Z jeho bioplastu testujú kefky Curaprox. Potrebujeme zelené energie a materiály, inak sa na Zemi uvaríme, vraví vedec

O plastoch, bioplastoch, zbere odpadu, zálohovaní PET fliaš a plechoviek či zákaze predaja jednorazových plastových príborov, tanierov či slamiek v EÚ hovoríme s technológom Pavlom Alexym z STU.

Čo je nonoilen?

Bioplast. Názov pozostáva zo slov „non“ a „oil“, čiže ide o plast, ktorý nie je vyrobený z ropných produktov a iných fosílnych zdrojov. Do krátkeho názvu sme nevedeli zakomponovať druhý atribút, ktorým je biorozklad, lebo by to bolo príliš dlhé slovo. Rozklad nonoilenu nemá nepríjemný vedľajší efekt, ktorým je globálne otepľovanie.

Je podobných riešení vo svete viacero?

Podobných produktov je veľa, aj v obchode vám budú ponúkať rozložiteľné tašky a vrecká. Ale v niečom sme predsa len unikátni – iné bioplasty sú buď z obnoviteľných zdrojov, no nerozkladajú sa, alebo sú rozložiteľné, no nie sú z obnoviteľných zdrojov. Väčšinou sú z ropy. Vedľa toho je medzitrieda produktov, ktoré sú rozložiteľné, ale pridáva sa do nich niečo syntetické (sú vyrobené z ropy), aby mali dobré mechanické vlastnosti. Naše know-how spočíva v troch princípoch: využívame polyméry vyrobené len z obnoviteľných zdrojov, bioplast je 100-percentne rozložiteľný a ešte má aj vlastnosti, aké sa od neho očakávajú.

O aké vlastnosti ide?

Pohárik z nášho bioplastu je umývateľný, viacnásobne použiteľný, znesie vriacu vodu, je hygienicky neškodný a rozloží sa v komposte. Do troch mesiacov nám z pohárika zostalo zopár beztvarých kúskov, čo jednoznačne ukázalo, že sa rozkladá. Prvá generácia nášho bioplastu sa rozkladá v priemyselnom komposte, druhá generácia aj v tom domácom pri nižších teplotách. Náš bioplast sa rozkladá aj v kompostéroch, čiže zariadeniach na likvidáciu kuchynských a jedálenských odpadov. Do 14 dní sa rozloží na 70 až 90 percent – záleží na fyzikálnej forme výrobku.

Vďaka čomu má váš bioplast uvedené vlastnosti?

Prvoradým je špeciálne zloženie. Netreba za tým hľadať zázračnú chemikáliu, ide o veci, ktoré sa bežne používajú a niektoré sú dokonca jedlé. Základom prvej generácie sú kyselina polymliečna a polyhydroxybutyrát, v druhej generácii sme navyše pridali aj termoplastický škrob. Nemenej dôležitá je technológia prípravy – ak by som vám dal presný recept, no nevedeli by ste, ako ho zamiešať, dostali by ste nezmyselný materiál. Tretia dôležitá vec sú skúsenosti ľudí, ktorí s tým robia. Nie je to len o mne, v tíme máme ďalších desať technológov s patričnými znalosťami, ktorí vedia, ako na to.

Prečo takýto bioplast vôbec vznikol? Išlo o trend v materiáloch?

Ak by sme šli po trendoch, bioplast by nevznikol. Vezmite si 60. a 70. roky, keď sa do mulčovacích fólií z polyetylénu začal pridávať škrob. Nerobili to kvôli ekológii, ale kvôli tomu, aby na poliach nezavadzali. Čistý polyetylén nešlo zaorať, boli problémy so zberom, tak do mulčovacích fólií nadávkovali škrob, aby sa na pôde rozpadli. Drobné kúsky polyetylénu síce zaorať nešli, ale to nikoho netrápilo. Potom prišiel boom biopolymérov, ale zas nešlo o ekológiu. Motívom bola ropná kríza – kohútik s ropou na Blízkom východe sa uzavrel a hľadali sa iné surovinové zdroje. Ekológiu vtedy nikto neriešil a spoločenská požiadavka na bioplast tu nebola.

Prečo ste sa bioplastmi začali zaoberať?

Chémiu všetci vinili z toho, že devastuje životné prostredie. V 90. rokoch ešte neboli plasty také rozšírené a problematika životného prostredia sa vnímala najmä cez komíny a odpadové vody v riekach. Pochádzam z Partizánskeho a rieka Nitra bola mŕtva stoka, v ktorej nič nežilo. Takto bola vnímaná chémia, no mňa veľmi bavila.

Prečo vás chémia zaujala?

Lebo išla do podstaty a poskytovala mi odpovede, ako funguje svet. Tak som sa ju rozhodol študovať. Keď som končil školu, chcel som ukázať, že chémia je aj dobrá, dá sa s ňou žiť a vie pomôcť. Nakoniec som vyštudoval plasty a v polovici 90. rokov som si uvedomil, že plasty sa nerozkladajú, vyrábame ich čoraz viac a raz nastane problém, že ich budú haldy. Mojím motívom bolo, aby sme spravili niečo pre prostredie. Nebola to spoločenská objednávka, ale vízia urobiť niečo užitočné.

Ako ste sa dostali k spolupráci s Curaproxom?

Na upresnenie, Curaprox je názov kefky a firma, ktorá kefky vyrába, sa volá Curaden. Bolo to tak, že si nás našli. Pani Lucia Pašková zo slovenskej pobočky firmy má silné ekologické cítenie, takže v čase, keď ešte neexistoval nonoilen, zbierali – a dodnes zbierajú – kefky z polypropylénu a recyklujú ich. Myslím si, že z neho robia koše na odpadky. Koše dávajú do škôl, kde učia deti, aby sa správali ekologicky. Na spoluprácu nás oslovili pred zhruba tromi rokmi. Koncom minulého roka sme už mali materiál, z ktorého by mohla byť kefka – mal dobré vlastnosti –, a dostali sme povolenie pre styk s potravinami.

Čo sa dialo potom?

V júli sme boli priamo vo firme. Granulát sme nasypali do prevádzkovej linky a počas 10 až 15 minút to nabehlo tak, že každú minútu z linky vypadlo 24 kefiek. Sú na nerozoznanie od pôvodných kefiek. Štetiny sú zatiaľ klasická syntetika, no firme sme ponúkli, že by sme sa mohli pustiť aj do ich vývoja. Kefky sa vyrobili z prvej generácie nášho bioplastu. Ak by s nimi chceli ísť na trh, sme kedykoľvek pripravení a vieme dodať materiál s certifikátmi.

V obchode si kefku z vášho materiálu ešte nekúpim?

Zatiaľ nie.

Ak by bola vaša kefka na trhu, čo s ňou musím urobiť, aby sa rozložila?

Tam, kde si ju kúpite, ju viete aj odovzdať. Treba zabezpečiť, aby šla do priemyselného kompostu. Dávať tieto kefky do domáceho kompostu nedáva zmysel. Síce by sa rozložili, ale po veľmi dlhom čase, povedzme troch rokov.

Za aký dlhý čas sa rozkladajú produkty z vášho bioplastu?

Prvá generácia sa rozkladá v podmienkach priemyselného kompostu, teda pri teplote 50 a viac stupňov Celzia. Druhá generácia sa rozkladá aj v domácom komposte pri nižších teplotách okolo 20 až 30 stupňov. Prvá generácia sa rozloží tak, aby to mohlo ísť do pôdy, za 30 až 50 dní. Záleží aj na tom, aké hrubé kusy dáte do kompostu. Tenké fólie idú rýchlejšie, hrubšie kusy pomalšie. Biodegradácia ide vždy z povrchu; enzýmy nevedia vojsť do vnútra materiálu. Ak mám tenký objekt s veľkou plochou, 100 gramov sa rozloží za tri týždne. Ale ak má tých istých 100 gramov tvar gule, ktorá má malý povrch a veľký objem, pôjde to podstatne dlhšie. Druhá generácia ide oveľa rýchlejšie, čas rozkladu je v porovnaní s prvou generáciou kratší o polovicu a viac. Pomerom zložiek bioplastu vieme nastaviť aj biorozložiteľnosť, aby napríklad mulčovacia fólia najprv splnila svoj účel a rozkladať sa začala až potom.

Ako teraz vylepšujete bioplast? Príde tretia generácia?

Druhá generácia bioplastu sa rozkladá rýchlejšie a aj pri nižších teplotách ako tá prvá. Snažíme sa ju vylepšiť tak, aby aj ona zniesla teplotu 100 stupňov Celzia, aby sa aj predmety z nonoilenu druhej generácie dali umývať v umývačkách riadu a zároveň mali všetky požadované mechanické vlastnosti. To sa nám aj darí. Výzva je bioplast rozložiteľný v morskej vode. Myslím si, že to vieme urobiť, ale nehrnieme sa do toho z etického hľadiska.

Prečo vás to neláka?

Všetci po tom volajú, lenže keď ľuďom povieme, že máme materiál, ktorý sa rozloží hocikde, aj v oceáne, tak ekológii môžeme dať zbohom. Na rozklad treba nejaký čas a ak odhadzovanie bude rýchlejšie ako čas rozkladu, sme presne tam, kde sme teraz. Ani súčasné plasty nie sú toxické a nie sú nebezpečné tým, že by otrávili ryby alebo človeka. Plasty im zaberajú miesto v tráviacom trakte a zvieratá umrú od hladu. Keď veľryba alebo vták prehltne bioplast, ktorý sa nestihol rozložiť, zahynie rovnako, ako keď prehltne bežný plast.

O váš biodegradovateľný plast prejavili záujem na Základnej škole v Pezinku. Na čo ho využívajú?

Danú školu sme si vybrali, lebo v nej pôsobím ako predseda rady školy, pani riaditeľka je skvelá a rada podporí moderné a progresívne nápady. Prvý stupeň sme si vybrali preto, lebo ekológiu treba učiť od najmenšieho veku. Pani riaditeľka mi povedala, že ročne dá tisíc až 2-tisíc eur za rozbité riady, najčastejšie poháre na malinovku. Keď prváčikovi spadne pohár, hrozí, že sa poreže, a pohár sa musí vyhodiť. Okrem pohárov majú v škole z nášho bioplastu aj misky, tácky a vrecia do košov. Všetko je použiteľné opakovane.

Ako dlho predmety vydržia?

Tie, čo používame teraz, sme lisovali minulý rok v novembri. Používame ich aj u nás doma a odvtedy sa nám nič nerozbilo, sú stále plne funkčné. Pomaly to bude rok.

Možno do pohára z vášho bioplastu naliať aj vriacu vodu?

Pokojne (vezme varič, zohreje vodu a naleje vriacu vodu do pohára – pozn. red.). Pohár trochu zmäkne, lebo sa zohreje, ale tvar nezmení. Takéto predmety musia odolať 100 stupňom, lebo sa dávajú do priemyselnej umývačky.

Ako by fungoval zber bioplastu?

Narážate na veľký problém. Možno si kúpite plne ekologický pohárik, ale keď sa vám rozbije, čo s ním? Do žltého kontajnera s inými plastmi nie, lebo potom stráca zmysel robiť ho z bioplastu. Do komunálneho zmesového odpadu tiež nie, lebo Únia nás tlačí, aby sme znížili obsah biologickej zložky komunálneho odpadu, ktorý ide na skládky, na 10 percent. Do spaľovne s ním? Ani to nedáva zmysel, lebo do pôdy nevrátite živiny. Takže nemáte kam. Preto sme sa rozhodli, že ideme vyvíjať nielen granulát, ale aj systém na zber pre zatvorený trh, ako je napríklad reštaurácia alebo školská jedáleň, a aj otvorený trh, keď si v bežnom obchode kúpite predmet z bioplastu. Základom nášho uvažovania je, aby sme z materiálu získali biomasu, ktorá sa vráti do pôdohospodárstva.

V Európe sa každoročne vyprodukuje približne 25,8 milióna ton plastového odpadu, z neho sa na recykláciu vyzbiera menej ako 30 percent. Európska únia by chcela podiel recyklácie zvýšiť, no vy ste v minulosti pre Denník N povedali, že „recyklácia plastov nie je spásou naveky“. Prečo si to myslíte?

Rád to vysvetľujem na príklade vane so zaštupľovaným odtokom. Ak do 200-litrovej vane vylejete každú minútu 10-litrové vedro vody, po 20 vedrách a pár minútach bude plná. Ak do nej nalejete ešte jedno vedro, vaňa sa vyleje. Teraz si predstavte, že by ste rovnakú vaňu napĺňali pohárom s objemom jeden deciliter. Naplniť ju vám bude trvať oveľa dlhšie, ale raz aj tak pretečie. A tak je to aj s recykláciou – kupujeme si čas. Recyklácia je odkladanie problému na neskôr – plasty nemožno recyklovať donekonečna a jedného dňa musí daný materiál skončiť na skládke alebo sa spáli.

Čo je ultimatívne riešenie?

Musíme využívať bioplasty, obnoviteľné zdroje a biodegradáciu. Ak zo zeme zoberieme živiny, potom ich dáme do spaľovne a vrátime von ako CO₂, do pôdy vrátime čo? Dokedy z nej budeme čerpať živiny? Raz sa minú. To, čo z pôdy berieme, do nej aj musíme vrátiť. Jediné možné riešenie sú podľa mňa obnoviteľné zdroje a biorozklad, aby sme vrátili do pôdy maximum z toho, čo sme z nej zobrali.

Ako vnímate aktivity Grety Thunbergovej?

Žijeme v dobe, kedy sú „peniaze až na prvom mieste“. Prežívame morálnu krízu, lebo peniaze sú pre nás dôležitejšie ako životné prostredie. Vieme, že do budúcnosti vytvárame pre ľudstvo veľký problém, a napriek tomu v tom pokračujeme, lebo potrebujeme zarobiť. Nemyslím si, že americký prezident Trump je hlúpy v tom zmysle, že nevie počúvať argumenty o globálnom otepľovaní. Ale aby mohol dať ľuďom robotu, nejaký životný štandard, aby bol znovuzvolený a aby Amerika prosperovala, tak vyhlási, že globálne otepľovanie je blbosť a odstúpi od klimatickej dohody, lebo vie, že všetok americký priemysel má vysokú záťaž CO₂. Takých ako je on, je u nás aj v zahraničí neúrekom – uvažujú štýlom „po mne potopa“. To je zlé. Čiže na Grete je super, že upozorňuje na tému. Problémom sú možno riešenia. Spomínam si na 90. roky, keď tu vznikali rôzne ochranárske združenia a prinášali nespočetne veľa nerealizovateľných riešení.

Aké nerealizovateľné riešenia máte na mysli?

Pravidelne sa napríklad objavovala kampaň proti PVC. Že je v ňom chlór a všetkých nás otrávi. No bez PVC by sme mohli zrušiť polovicu chemického priemyslu, lebo by sme nemali kam dať chlór, ktorý vzniká pri výrobe hydroxidu sodného, čo je pre mnohé syntézy základná chemikália. PVC nie je škodlivé, problémom je, ak sa doň pridajú ftaláty ako zmäkčovadlá. Ale to sme už odstránili. Pamätám si, ako som vo večerných televíznych novinách videl rozprávať pána, ktorý radil, ako rozpoznať hračku vyrobenú z nebezpečného PVC. Vraj stačí, aby ste medený drôtik s kúskom plastu dali do plameňa. Keď ozelenie, je to zlé, lebo chlór je zelený. Ale problém je, že akýkoľvek medený drôtik sfarbí plameň na zeleno, nech naň dáte čokoľvek. Ale vysvetlite to bežným ľuďom, ktorí vám povedia, „veď to bolo v televízii“. Alebo sa objavujú argumenty, aby sme vymenili plastové okná za drevené. No koľko vydrží drevo, ak ho nezakonzervujem? Jeden z takzvaných ekológov mi vtedy povedal, že sa zakonzervuje, ale na to vravím, že to je zas iba chémia. Čiže kde to má koniec? Ideme viacej rúbať lesy? PVC vydrží desiatky rokov bez ďalšej chémie.

Dokázalo by ľudstvo žiť bez plastov?

Samozrejme, v 18. storočí žiadne syntetické plasty neboli a ľudia vtedy žili. No chceme žiť na úrovni 18. storočia? Ak chceme, potom zrušme plasty, napríklad aj elektroniku a telefóny. No chceme ísť touto cestou alebo chceme riešenia, ktoré sa nám ponúkajú na úrovni dnešnej doby a dnešnej kvality života? Nie je to len o komforte, či budem mať mobil, je to aj o tom, či vaše dieťa, ktoré potrebuje napríklad zložitú operáciu, prežije alebo nie, lebo bez plastov by dnešná medicína bola na oveľa nižšej úrovni. To si ľudia neuvedomujú a vidia len to, že niekde pod kríčkom je hŕba plastov a je to zlé. Ale zlé je to preto, že sme ich tam nahádzali, nie preto, že plasty sú zlé. Riešenia tu sú, možno že nie od zajtra, ale kroky sa podnikajú. Dnes vieme možno 30 percent bežných plastov nahradiť ekologickými riešeniami a verím, že o 50 rokov, keď tu už nebudem, to bude 80 percent, možno viac.

Ocitá sa planéta vo veľkom probléme pre to, ako ju zaťažujeme?

Je antiplastový boom a všetci za všetko vinia plasty. No v skutočnosti treba viniť náš spôsob života. Ak by sme plasty nahradili sklom, papierom či oceľou, odpad zmizne? Nie. Ak do potoka zahodím plastovú fľašu, zahodím ju aj vtedy, ak bude zo skla. To nie je problém plastov, ale toho, ako sa správame. Samotné materiály sú iba jednou a navyše malou časťou problému.

Čo je tá druhá časť problému?

Energie. Napríklad na výrobu plastov sa použije asi len do troch percent ropy. Všetko ostatné sú palivá. Tam je problém. Elektromobily nie sú riešením a nepovažujem ich za ekologické riešenie z globálneho hľadiska. Áno, keď také auto ide po meste, vyzerá to super, lebo nedymí z výfuku. Len sa už nehovorí o tom, koľko CO₂ sa vyprodukovalo, kým sa auto vyrobilo, koľko CO₂ sa vyprodukuje, kým sa baterka nabije – lebo energia je odniekiaľ a vôbec nie je zelená –, a čo budeme robiť s batériami, keď doslúžia. Pokiaľ neurobíme zelené energie, tak je zle, lebo aj chleba má uhlíkovú stopu. A obrovskú. Takže čo potrebujeme, aby sme sa na planéte neuvarili? Vývoj zelených energií a zelených materiálov.

Od roku 2021 EÚ zakáže predaj jednorazových plastových príborov, tanierov či slamiek. Považujete to za efektívne riešenie a máme za uvedené predmety náhrady?

Páči sa mi na tom zákaz jednorazovosti – ak niečo môžem použiť viackrát, nech to viackrát aj použijem. V minulosti si nikto nevystružlikal drevenú lyžicu, aby ňou raz zjedol polievku a potom ju hodil do kompostu. Kým sa nezlomila, tak ju používali. My sme sa naučili byť pohodlní. Za zvláštny považujem zoznam desiatich problematických produktov, ktoré majú byť zakázané. Podľa Európskej stratégie pre plasty v obehovom hospodárstve z minulého roka poslali dobrovoľníkov na pláže a povedali im, aby na nich pozbierali plastový odpad. Z akcie vyhodnotili, že najväčší podiel na znečistení oceánov majú plasty na jedno použitie. No to nie je celkom pravda, lebo najväčší podiel majú rybárske siete. Je pochopiteľné, že v odpade boli aj slamky, veď na pláže chodia rekreanti, vezmú si drink a slamku zahodia. Čiže je otázne, či na zozname sú len tie správne komodity a či sú naozaj naším najväčším problémom slamky a vatové tyčinky do uší. Ak toto opomenieme, druhým problémom je, čím plasty nahradíte. Papierové slamky nefungujú, mám osobnú skúsenosť, trikrát som si potiahol a rozpadla sa mi. Ani nerezové nie sú ideálne, lebo majú veľkú uhlíkovú stopu, a ak ich zahodím, takisto sa nebudú rozkladať.

Žijeme v dobe plastovej, budeme onedlho žiť v dobe bioplastovej?

Hovorme radšej o dobe ekologickej, lebo to nie je iba o plastoch. Najviac plastového odpadu vzniká v obalovom priemysle. Bol som na okrúhlom stole Tesca a padla tam otázka na balenie uhoriek a ďalších potravín do obalov. Riaditeľ Tesca to celkom správne vysvetlil tak, že v sezóne sa uhorky nepredávajú zabalené v polyetyléne, lebo z farmy idú rovno obchodu. Polyetylén je vtedy zbytočný. Ale keď chcete konzumovať uhorku v decembri, treba ju doviezť z druhého konca zemegule. Ak by nebola zabalená, vyschla by a nikto by si ju nekúpil. Takže ak chceme mať v decembri uhorky na pultoch, musia byť v polyetyléne. Otázka znie, či ich v decembri potrebujeme. Naši starí rodičia jedli v decembri kyslú kapustu, a keď chceli uhorku, tak si ju v lete zavarili. Je to vec morálky. Môj otec bol pediater a vždy mu zdvihlo adrenalín, keď za ním prišla matka s dieťaťom, ktoré práve prestala dojčiť, a sťažovala sa mu, že dieťa má vyrážky po celom tele. Hľadal príčinu, tak sa opýtal, čo dieťa jedlo. Matka odpovedala, že mu dala pomaranč. Na to hovoril, že na citrusové ovocie nie sme stavaní, lebo tu nikdy nerástlo. Nech mu dá jablko, slivku či hrušku.

Pomôže s recykláciou zálohovanie PET fliaš a plechoviek, ktoré začne fungovať na Slovensku v roku 2022?

Človek je hrozný tvor: pokiaľ nad ním nedržíte bič a nedonútite ho striktnými zákazmi, príkazmi a pokutami, nebude robiť to, čo má. Z hľadiska ekológie to vnímam ako krok vpred, lebo tak dostaneme pod kontrolu čo najviac plastu. Z hľadiska logistiky neviem, či je to domyslené do konca. Neviem posúdiť, do akej miery na to doplatia obchodníci, ale asi majú v niečom pravdu, keď toľko kričia a sú proti. Najväčšími producentmi odpadu sú sociálne slabšie vrstvy. Matka samoživiteľka s tromi deťmi na krku bude myslieť predovšetkým ekonomicky, aby sa deti mali čoho najesť, nie ekologicky. Podľa mňa by sme mali hľadať také riešenia, aby aj tí, ktorí sú ekonomicky dole, boli ekologickí automaticky, bez toho, aby vedeli, že sú ekologickí. Máme ekologický materiál, ktorý je trikrát drahší? Tak ho zadotujme zo štátnych peňazí, aby stál rovnako ako výrobok z neekologického materiálu.

Priblížia sa bioplasty cenou k bežným plastom?

Nie, vždy budú drahšie. Keď chcete vyrobiť polyetylén, čo potrebujete? Nad ropným ložiskom spravíte ľudovo povedané dieru do zeme, pri nej postavíte fabriku a pomocou doslova zopár technologických krokov máte polyetylén. No keď ho chcete vyrobiť zo škrobu, musíte zasadiť kukuricu, o porast sa musíte starať, úrodu musíte pozbierať, potom z toho musíte vymlátiť škrob, ktorý musíte enzymaticky hydrolyzovať na etanol, ktorý musíte dehydratovať na etylén, a až potom ste tam, kde začína rafinérka pri ropnom ložisku. Tie kroky niečo stoja, čiže bioplast nemôže byť lacnejší. Musíme sa zmieriť s tým, že ak chceme ekologické riešenia na technickej úrovni 21. storočia, musíme ich zaplatiť. Nič nie je zadarmo a ekológia tiež niečo stojí. Mám na to taký bonmot, že buď za lacné peniaze zahynieme, alebo za drahé prežijeme. Máme na výber: buď zainvestujeme do toho, aby tu naše deti a vnuci mali normálne prostredie, alebo nezainvestujeme, peniaze prejeme a po nás príde potopa.