Kandidátka kompromisu Švecová končí na čele Najvyššieho súdu, päť rokov strávila bojom s Harabinom
Najvyšší súd prevzala pred piatimi rokmi po Štefanovi Harabinovi. Prispela k jeho pádu v súdnictve, no boj s ním bol pre ňu vyčerpávajúci, a tak dobrý štart skončil niekde na polceste. Teraz čaká, či ju prezidentka vyberie za sudkyňu Ústavného súdu.
Keď pred piatimi rokmi nastúpila do úradu, čakala ju kancelária bez nábytku a vytrhaný koberec. V takom stave miestnosť zanechal Štefan Harabin, ktorého Daniela Švecová vystriedala na čele Najvyššieho súdu. Harabin nie je typ človeka, čo sa stiahne a vzdá sa svojho vplyvu, a tak bolo zrejmé, že jeho dlhoročnú kolegyňu Švecovú čakajú náročné roky. Stav kancelárie, do ktorej prišla, bol predprípravou na to, čo ju bude čakať.
Jej zvolenie bolo kompromisným riešením, a teda ani veľmi neprekvapilo. V Súdnej rade získala jedenásť hlasov zo sedemnástich. Dvaja členovia hlasovacie lístky neodovzdali. Nič to nemenilo na tom, že Švecová voľby vyhrala, a 2. októbra 2014 ju prezident Andrej Kiska vymenoval do funkcie predsedníčky Najvyššieho súdu. Teraz po piatich rokoch končí, jej nástupca po neúspešnej voľbe v Súdnej rade zatiaľ známy nie je.
Žiadne prekvapenie sa nekonalo
Švecová mala v roku 2014 dvoch protikandidátov: niekdajšiu Harabinovu pravú ruku z ministerstva spravodlivosti, sudcu Daniela Hudáka, ktorý mu robil štátneho tajomníka, a sudcu Ivana Rumanu, ktorý sa navrhol sám.
Voľba prebehla v čase, keď už si aj vládny Smer uvedomil, že odstavenie Harabina od moci je nevyhnutné. Aj to bol dôvod, prečo presadil zmenu ústavy, ktorá oddelila funkciu predsedu Najvyššieho súdu od predsedu Súdnej rady. Harabin bol živým príkladom toho, prečo je takáto kumulácia moci v justícii nezdravá.
V Súdnej rade ho vystriedala Jana Bajánková a na Najvyššom súde Švecová, jeho niekdajšia podpredsedníčka. Túto funkciu zastávala do roku 2010. Dlho sa o nej hovorilo, že s Harabinom je zadobre. V roku 2014 však už k jeho stúpencom nepatrila.
Najvyšší súd prevzala po takzvanej ére harabinizácie justície, ktorej výraznou črtou bola silná polarizácia sudcov. Delili sa na „harabinovcov“, tých proti (takzvaných proreformných) a tretiu, najpočetnejšiu skupinu: mlčiacu väčšinu.
Voľba kompromisu
Švecová nepatrila do prvého ani druhého tábora. S Harabinom v mnohom nesúhlasila, jej hlas však verejne nezaznel. Nikdy nepomenovala jeho zlyhania. V roku 2009 bola členkou Súdnej rady, ktorá ho 15 hlasmi zo 17 zvolila za predsedu rady aj Najvyššieho súdu. Spravili tak napriek tomu, že do týchto najvýznamnejších justičných funkcií nastupoval priamo z pozície ministra spravodlivosti.
Švecová po šiestich rokoch v rozhovore pre Denník N priznala, že bola jedným z dvoch členov rady, čo sa v tejto voľbe zdržali. Ocenila sudcov, ktorí sa proti Harabinovi ozývali. „Myslím si, že robili správne, ale boli by ste na omyle, ak by ste si mysleli, že som niektoré veci nehovorila priamo pánovi Harabinovi. Nebola som síce jeho otvoreným nepriateľom, ale bola som tá, ktorá mu dohovárala,“ povedala.
Táto odpoveď vysvetľuje, prečo bola jednoznačnou favoritkou na post predsedníčky Najvyššieho súdu. Mlčiaca väčšina ju považovala za svoju, proharabinovské krídlo v Súdnej rade už nemalo takmer žiaden hlas. A čo tí proreformní? Tí pochopili, že je ešte priskoro
