej debate Richard Raši vytkol Michalovi Trubanovi, že jeho firma Websupport „spravovala web napranieri.sk“. Na tom portáli ľudí ohováral dnes už nepopulárny Marian Kočner.

Primeraná by bola protiotázka: Chceme, aby firmy a ich vlastníci mali moc rušiť digitálny obsah? Podľa koho názorov a predsudkov? A aj bez debaty o tom, ako by vyzeral férový proces?

Namiesto pravidiel a formálneho procesu dnes trvanlivosť internetového obsahu záleží čiastočne od politických nálad. Aby sa vyhli regulácii a pozornosti protimonopolných úradov, sociálne siete chcú dokázať, že ich služby sú všeobecne prospešné a zároveň zlučiteľné so spravodlivými voľbami. Facebook napríklad sľubuje, že do novembra budúceho roka zriadi tribunál, ktorý bude firme odporúčať, či a ktorý obsah má byť odstránený, a zároveň má vytvoriť priestor na odvolanie pre poškodené strany.

Faktom je, že pri monitorovaní zavádzajúceho obsahu zatiaľ Facebook skôr zlyháva. Napríklad facebookovská stránka Milujem Ameriku minimálne dva roky produkovala reklamu pre Trumpa, ktorú odoberalo vyše milióna fanúšikov. Keď tento týždeň jeden investigatívny novinár ukázal, že reklamu tvoril a propagoval niekto z Ukrajiny, Facebook stránku vymazal.

Jedna reportáž môže teda spôsobiť dostatočné množstvo kriku, aby Facebook zasiahol, ale nevieme, koľko podobných projektov na hybridnú propagandu existuje. Nevieme tiež, do akej miery tieto nástroje „fungujú“ (teda menia rozhodnutia voličov) alebo či takéto stránky – alebo boti na Twitteri – sú „iba“ metódou na znižovanie dôvery v demokratický systém.

Silicon Valley ako nový Wall Street

Facebook, Twitter aj Alphabet cítia, že sú pod drobnohľadom, a už čoskoro bude na spadnutie debata o tom, či ich treba rozdeliť. (V roku 2000 bol Microsoft takmer rozdvojený, ale odvolací súd rozdelenie tohto monopolu zrušil.)

Aj preto vo výdavkoch na lobing predbehli už korporácie v telekomunikačnom odvetví aj najbohatšie banky a finančné inštitúcie. Sila digitálnych platforiem pritom neprúdi najviac z peňazí. Vnímanie, že sociálne siete sú nemennou súčasťou našich životov – a pre politikov priam nevyhnutnou ingredienciou do kampaní, ak chcú dosiahnuť maximálnu viditeľnosť – je vzácnejšie.

Navyše výskumné inštitúcie a pravdepodobne aj tajné služby, ktoré sa zaoberajú detekciou hrozieb – napríklad deepkafe videí – potrebujú s onlinovými platformami spolupracovať.

Zatiaľ neexistuje jasný právny rámec, ktorý by vyjasnil, akú zodpovednosť sociálne siete vlastne nesú za užívateľmi vytvorený a klamlivý obsah, ale aj európskym a niektorým americkým štátom už končí trpezlivosť.

Francúzsky parlament v lete schválil zákon, ktorý umožňuje udeliť vysoké pokuty sociálnym sieťam, ak nestiahnu nahlásený nenávistný obsah do dvadsiatich štyroch hodín. V Kalifornii od budúceho januára začne platiť nový zákon, ktorý má chrániť súkromie ľudí, zabrániť skrytému predávaniu osobných dát a priniesť akúsi sadu pravidiel pre digitálnu ekonomiku.

Ak sa federálna vláda nerozhýbe, tak v rámci USA budú mať rôzne štáty odlišné pravidlá pre poskytovateľov digitálnych služieb. Užívatelia budú mať len hmlistú ideu o tom, čo sa v pozadí na digitálnom trhu vlastne deje a či niekto selektívne odkrojil preč kus online priestoru, pretože bol – podľa koho vlastne? – nežiaduci.

Napriek novým reguláciám moc digitálnych platforiem stále rastie. Bude zaujímavé sledovať, kto bude mať odvahu ju okresať.