Mirákulum o Komenského jatkách
Postava distingvovaného stredovekého vzdelanca, ktorý žije len pre svoju tvorbu, je nášmu vášnivému temperamentu trochu vzdialená.
Slovenské národné divadlo v rovnakom čase uviedlo dve biografické novinky: Proroka Štúra a Labyrinty a raje Jána Amosa. Obe spája ambícia inscenovať život nám blízkej osobnosti s presahmi do súčasnosti. To sa viac podarilo Romanovi Polákovi v Štúrovi, táto inscenácia sa najmä v súvislosti s apelatívnym záverom a viacerými zreteľnými odkazmi na dnešnú situáciu na Ukrajine i vo vzťahu k Európskej únii dá interpretovať ako režisérov jasný občiansky postoj.
Komenský je nám viac cudzí, sme o ňom menej informovaní, navyše – postava distingvovaného stredovekého vzdelanca, ktorý žije len pre svoju tvorbu, je nášmu vášnivému temperamentu trochu vzdialená. Bližší je nám Štúr, ktorého život zvádza ku konšpiráciám (ako to bolo s Adelou? Chcel spáchať samovraždu?) a jeho herecké spodobenie Robertom Rothom má neopakovateľný temperament.
Komenského stvárňuje Martin Huba. Jeho elegantný zjav podporený kňazským odevom je v intenciách stredovekého scholára. Jeho interpretácia je racionálna, niekedy až príliš odťažitá, hoci to môže súvisieť aj s naratívnym princípom celej inscenácie. Je skôr rezervovaným „prizeračom“ než hýbateľom deja. Záverečnú reč o podriadení sa Bohu podáva vecne, jasne, didakticky, každé slovo sprevádzajúc veľkým opisným gestom.
Priestorom inscenácie o Komenského živote s podtitulom Moderné mirákulum o vzletoch a pádoch Komenského je spálenisko, či skôr púšť (s osamoteným balvanom a mesiacom/slnkom v pozadí). Aj zadný horizont je prevažne husto čierny, s čiernymi fľakmi. Podobne kostýmy (Katarína Hollá) farebne pracujú s čiernou a bielou. Kontrasty, ktoré môžu súvisieť s Komenského životom „raz hore, raz dole“, čiže s jeho labyrintmi a rajmi. Za scénografické riešenie zodpovedá František Lipták, ktorého špecifický rukopis sa prejavil najmä v medzititulkoch jednotlivých epizód, ktoré sa premietali na tmavý horizont. Temná atmosféra odkazuje na stredoveké temno aj na rembrandtovský šerosvit. Sám maliar sa tiež objaví v jednej zo záverečných epizód Komenského života.
Podtitul „mirákulum“ je pre inscenáciu príznačný a určuje režijnú poetiku. Divákom sú predostreté vybrané epizódy z Komenského života predelené medzititulkom a okomentované dvomi postavami – Všadebolom a Mámilom. Jednotlivé výjavy sú nasýtené faktami, narácii však chýba hlbší dramatický rozmer a citová zainteresovanosť. Je to pravidelné „nebezpečenstvo“ pri práci s naratívnou predlohou, azda aj zámer – informovať, ale nevtiahnuť do deja, čo v konečnom dôsledku môže pôsobiť monotónne. V prípade tejto inscenácie nepomáha ani text – strieda sa v ňom veľa postáv podobného spoločenského zaradenia, vzťahy a súvislosti sa rýchlo menia, niekedy sa ani nestačia vytvoriť. Mnoho musí dovysvetliť bulletin.
Ďalší podobný princíp, ktorý sa dá vystopovať medzi „Štúrom“ a „Amosom“, je postava komentátora. U Štúra je to Pokušiteľ, kým Amos má dvoch kantorov, ktorí sa jednoduchým gestom (vyhrnutie nohavíc) menia na neposedných chlapcov, uličníkov. Všadebola a Mámila (sprievodcov z Komenského najznámejšieho diela Labyrint sveta a raj srdca) hrajú Milan Ondrík a Ondrej Kovaľ. Ondríkov temperament a oscilovanie medzi krutosťou a infantilnosťou dokážu zaplniť javisko. Jeho častá veta „Dejiny sú jatky“ mu pôsobí radosť a ako dobrý kantor ju opakuje dovtedy, kým ju neovláda aj publikum. Ondrej Kovaľ je Ondríkovi vyrovnaným partnerom, ale je menej aktívny a hlučný. Ich základnou rekvizitou sú trstenica a krieda, ako školskú tabuľu používajú stôl či posteľ.
Dejiny sú jatky
Jana Oľhová, Gabriela Dzuríková, Jozef Vajda, Daniel Fischer, Ivan Vojtek, Monika Horváthová a Monika Potokárová (v alternácii s Annou Rakovskou) stvárnili celú plejádu epizódnych postáv. Dzuríková bola najvýraznejšia ako Komenského manželka, kde mala priestor aj na vykreslenie ich vzťahu, jej trápenia či dôvery voči manželovi. Oľhová sa okrem iného predstavila v netradične tragickej polohe matky, ktorá necháva svojho syna vonku zmrznúť, pretože je nakazený morom. Daniel Fischer dokáže presvedčiť aj jediným gestom či zvukom ako jazdec apokalypsy. Publikum zaujal sčasti komediálnym výstupom ako Žigmund Rákoczi (spolu s Monikou Horváthovou ako novomanželkou).
Do zostavy hercov patrí aj Marián Geišberg, ktorý hral Komenského priateľa z detstva Mikuláša Drabíka. Tragikomickú postavu opitého (česko)slovenského proroka viedol skôr do komickej polohy. Ich vzťah (Komenský v skutočnosti dôveroval Drabíkovým proroctvám) nemá logický základ, Komenský Drabíka trpí vo svojej prítomnosti, hoci ho len zahanbuje.
Kalinkova hudba tiež znie v intenciách odkazu na stredovek: prevažne vokálna, jedno- aj viachlasná melódia s recitovanými miestami pripomínala liturgický spev.
Interpretačný kľúč sa opiera o referenčné body Komenského života, ale včleňuje ich do nenásilných, jasne čitateľných znakov. Každá zložka samostatne odkazuje na stredovek alebo na témy, ktorými sa zaoberal. Vidíme Komenského „orbis pictus“, putovanie z domu do domu, z tragédie do tragédie a len čiastočne si uvedomujeme, že počas svojho jóbovského údelu stihol napísať knihy o pedagogike, teológii, politike… Inscenácia ako celok prekračuje limit spojitosti s Komenským, snaží sa zobraziť ľudský osud a utrpenie, ktoré – ako deklaruje Komenský v závere – treba odovzdať Bohu a spoľahnúť sa naňho. Táto myšlienka vstupuje do kontrastu s inou (že dejiny sú jatky) a vytvára tak absurdný, viac smutný ako smiešny obraz sveta.
Recenzia/divadlo
Daniel Majling: Labyrinty a raje Jána Amosa
Réžia: Ondrej Spišák
Dramaturgia: Darina Abrahámová, Daniel Majling
Scéna: František Lipták
Kostýmy: Katarína Hollá
Hudba: Andrej Kalinka
Pohybová spolupráca: Eva Burdová
Hrajú: Martin Huba, Marián Geišberg, Milan Ondrík, Ondrej Kovaľ, Jana Oľhová, Gabriela Dzuríková, Jozef Vajada, Daniel Fischer, Ivan Vojtek, Monika Horváthová, Anna Rakovská/Monika Potokárová, Martin Varínsky
Premiéra v Sále činohry v novej budove SND, 9. a 10. júna 2015
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].