Tlmočníci vymierajú a slovenský posunkový jazyk môže zaniknúť
Pre tri- až štyritisíc nepočujúcich máme len asi dvadsať profesionálnych tlmočníkov posunkového jazyka. „V Nórsku ich majú minimálne 600 a nepočujúci sa tam ešte sťažujú, že ich majú málo,“ hovorí Jaroslav Cehlárik, ktorý šéfuje združeniu pre online tlmočenie.
V rozhovore sa dočítate aj:
- prečo väčšina nepočujúcich nevie čítať knihy,
- prečo nepočujúci nerozumejú voľbe ústavných sudcov,
- čo sa môže stať, ak nepočujúci nemajú tlmočníka u lekára.
Už odmalička ste nepočujúci, vyrastali ste však v rodine, v ktorej sú všetci počujúci. Ako sa s vami rozprávali rodičia?
V časoch môjho detstva mnohí nevedeli, ako s nepočujúcimi komunikovať. Veľmi mi pomohla škola pre sluchovo postihnutých, kde som sa naučil slovenský posunkový jazyk. Vďaka nemu sa mi otvoril svet. Samozrejme, keď som prišiel domov, posunkoval som a mama mi nerozumela, komunikácia bola ťažšia. Ale postupom času si aj ona zvykla.
Doteraz však neovláda posunkový jazyk úplne, ovláda iba základy nevyhnutné na rozhovor. Zato v škole sme posunkovali medzi sebou so spolužiakmi. Boli tam mnohí nepočujúci, ktorým posunkový jazyk odovzdávali ich rodičia odmalička, a vďaka tomu ho ovládali oveľa lepšie. Potom ho prirodzene odovzdávali aj nám.
Posunkový jazyk ste sa teda naučili až v škole ako šesťročný?
Nie, do tej školy som chodil už od predškolského veku a býval som na internáte od pondelka do piatka. Práve tam som nabalil veľa vedomostí z posunkového jazyka.
Už od materskej školy ste bývali na internáte? To je nezvyčajné.
Počas socializmu to bolo bežné.
