O lesných ľuďoch a neexistujúcich miestach
Izolovaní od sveta tu prebývali a pracovali do povojnového obdobia, kedy sa ukázalo, že majú na rováši hriech – hlásili sa k nemeckej menšine.
Neexistujúce miesta. Nájdeme ich na dobrých mapách, nájdeme ich na zapatrošených internetových stránkach s tipmi na výlety. To znamená, že existujú. Len my o nich nevieme. A zrazu sa zjavia. Ako vábivý nápis na turistickej smerovke počas podvečerných bicyklových potuliek. Ako náhodná frčka do nosa.
Sklená Huta. Znie to trochu ako zaklínadlo. Dobre sa mi tie dve slová prevaľujú na jazyku celých nasledujúcich šesť kilometrov, čo stúpam lesom. Popri ceste uteká násyp niekdajšej pálfyovskej úzkorozchodnej lesnej železničky a opačným smerom sa ponáhľa striedavo miznúca a zjavujúca sa riečka Parná – takéto nevyspytateľné je správanie vodných tokov v krasových oblastiach.
A keď sa už chce svah preklopiť na opačnú, záhorácku stranu, otvorí sa predo mnou rozľahlá magická lúka. Zarazia ma orechy, staré jablone, znaky ľudského života ďaleko od všetkých okolitých dedín. Vyleziem do koruny jednej z jabloní a ešte stále očarený zjem dve kyslé jabĺčka.
V 17. a 18. storočí tu fungovala malá sklárska fabrika, v ktorej sa vyrábali zrkadlá, obločné tabule a liate fľaše. Pálfyovci neskôr prevádzku zrušili pre jej nerentabilnosť a na lúke sa usadili takzvaní huncokári