Bývalá tenistka: Život niektorých hráčok hraničí s prostitúciou. Spávajú u sponzorov a agentov

Patrila k najlepším juniorským tenistkám na svete, ale časom sa ocitla v iluzórnom svete, v ktorom sa tisíce hráčok neúspešne pokúšajú o to isté – dostať sa do najlepšej svetovej stovky. „Tisíci hráč futbalu je milionár. Tisíci hráč tenisu je človek bez domova,“ hovorí v otvorenom rozhovore Klaudia Malenovská, ktorá dnes pomáha iným športovcom zvládať koniec kariéry.

Zahrali ste si počas kariéry s nejakými známejšími hráčkami, ktoré dnes vídavame na okruhu WTA?

Samozrejme, na turnajoch som sa stretla so všetkými Slovenkami z prvej stovky, takže tie ani netreba spomínať. Ešte v pätnástich som napríklad porazila Dominiku Cibulkovú. Na desaťtisícovom turnaji ITF v Prahe som zdolala Kristínu Plíškovú, ktorá je teraz 81. v rebríčku WTA. Veľmi dobrý zápas som hrala vo finále turnaja v Bratislave s Anastasijou Sevastovovou, v treťom sete som prehrala 3:6. S ňou mám aj zaujímavú príhodu. Takmer sedem rokov po tom zápase som ju stretla na turnaji vo Viedni ako trénerku s cigaretou v ruke. Povedala, že trénuje a nevie, čo bude robiť ďalej. A pozrite sa, dnes je 18. hráčka sveta. Keď sme si písali, povedala, že stretla neskutočného trénera. Prišiel zlomový bod, tak to niekedy chodí.

Kam ste sa dostali v seniorskom rebríčku WTA?

Najvyššie na 575. miesto. Keď sa pozriete na väčšinu mojich zápasov v archíve ITF, uvidíte prehraté zápasy v prvých kolách s hráčkami, ktoré to potom dotiahli minimálne do druhej stovky WTA. Smola? Neviem.

Čím je charakteristická bublina, v ktorej žije hráčka, ktorá sa chce stať tenisovou hviezdou? 

Pre profesionálne hráčky okolo 200. až 500. miesta v rebríčku WTA je charakteristické naháňanie sa z lietadla do lietadla, pôsobenie v európskych ligách, v ktorých si aspoň čo-to môžu zarobiť na ďalšiu letenku, a večná samota. Tenis sa nedá hrať bez peňazí. Preto sa veľa hráčok rozhodne hrať tímové zápasy v Nemecku, Rakúsku, Francúzsku a iných európskych krajinách, kde dostanú od päťsto do tisíc eur za zápas ako prémiu. Takto prežijú celé leto s tenisovou taškou a zarobia si aspoň toľko, aby vyžili do začiatku sezóny. Niektoré v zime trénujú deti alebo nerobia nič. Sú také unavené a vyčerpané, že sa dávajú pol roka dokopy. Špeciálnou kategóriou sú francúzske Prize Money turnaje, na ktorých to hraničí až s prostitúciou.

Ako môže tenisový turnaj hraničiť s prostitúciou?

Hráčky spávajú u sponzorov a agentov, aby ušetrili na ubytovaní, a snažia sa prežiť s nádejou, že to je dočasné a raz sa na tom možno len pobavia. Realita je taká, že to robia už siedmy, ôsmy rok a niet cesty von, keďže nič iné nevedia. Pomôcť im už tiež nemá kto, pretože ich rodičia minuli všetko na tenis, keď boli mladšie. Na Instagram si potom cvaknú croissantík s džúsikom pri východe slnka, ale od cestovateľského životného štýlu to má veľmi ďaleko.

Niekedy nespia aj 24 hodín, pretože sa musia náhle premiestniť z jedného bodu Francúzska do druhého. Ak nie ste Francúzka, je veľmi veľká šanca, že sa ocitnete v rukách jedného nemenovaného agenta, ktorý dohadzuje tieto turnaje. Sekundu po tom, ako prehráte zápas, vám pošle esemesku, kde a kedy vám odchádza vlak na ďalší turnaj a nech sa tentoraz snažíte. Celé je to veľmi zvláštne a vyvoláva to vo vás pocit, že niečo nie je v poriadku. Ten agent má svoje obľúbenkyne a nevylučujem, že táto obľúbenosť je na základe sexuálnych sympatií.

Ako sa tenistky presúvajú medzi takýmito turnajmi? 

Väčšinu svojho majetku nosia v tenisovej taške a cestujú väčšinou samy tou najlacnejšou formou – vlakom, autobusom. Ak to vyjde, tak lietadlom, ale musia počítať, či im po ďalšej prehre vydá na večeru. Už len fakt, že ste na tej večeri sama, je dosť depresívny, ale keď ešte aj viete, že vám nevydá na polievku, tak to už je masaker.

Presuny sa ešte viac skomplikujú, ak chce hráčka preraziť, ale zároveň si chce zarobiť v spomenutých ligách. Ligové sezóny sa začínajú práve vtedy, keď sa na menších turnajoch dajú nahnať body do rebríčkov ITF alebo WTA. Ak však máte zmluvu v lige v Nemecku, nemôžete hrať turnaje. Poznám hráčky, ktoré to skúšali skombinovať. Cez týždeň turnaj, cez víkend liga. Ako však chcete vyhrať turnaj, ak viete, že v nedeľu sa musíte ukázať na kurte v inej krajine? Je to pasca. Vyskúšala som aj ligy, aj kombináciu turnajov a líg, ale čo ma naozaj presvedčilo o štúdiu magistra, bol zážitok na francúzskych turnajoch.

S Malenovskou sa porozprával aj Michal Červený:

Kedy ste si uvedomili, že z vás profesionálna hráčka nebude?

Mala som dva momenty. Prvý bol, keď som mala devätnásť a prežila som asi najhorší rok v živote. Prechodila som mononukleózu, na kurte som niekedy nemohla ani dýchať. Bola som večne unavená a začala som neúmerne priberať. Mala som zápal ramenného úponu a dokonca sa u mňa spustilo kožné ochorenie urtikária. Spúšťačom bolo samotné cvičenie. Človek sa počas športového výkonu pristihne pri tom, že ho svrbí celé telo. Po tele som mala veľké, opuchnuté a vodou naliate svrbiace mapy.

Pred jedenástimi rokmi mi žiaden lekár nevedel povedať, čo to je. Riešila som to všetkým – homeopatiou, čínskou medicínou, stravou, klasickou medicínou. Nič nepomáhalo. Bola to zrejme reakcia môjho tela na mononukleózu a psychický stav. Zmohlo ma to psychicky, pretože čím viac som sa snažila, tým som bola hlbšie v bahne. Keď sa nedá, tak sa nedá.

Druhý moment prišiel po vysokej škole v Amerike. Mala som natrénované a išla som na spomenuté francúzske turnaje, že si idem trochu zarobiť, ale rýchlo som si uvedomila, že je čas opustiť tento chorý iluzórny svet, v ktorom sa každý pokúša o to isté – dostať sa do prvej svetovej stovky. Vezmite si, koľko hráčov hrá tenis. Tisíce, státisíce, ale každý sa chce dostať do stovky. Porovnajte si to s futbalom alebo s hokejom. Tisíci hráč futbalu je milionár. Tisíci hráč tenisu je človek bez domova.

Aké pocity ste zažívali, keď vám to s tenisom nevyšlo?

Zlyhanie, sklamanie, pocity viny až depresia. Bola som vychovávaná rodičmi, ktorí do mňa dali naozaj všetko, všetky svoje nádeje. Otec si zobral úvery, aby som mohla chodiť na ITF turnaje. Človek si to potom vyčíta.

Hovoríte o iluzórnom svete, v ktorom sa chce každý dostať do prvej svetovej stovky. Nakoľko ste to chceli vy?

Veľmi. Tí, ktorí si ma pamätajú okolo šestnástich, vedia, že som to chcela. Ale každou prehrou som na to mala menej a menej. Bude to znieť hrozne, ale v denníku, ktorý som si písala od desiatich rokov, mám napísané, že ak nebudem v stovke do dvadsiatich piatich, spácham samovraždu. Dnes mám tridsať a dokážem sa o tom baviť a aj sa na tom baviť. Za sebou mám však množstvo práce so sebou, so svojou identitou a sebahodnotou. Veľa hráčok okolo 400. až 500. miesta to však má rovnako. Buď tenis, alebo nič.

V tenise je bežné, že aj úplne najlepší juniori skončia medzi seniormi najvyššie niekde v tretej stovke, aj keď sa snažia najviac, ako môžu. Prečo? 

Pri tenise musí mať človek päť základných pilierov, o ktoré sa bude môcť kedykoľvek oprieť. Musia však vždy fungovať naraz a naplno, sú to peniaze, zdravie, rodina, tréner alebo tím a v neposlednom rade šťastie. Ak tenista nemá peniaze, nemôže mať ani dobrého trénera a podmienky na trénovanie, nemôže cestovať, nemôže si vyberať turnaje. Točí sa na tých istých turnajoch v blízkosti Slovenska, ktoré sú, paradoxne, aj najsilnejšie, pretože sa tam chodia všetci rozohrávať pred veľkými turnajmi. V tenise sa stačí chytiť jedného-dvoch vyhratých turnajov, ktoré vás nakopnú, a máte sebavedomie na ďalšie a väčšie turnaje.

Ak však prehráte počas desiatich turnajov v prvom alebo v druhom kole, vaše sebavedomie je pripravené na skok z mosta. A nemusíte vôbec hrať zle. Stačilo, že ste nevyužili mečbal alebo prehrali 6:7 v treťom sete. Jednoducho smola.

Seniorské turnaje ITF sú depresívne. Všade vidíte ženy od pätnásť do štyridsať rokov, ktoré si stále myslia, že sa im jeden, dva turnaje podaria. Cestou do pekla sú turnaje v Chorvátsku. Neviem, či sa ešte hrávajú, ale viem, že to boli tri po sebe idúce desaťtisícové turnaje s kvalifikáciou, v ktorej začínalo 128 tenistiek. To znamená, že musíte vyhrať aspoň päť zápasov za sebou, ak chcete získať jeden bod do rebríčka WTA. A s tým jedným bodom sa práve ocitnete na 1400. mieste v rebríčku v prípade, ak ste mali už takéto tri úspešné akcie. Je to peklo, najmä pri nepredvídateľnosti tenisových zápasov. Na týchto turnajoch som vyhrala asi dvanásť zápasov a domov som prišla bez bodu. Takto to bolo v minulosti, myslím, že systém bodovania sa teraz mení.

Ako sa zmenil spôsob vášho života, keď ste zistili, že nebudete profesionálkou?

Mentálne som zo dňa na deň odložila raketu. Moje vtedajšie pocity by som prirovnala k pocitom, ako keď vás podvedie partner, ktorému ste dali všetko. Chcete sa s ním rozísť a už ho nikdy nevidieť. Jednoducho hnev, frustrácia, zmätok a otázka, ako sa mi to mohlo stať? Rozchod však nebol možný, pretože máte spolu dve deti, hypotéku a musíte ísť ďalej.

Asi takto nastavená som šla hrať za univerzitu v USA. Tenisu som dala všetko a chcela som sa s ním rozísť. Hrať som už nechcela. Musela som. Bola to pre mňa jediná možnosť. Doma som mala síce rodinu, kamarátov a aj vtedajšieho priateľa, ale taktiež som tu mala veľmi veľa spomienok na zlyhanie. Stále som všetko analyzovala, mám k tomu sklon. V hlave som mala jedno: ak nevypadnem, budem robiť predavačku v pokladni a skončím na psychiatrii. Proti tejto profesii nič nemám a vzdávam hold všetkým predavačkám, ale ako bývalá športovkyňa s rokmi driny som sa necítila, že si to zaslúžim.

Posledné dva roky som zažila príliš veľa prehier a som veľmi citlivá osoba. Každá jedna ma definovala a zavrela doma na dva dni, až kým som sa znovu nepostavila a nešla ďalej. V jednom momente si však človek povie: koľko prehier ešte zvládnem? Prehry som si filtrovala zabávaním sa do skorého rána. S pohárom v ruke som vždy zabudla na všetky prehry a na to, kto som.

Ako reagovali vaši rodičia, keď si to tiež uvedomili? 

Moji rodičia nepochádzajú z ideálnych podmienok, ani čo sa týka psychickej podpory, vzdelania alebo finančnej pomoci. Všetko si vybudovali sami a v priebehu jednej generácie sa im podaril socioekonomický posun. Vedeli, že svojim deťom dajú všetko, aby mohli mať lepší život. Som im veľmi vďačná za lásku a opateru, robili pre mňa všetko, čo v danej chvíli a v rámci možností mohli.

Spomínam si na moment, keď som otcovi navrhla, že pôjdem na univerzitu. Mala som riadne za ušami. Na moje prekvapenie však hneď súhlasil. Myslím, že sa mi to sám bál navrhnúť a uľavilo sa mu. Mám ešte sestru a otec pre môj tenis obetoval naozaj veľmi veľa. Od odsťahovania sa z domu do bytu cez úvery až po žiadne dovolenky. Otec sa pre rodinu aj rozdá. Pamätám si však aj každé jedno lúčenie na letisku vo Viedni, keď som vždy letela späť do Ameriky. Nemuseli sme si nič povedať, naše slzavé oči to povedali: „Škoda.“

Dá sa povedať, že štipendium na univerzite v Amerike bola pre vás istým spôsobom dočasná záchrana? 

Samozrejme, bola to dlhodobá investícia do seba. V Amerike sa na profesionálny šport pozerajú úplne inak ako v Európe – vzdelanie je pre nich na prvom mieste, až potom je šport. V Amerike je univerzita na prvom mieste a deti športujú hlavne pre radosť. Samozrejme, aj v Amerike sú extrémne prípady, keď deti tlačia do športu, aby získali štipendium. Také prípady sú všade. Štyri roky v Amerike ma zmenili ako človeka, ale aj ako bývalú tenistku. Zmenilo mi to život, pohľad na seba. Zrazu som nebola nula, ktorá to v tenise nedala, ale niekto, kto nemusí platiť školné 30-tisíc eur ročne len preto, že hrá tenis. Nebolo to ani zďaleka zadarmo, ale konečne som cítila nejaké zadosťučinenie.

Ak by ste nedostali štipendium, aké by ste mali možnosti? Vedeli ste si vtedy predstaviť, že by ste šli na úrad práce? 

Na úrade práce som bola, asi šesť mesiacov v devätnástich rokoch. Nebola som si hľadať prácu, ale musela som sa pravidelne nahlasovať kvôli zdravotnej poisťovni. Moment, keď som tam prišla prvýkrát, si pamätám dodnes. Takmer som sa prepadla od hanby. V hlave mi vírilo, že toto nemôže byť pravda a že je to zlý sen. Teta za stolom sa ma pýtala otázky typu: aké mám vzdelanie, či viem narábať s počítačom a čo by som chcela robiť. V hlave som mala odpoveď: ja som mala byť v stovke najlepších tenistiek a nechcem robiť nič iné. Teta by si však asi povedala, že som mimo, tak som povedala niečo v štýle, že administratíva.

Čo by vám na úrade ako bývalej športovkyni mohli reálne ponúknuť?

Na Slovensku? Nič. Pre 19-ročného človeka, ktorý má jediný cieľ byť v stovke a reálne nič nevie, by mi niečo našli len veľmi ťažko. Ak aj má športovec maturitu, ale v škole strávil tak dva dni do roka na komisionálnych skúškach, v skutočnosti nemá predstavu o realite. Všetci jeho kamoši sú tiež tenisti, nevie, ako vyzerá deň bez športu.

Na druhej strane, aj podpriemerný tenista alebo tenistka musí vedieť po anglicky a má dlhoročné skúsenosti s cestovaním, objednávaním leteniek, hotelov a tréningov. Vie veľmi dobre koordinovať a pokojne by mohol začať robiť v cestovnej agentúre. Dnes je aj veľká výhoda v prístupe k informáciám. Keď som mala sedemnásť, akurát mal Pokec svoj prvý veľký redizajn, čo hovorí samo za seba. Ak by som vtedy mala Instagram a Facebook, možno by som vlogovala o neúspechoch na turnajoch. Stala by som sa prvým influencerom, ktorý by si založil svoju kariéru na neúspechu. Dnes je skvelé, že si mladí športovci môžu ako-tak privyrobiť aj spoluprácami cez Instagram, ak ich to baví a cítia, že je to ich prirodzená stránka.

Ak chce bežný Američan študovať, často sa zadlží do konca života. Je to tak, že univerzity si vyslovene vyberajú športovcov a ponúkajú im štipendiá? 

Presne tak, Američania plánujú štúdium svojich detí, ešte keď je dieťa embryom. Zakladajú investičné fondy, rôzne sporenia, a ak sa zadarí, tak dieťa dostane štipendium. To je pre nich spasenie. Moja univerzita stála približne 30-tisíc eur ročne, pretože som bola medzinárodný študent a to je ešte drahšie.

Aký študijný smer ste si vybrali a prečo?

Na univerzitu v Long Beach som išla študovať film. Namotala som sa na to, že na rovnakej univerzite vyštudoval Steven Spielberg. Keď som však sedela s akademickou poradkyňou, tak mi vysvetlila, že ja ako tenistka nebudem mať šancu vyštudovať film, pretože by som musela veľa točiť vonku, čo by sa krížilo s tréningmi. A potom bol ešte druhý faktor – vedela som, že dať sa na film je celkom risk. Vyštudujem, vrátim sa na Slovensko a čo? Budem točiť Paneláky? Tak som si radšej vybrala marketing, pretože ten je tiež o písaní rôznych vymyslených a niekedy aj pravdivých príbehov.

Bavilo vás štúdium? Nechýbali vám zo začiatku trochu návyky učiť sa, keď ste väčšinu predošlého života venovali športu?

Štúdium ma bavilo, najmä americký spôsob štúdia. Na americkej univerzite sú prvé dva roky v podstate experimentálne a okrem povinných predmetov študujete predmety aj úplne mimo svojho odboru. Návyky učiť sa mi nechýbali, pretože mám schopnosť zahrabať sa do kníh aj na týždeň, ak ma téma baví. Na strednej som pri tenise mala samé štvorky, pretože som sa učila polročné učivo deň pred skúškou. Cez maturitu som bola zranená, takže som mala konečne čas a moje známky boli 1, 1, 2, 2.

Štúdium ma zachránilo aj ako človeka. V tenisovej bubline sa nebavíte o druhej svetovej vojne, o nerovnosti mužov a žien v 21. storočí alebo o tom, o čo sa snažil autor divadelnej hry The Pillowman (Ujo Vankúšik, pozn. redakcie). Otvorilo mi to tak trochu oči, že za plotom tenisového kurtu je aj niečo iné. Aj keď len povrchne, pretože v Amerike som sa prvýkrát naučila multitaskingu.

Keď ste prišli na univerzitu, nemohli ste spočiatku hrať 35 zápasov. Prečo?

Nevedomky som totiž priznala príjem 2700 eur z európskych líg a NCAA (asociácia vysokoškolského športu v USA, pozn. redakcie) ma považovala za profesionálku. Aký paradox – švorc, ale profesionál. Bola to z mojej strany nevedomá chyba. Nenaštudovala som si ich pravidlá a zaslala som omylom dokumenty, ktoré nemali na ich stole čo robiť. Dostala som pokutu, o ktorej si môžete prečítať v staršom článku na internete. Musela som robiť v call centre, aby som ju splatila.

Ako to šlo s tenisom potom? 

Keď som konečne nastúpila na kurt, vyhrala som desať po sebe idúcich zápasov vo dvojhre a desať vo štvorhre. Potom som si na konferenčnom šampionáte kompletne roztrhla väzy v kolene. Zranenie bolo to najhoršie, čo sa hráčke mohlo na univerzite stať. Doteraz si pamätám, ako na mňa trénerka spoza plota kričala, že mám pokračovať a nemám sa ľutovať. V šoku som sa teda postavila, že idem hrať ďalej. Čo bolo pri druhom doskoku na nohu, si už nepamätám. V nemocnici mi len povedali, že mám roztrhnuté väzy a rok si nezahrám. Išlo by o stratu štipendia.

Presvedčila som ich, že si to dám zoperovať na Slovensku a budem makať. O šesť mesiacov som bola späť, ale na druhej nohe sa mi začala robiť fraktúra priehlavku. Vtedy ma napríklad trénerka obvinila, že som lenivá, a dala preto celému tímu behať šprinty. Keď som povedala, že ma bolí noha, odpovedala, že tie šprinty robíme pre mňa, tak nech si nevymýšľam, a dala mi ďalších desať. Vtedy som reálne počula zlomeninu priehlavku. Musela som lekára presvedčiť, nech mi dá spraviť špecializované vložky do tenisiek a nech trénerke nehovorí, že mám fraktúru. Inak by som nedoštudovala. Hralo sa aj cez chrípky a horúčky, štandardom bol najviac jeden deň v posteli.

Keď som sa dala dokopy, konečne som mohla hrať ako-tak bez limitov. To bol môj najlepší ročník. Hrala som aj na prvej priečke súpisky. Myslím si, že som vtedy porazila aj desiatu najlepšiu hráčku v celej NCAA.

Ako vyzeral váš bežný deň na univerzite?

O 8.15 sa začínala škola, v ktorej som bola do 11.30. Mala som dvadsať minút na obed a potom som rýchlo utekala na druhý koniec kampusu na individuálny tréning od 12.30 do 14.00. Po ňom sa začínal tímový tréning, ktorý trval do 17.00. O 17.30 bol ešte kondičný tréning. Asi o 18.30 som mala čas ísť do jedálne po jedlo, pretože o 19.00 sa mi začínala šichta v call centre, kde som si privyrábala na vreckové a spomenutú pokutu.

Cez víkend sme hrali zápasy proti druhým univerzitám. Deň sa začínal 90-minútovou rozohrávkou – štvorhrou a dvojhrou. Počas jarnej sezóny sme na kurte niekedy strávili aj viac než osem hodín. Hráči sú zodraní – psychicky aj fyzicky. Veľa sme po zápasoch pili a chodili do klubov v Los Angeles. Nejako sme to museli odfiltrovať. Boli sme tam ako roboti. Nebol čas zamyslieť sa nad vecami, kam chcem ísť, kam chcem smerovať.

Zažili ste hráčky, ktoré to radšej vzdali? 

Áno, niektoré hráčky to nezvládnu a po polroku odídu domov. Počas svojich štyroch rokov som videla päť – šesť hráčok z tímu, ako si jednoducho zbalili kufre a išli domov.

Sú v NCAA aj hráči a hráčky, ktorí sa potom dokážu ešte presadiť na okruhu WTA?

Takých je veľmi málo. Väčšinou to aj tak dotiahnu maximálne do druhej stovky. Američania John Isner, Lisa Raymondová a Jennifer Bradyová boli najprv na univerzite. Raymondová a Bradyová však prerušili štúdium, aby mohli hrať na okruhu WTA. Ak sú peniaze, prečo nie. Ale ak máte doštudovanú univerzitu, túto dilemu ani neriešite. Ako študent väčšinou nemáte peniaze a potrebujete ihneď pracovať. Cestovné náklady priemerného tenistu sa pohybujú okolo 100-tisíc eur za rok. Americký hráč Mackenzie McDonald dostal túto sumu hneď po univerzite od firmy Oracle a podarilo sa. Stále sa pohybuje okolo stovky. Je to však výnimka.

Čo nastalo potom, keď ste získali titul? Prečo ste sa rozhodli vrátiť do Európy?

Titul som získala, ani neviem ako. Kolotoč turnajov so skúškami bol extrémne náročný a bola som rada, že to mám za sebou. Preto som sa rozhodla, že pôjdem na chvíľu domov, oddýchnem si, budem bývať u rodičov a miniem svojich posledných päťsto dolárov, ktoré som dostala za auto, čo som tam ešte stihla predať. Myslím si, že keď som odovzdávala kľúče, nedalo sa už ani naštartovať.

Magisterský titul ste získali v Amsterdame. Na svojom webe píšete, že ste si tam privyrábali ako čašníčka a spoznali ste skutočnú krízu bývalého športovca. Prečo?

Keď som prišla do Amsterdamu, mala som posledné peniaze z ligy v Nemecku, asi dvetisíc eur, a rýchlo som si potrebovala nájsť prácu. Na tej najšpinavšej a najviac frekventovanej ulici s „trávou“ som rozdávala pizzu opitým turistom. V hlave som mala zápasy a život v Amerike. Dokola som si opakovala, kde sa stala chyba. Vtedy mi pomohli myšlienky na školu, ktorá mi pripomínala, prečo som tam. A tiež kamarátka Linda Majzlíková, ktorá si tým ako bývalá tenistka tiež prešla a dnes robí manažérku v centrále Nike. Povedala, aby som to neriešila, že je to dočasné.

V tom období som už úplne prestala hrať tenis, čo mi chýbalo fyzicky. Mohla som si ísť zabehať, ale chýbal mi cieľ alebo dôvod. Človek sa snaží sám seba opäť definovať. Keď nehrám tenis, kto som? Cítila som sa stratená, zažívala som pocity prázdnoty a neistoty. Zrazu mám toľko možností, ale ktorá je tá správna? Musela som spraviť akýsi experiment a prešla som si kurzmi spevu, tanca či herectva, aby som zistila, čo ma vôbec baví.

Prečo ako bývalá tenistka netrénujete deti? 

Pretože sa v tom nevidím. Osem hodín na kurte, niekedy bez akejkoľvek mentálnej práce, to nie je pre mňa. Okrem toho, súčasťou tejto práce je mnohokrát klamanie rodičov, aké sú ich deti talentované. Buď budete klamať, alebo nebudete mať z čoho žiť. Je to „blbá“ situácia, morálne zložitá.

Aká časť športovcov po skončení kariéry upadne do krízy? 

Taká časť, ktorá sa silne identifikuje s identitou športovca. Sú to tí, ktorých rodičia vedú len k jednému športovému cieľu. Paradoxne sú často veľmi úspešní vo svojom športe. Vedeli ste, že priemerná kariéra hokejistu v NHL trvá päť rokov? V basketbale je to 4,8 roka, v bejzbale 5,6. Šokujúce je, že Jaromír Jágr je považovaný za príklad a ľudia si myslia, že budú tiež 45 rokov na ľade. Je to veľký mýtus, ktorý všade športovcom zdôrazňujem. Športovcom by sa mali viac zdôrazňovať reálne štatistiky, nie výnimoční hrdinovia. Traja z piatich futbalistov Premier League zbankrotujú do piatich rokov po ukončení kariéry, 120 olympionikov spáchalo samovraždu.

Ak športovec skĺbi šport so štúdiom, môže predísť problémom po kariére?

Samozrejme. Ak by som mala dieťa, povedala by som mu: Môžeš robiť akýkoľvek šport okrem MMA, ale buď pôjdeš do školy a budeš sa venovať predmetom ako ekonómia, biznis, marketing či financie, alebo vymyslíš milióndolárový startup, ktorý ti zabezpečí, že po kariére neprepadneš panike. Dá sa aj podnikať a športovať. Sestry Williamsové alebo Maria Šarapovová začali už počas kariéry robiť veci mimo tenisu a myslím si, že vedia, prečo to robia. Na svete je však množstvo hráčov NFL a NHL, ktorí si založili firmy, ktoré nemali so športom nič spoločné, ale vedeli, že koniec raz príde a radšej budú riadiť vlastnú firmu ako byť stážistom s nulovou praxou.

Čo ak to športovec nestíha? 

Všetko sa dá stíhať. Naozaj. Športovec musí nastaviť svoju myseľ tak, že sa to dá. Viem, aké to bolo – tréning, obed, tréning, večera a medzitým kondičný tréning. Ale čo som robila medzi tréningmi? Nič. Šla som strácať čas na internet alebo vypisovaním na mobile. Aktivity medzi tréningmi u športovcov sú často nezmyselné kávičky s inými športovcami, Tinder, nakupovanie desiatok tenisiek či vypisovanie na Messengeri. Treba rozlišovať medzi voľným časom a premrhaným časom.

Áno, športovec potrebuje aj voľný čas, ktorý môže byť vyplnený ničnerobením alebo bezúčelovou aktivitou. Ak však má napríklad päť hodín denne tréningy, má dostatok času venovať sa samovzdelávaniu, kurzom, tvorbe osobnej značky a mnohým iným aktivitám. Každý športovec by si mal sadnúť a prehodnotiť, ako trávi svoj voľný čas. Potom príde moment, keď sa zhrozí a uvedomí si, že šestnásť hodín týždenne strávi na Facebooku.

Spomenuli ste športovcov, ktorí vysedávajú na káve v obchodných centrách. Prečo majú pocit, že môžu žiť prítomným okamihom? 

Pretože mimo ihriska im nikto nehovorí, čo majú robiť. Čo sa týka niektorých vecí, športovci vôbec nie sú samostatní. Mnohokrát mimo ihriska naozaj nevedia, čo majú robiť. A tak idú do obchodného centra, kúpia si ďalšie tenisky a „postnú“ ich na Instagram. Problém vidím aj v tom, že mnohí tréneri a rodičia považujú iné aktivity za narušenie cesty za hlavných cieľom. Je to hlúposť, iné aktivity a koníčky človeka celkovo obohacujú.

Ďalším faktorom je, že koniec kariéry športovca môžeme prirovnať k smrti, sú na to aj štúdie. Športovec to vníma ako smrť veľmi silnej časti svojej osobnosti. Stretli ste však už človeka, ktorý sa s vami bude rozprávať o tom, ako chce zomrieť? Pre športovcov je naozaj ťažké o tejto téme hovoriť a len malá časť je s tým vyrovnaná ešte počas kariéry. Preto na to s Martinou Suchou ideme trochu inak a snažíme sa športovcom vysvetliť, že témy ako networking, sociálne médiá, duálna kariéra, osobné financie, time manažment a hľadanie novej vášne ich obohatia ešte počas kariéry a dokonca im to môže v kariére aj pomôcť. Nebavíme sa s nimi o konci. Bavíme sa s nimi o tom, čo môžu urobiť v tomto momente pre seba a svoj športový výkon.

Aký majú slovenskí športovci a športové kluby záujem o projekt, ktorý vediete s Martinou Suchou? Nestáva sa, že napríklad prednášate nejakému klubu a niektorým poslucháčom je to jedno?

Úvod býva vždy vtipný. Vidíme tváre, ktoré nechápu, prečo pred nimi dve ženy mudrujú o ich športovej kariére a hovoria, aká bude veľmi krátka. Nie je to ľahké, sme dve ženy, ktoré sa musia postaviť pred 30-členný mužský kolektív, avšak baví ma to. Realizujem si cez to svoj umelecký sen vystupovať a baviť ľudí. S Martinou sa veľmi dobre dopĺňame – ja som skôr zabávačka, ona do toho vnáša pokoj a profesionalitu.

Naša prvá prednáška bola pre novozámockých hádzanárov, ale potvrdila, že vieme vzbudiť záujem publika. Počúvali a pýtali sa, zahrali si scénky. Momentálne sa sústreďujeme na stále aktívnych športovcov, keďže je dôležité podchytiť to, kým ešte hrajú. Veľmi sa nám osvedčila téma networkingu – ako naplno využiť kontakty, ktoré športovec získa ešte počas kariéry. Záujem je aj o ďalšie možnosti.