Denník N

V Košiciach mali v novembri 1989 bližšie k Prahe, namiesto VPN založili Občianske fórum

Foto - Post Bellum
Foto – Post Bellum

Príbeh bol spracovaný dokumentaristami neziskovej organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budeme môcť zaznamenať ďalšie príbehy: https://postbellum.darujme.sk/1779.

Peter Neuwirth sa narodil 9. novembra 1954 v Košiciach, jeho rodičia pochádzali z východného Slovenska, no kvôli otcovmu povolaniu dispečera v Československých štátnych dráhach sa štvorčlenná rodina presunula do Bratislavy, kde istý čas žili na Patrónke.

Konečnou zastávkou však boli pre Neuwirthovcov Košice, kde otec naďalej pôsobil na železnici a matka pracovala ako úradníčka v jednom košickom podniku.

Komunisti u nás neboli obľúbení

V Košiciach bývali v štvrti zvanej Malá Praha, ktorá bola určená rodinám štátnych úradníkov a zamestnancov. Národnostná skladba obyvateľov štvrte bola pestrá, a tak sa Peter hrával s deťmi z českých, maďarských i rusínskych rodín a národnostné rozdiely nevnímal. Vďaka svojej babičke navyše odmalička ovládal aj maďarčinu.

Peter pochádzal z veriacej rodiny, vyrastal v rodinnom zázemí, ktoré komunizmu nebolo naklonené. Viacerých jeho príbuzných režim stíhal. Jeho strýka preto, že sa odmietol vzdať viery, vyhodili z práce, a tak ako mnohí ďalší bol odkázaný pracovať len na pozíciách, ktoré nezodpovedali jeho vzdelaniu.

Aj Petrovej tete, ktorá žila v Budapešti, maďarskí komunisti po potlačení revolúcie v roku 1956 zhabali všetok majetok. „V našej rodine komunisti akosi neboli obľúbení a moja teta stále hovorila, že červená hviezda ešte raz zažiari a potom zhasne,“ spomína na jej slová Peter. S ľútosťou dodáva, že ani rodičia, ani strýko a teta sa už pádu komunizmu nedožili.

Základnú školu navštevoval v košickom Starom Meste. Ako novopečený tínedžer začal citlivo vnímať spoločenské dianie 60. rokov nielen v Československu, ale aj na ďalekom Západe. Rôznymi tokmi sa k nemu dostávali informácie o západnej spoločnosti, o revolte mladých, hnutí hippies, zaujímala ho západná filozofia a v neposlednom rade hudba.

„Pamätám si, ako sme hrali na dvore futbal a môj sused pustil nahlas Beatles. Prestali sme kopať do lopty a počúvali sme s otvorenými ústami a ušami, čo to je za hudba,“ spomína.

Zmarené nádeje na zmenu

Rodina Neuwirthovcov pozorne sledovala udalosti roka 1968. Uvoľnila sa cenzúra a písalo sa o veciach, ktoré boli dovtedy tabu. Hoci heslu „socializmus s ľudskou tvárou“ úplne nerozumeli, nieslo v sebe pozitívny impulz.

„To slovo ľudský evokovalo, že už sa nebudú diať veci ako v 50. rokoch, že dôjde k demokratizácii a možno sa zmení aj spoločenský systém,“ vysvetľuje Peter. Po priaznivom vývoji nečakali, že príde 21. august 1968.

V to ráno Petra zobudilo mamino zvolanie: „Je vojna, vstávajte!“ Práve bol u nich na návšteve strýko z Bratislavy a chceli ho odprevadiť na železničnú stanicu, aby mohol odcestovať domov. Električky na stanicu však nepremávali, a tak prechádzali cez mesto pešo.

„Boli sme svedkami zúfalstva ľudí, ktorí holými rukami bránili prechodu sovietskych jednotiek,“ spomína na nepekné obrazy a tú augustovú stredu označuje za najhorší deň vo svojom živote.

Keď sa začal nový školský rok, Peter si s niekoľkými spolužiakmi pripol slovenské trikolóry a na protest proti okupácii odmietali vyučovanie, trhali ruské učebnice a strhávali z násteniek komunistické symboly.

Mladícku rebéliu však rýchlo utlmila nastupujúca normalizácia. Mesiace po invázii boli smutné a spoločnosť bola deprimovaná. Mnoho ľudí z Petrovho okolia emigrovalo.

Keď sa v januári 1969 upálil Jan Palach, ako prejav súcitu i určitého odporu dávali Neuwirthovci večer do okna horiace sviečky. „Jeho čin bol veľkou výzvou pre nás ostatných, aby sme neupadli do letargie,“ hodnotí.

Rebel na strednej škole i na vojenčine

V roku 1969 začal Peter chodiť na gymnázium, na ktorom podľa jeho slov vládli prísne pomery. Nemohli sa nosiť dlhé vlasy ani rifle a školská disciplína bola nekompromisná. „Lenže ja som už bol rebel a nevedel som sa do tej disciplíny vtesnať,“ vysvetľuje.

Po roku preto prestúpil na dopravnú priemyslovku, dlhé vlasy však Petrovi netolerovali ani tam. Proti príkazu riaditeľa dať sa ostrihať sa vzbúril a dostal zhoršenú známku zo správania.

Náročné obdobie dospievania poznačila v roku 1971 aj smrť matky, Peter zostal sám so starším bratom. Napokon odišiel študovať na dopravnú školu vo Zvolene a v roku 1975 zmaturoval.

Povolávací rozkaz na povinnú vojenskú službu Petra odvelil až do ďalekých Mariánskych Lázní – šesť kilometrov od západnej hranice Československa. Pridelili ho do bojového útvaru, v ktorom panoval náročný režim.

„Bojovali sme s fiktívnym imperialistickým nepriateľom, ktorý nás vraj ohrozoval, takže sme boli stále v bojovej pohotovosti,“ opisuje. Ako pozitívum vnímal len to, že v blízkosti hraníc dokázali naladiť aj západonemecké televízne stanice. Napriek zákazu vojaci po večeroch sledovali zahraničné vysielanie a Peter svojim spoluvojakom prekladal z nemčiny. Keď ich raz pri tom nachytal nadriadený, Peter putoval na 21 dní do väzenia.

Vojaci mohli z domova dostávať balíky, všetky však museli najprv prejsť kontrolou. V roku 1977 dostal český spoluvojak Jan z Prahy balík s jedlom, ktorý vojenská kontrola bez problémov odobrila. Jedna maličkosť ich pozornosti však unikla.

„Keď sme prišli na izbu, spod koláčov vytiahol text Charty 77,“ spomína Peter. Bol pravdepodobne jedným z prvých, ktorí mali možnosť dokument čítať.

Červená hviezda zhasína

Po návrate z vojny začal pracovať v košických železiarňach a mal pocit, že krajina, v ktorej žije, mu nedovoľuje dýchať. Veľkou oporou a „majákom“ bol pre neho blízky kamarát – známy košický filozof a disident Marcel Strýko. Poznali sa už od základnej školy a diskusie s ním mu poskytovali únik z „komunistickej schizofrénie“, ako to sám nazýva.

„Marcel bol ambasádorom sveta, v akom som chcel žiť,“ spomína na priateľa. Dodával mu texty od zakázaných autorov Ivana Martina Jirousa či Egona Bondyho, scenáre Federica Felliniho i hudbu Plastikov. Peter tieto materiály doma rozmnožoval na starom písacom stroji a posúval ďalej svojim priateľom. „Mal som radosť, že existuje skupina ľudí, ktorí sa nevzdali a nepodľahli normalizačnej mašinérii,“ približuje.

Peter pracovne často cestoval do Prahy. V meste bol aj v čase, keď na 20. výročie upálenia Jana Palacha v januári 1989 prebiehal tzv. Palachov týždeň. Nenechal si ujsť príležitosť zúčastniť sa demonštrácie na Václavskom námestí. Proti demonštrantom násilne zasiahli policajné jednotky a Petrovi sa len šťastím podarilo uniknúť jednou z početných pasáží. Tento zážitok v ňom umocnil pocit, že totalitná moc nabrala „druhý dych“, a že na rozdiel od okolitých socialistických krajín sa v Československu nič nezmení.

To, čo sa mu zdalo nemožné, sa však o niekoľko mesiacov stalo skutočnosťou a Peter stál 19. novembra 1989 opäť na demonštrácii v Prahe, tentokrát už s úplne inými pocitmi. Dobre si pamätá, ako na jednom z pražských palácov na Václavskom námestí svietila veľká červená hviezda. Početný dav protestujúcich skandoval, aby ju zhasli a skutočne ju po chvíli niekto zhasol. V tom momente si Peter spomenul na slová svojej budapeštianskej tety o tom, že „komunistická červená hviezda ešte raz zažiari a potom zhasne“. Uvedomil si, že nastala príležitosť niečo robiť a hneď na druhý deň zamieril z Prahy rovno do košického bytu Marcela Strýka.

S Danielom Pastirčákom v sídle košickej VPN pred Vianocami 1991. Foto – archív P. N.

Nežná revolúcia v Košiciach

Tam už sedela skupinka ďalších priateľov a dohodli sa, že podľa vzoru Prahy aj oni v Košiciach založia Občianske fórum. Medzitým sa zaktivizovali aj košickí študenti a v meste sa začali prvé demonštrácie. Výraznú časť košických revolučných aktérov tvorili výtvarníci. Tí rokovali so Zväzom slovenských výtvarných umelcov o poskytnutí priestorov pre politickú činnosť.

Po niekoľkých ďalších stretnutiach 26. novembra založili v ateliéri maliara Zbyňka Prokopa košické Občianske fórum, nevediac, že v ten istý deň založil Občianske fórum aj aktivista Štefan Tomčo v košickom PKO.

Na druhý deň otvorili vo výstavnej sieni zväzu Kontaktné centrum OF, kam im ľudia chodili svojimi podpismi vyjadrovať podporu. Spolupodieľali sa aj na organizácii generálneho štrajku. „To bolo úžasné, ľudia sa valili, podporovali, skandovali. Takú atmosféru som už potom nezažil,“ spomína Peter na novembrové udalosti.

Hoci košickí novembroví aktéri udržiavali kontakt s bratislavskou Verejnosťou proti násiliu, väčšina z nich mala bližšie k českému opozičnému prostrediu a OF považovali za lídra revolúcie. Až keď nastalo obdobie kooptácií a prvých volieb, zaregistrovala sa košická skupina ako VPN, aby mohli do volieb postaviť spoločných kandidátov. Okrem toho spolupracovali aj s Maďarskou nezávislou iniciatívou a Rómskou občianskou iniciatívou.

V decembri 1989 prebehla prvá vlna kooptácií do Federálneho zhromaždenia – Košice doň vyslali trojicu Peter Rašev, Jozef Bakšay a Slavomír Stračár.

Stračár bol po rezignácii Jozefa Ondáša poverený aj vedením Východoslovenských železiarní.

V januári 1990 odstúpil komunistický primátor Košíc a OF-VPN na jeho miesto kooptovalo Jána Kopnického, ktorého plénum mestského národného výboru zvolilo do funkcie 31. januára 1990.

Rovnako došlo k zmene vo vedení krajského národného výboru, keď sa 19. januára jeho predsedom stal nominant OF-VPN Martin Hvozdík. Miesta v Slovenskej národnej rade doplnili Marcel Strýko a Ivan Ľupták.

Peter mal na starosti predovšetkým organizačnú činnosť hnutia. Vo voľnom čase navštevoval bratislavské a pražské centrá VPN a OF a ich organizačné aktivity sa snažil uplatňovať v Košiciach. Na popud Marcela Strýka napokon odišiel zo zamestnania a od januára 1990 sa naplno venoval politickej práci pre OF-VPN.

Za veľmi dôležitú súčasť hnutia pokladal styk s verejnosťou. Ako jednu z prvých aktivít zriadili právnickú poradňu pre verejnosť. Petrovi sa podarilo presvedčiť aj známeho košického psychológa Andreja Stančáka, aby zriadil psychologickú poradňu. Na podnet chartistky Márie Komárovej otvorili Fórum spravodlivosti a svoju činnosť spustili aj nové profesijné a záujmové združenia ako Ekofórum, Učiteľské fórum, Dopravné fórum, Ekonomické fórum, Spoločnosť ľudí dobrej vôle a iné.

Vďaka šéfredaktorovi Tiborovi Ičovi začali v apríli 1990 tiež vydávať vlastný občasník s názvom Akcia.

V košickej VPN. Foto – Juraj Fleischer

Úskalia politickej reality

Občianske nadšenie však postupne narážalo na tvrdú realitu politického sveta. Veľkým sklamaním pre Petra bol 1. marec 1990, keď predsedom SNR zostal komunista Rudolf Schuster namiesto avizovaného Jána Budaja.

Peter to dodnes pokladá za dôležitý moment naštrbenia dôvery u občanov a zároveň za politickú chybu, ktorú si VPN nieslo „ako kríž“ až do svojho rozpadu. Spomína si na to, ako ich ľudia vtedy rozhorčene kontaktovali a spisovali proti nepodarenej personálnej výmene petíciu.

Ešte väčší šok však prinieslo odstúpenie Jána Budaja z čela volebnej kandidátky VPN potom, ako vyšlo najavo, že je v záznamoch Štátnej bezpečnosti vedený ako spolupracovník.

Z kandidátky VPN po výsledkoch lustrácií však museli odísť aj ďalší kandidáti.

Neuwirth neveril Vladimírovi Mečiarovi od prvých chvíľ, negatívne signály dostával najmä od Marcela Strýka, ktorý o Mečiarovi od začiatku nemal dobrú mienku. Košickí zástupcovia VPN boli proti jeho menovaniu za predsedu vlády po voľbách 1990 a sami navrhovali Slavomíra Stračára. S návrhom neuspeli.

Prvé náznaky vedúce k rozdeleniu Československa Peter pociťoval, keď vypukla tzv. pomlčková vojna o nový názov krajiny. Neskôr v roku 1992 bol vedúcim petičného výboru petície za zachovanie spoločného štátu. Dodnes sa nezmieril s tým, že sa Československo rozpadlo. „1. januára 1993 som sa zobudil v inom svete, než aký som si predstavoval,“ konštatuje.

Foto – archív P. N.

Generácia marca 2018

Keď sa VPN v roku 1991 rozštiepilo na Hnutie za demokratické Slovensko a Občiansku demokratickú úniu, Peter pokračoval v politickej práci ako podpredseda košickej ODÚ. Vo voľbách v júni 1992 ODÚ neprekročila päťpercentné kvórum a do parlamentu sa nedostala. Krátko na to strana zanikla a Peter definitívne opustil „politické vody“.

Terajšiu občiansky aktívnu generáciu Peter nazýva aj „generáciou marca 2018“. Mladým radí, aby v prvom rade pracovali na sebe a svojej profesionalite. „Len keď už má človek zrelý názor a je profesijne vyspelý, dokáže byť prospešný pre ochranu demokracie a slobody.“

A zároveň im odporúča, aby viac komunikovali práve s jeho generáciou, generáciou novembra 1989. „My už sme tie chyby a problémy absolvovali a s odstupom ich dokážeme lepšie vyhodnotiť. Demokracia je o diskusii, takže diskutujme.“

 

Post Bellum SK je nezávislá občianska iniciatíva, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie