Denník N

Globalizáca našej národnej tragédie alebo prečo Greta kričí

Ilustrácia - Fedor Pichanič
Ilustrácia – Fedor Pichanič

Autor je vedec

Aká je naša najväčšia tragédia? Hoci vyznať sa v tej spleti našich národných tragédií, ako vravieval Július Satinský, nie je ľahké, z toho klbka nápadne vytŕča jedna – naša polovičatosť.

Ako milovník Dobšinského rozprávok a výkladu sveta v zmysle boja dobra proti zlu mám na mysli polovičatosť, s akou v priebehu našich dejín pristupujú sily dobra k predstaviteľom zla. Ako keby statočný Lomidrevo nezrúbal všetkých dvanásť hláv zlého draka, ale iba šesť či deväť a potom sa s ním už nejako dohodol a pobratal. Skorumpoval sa.

Profesionálny historik by tento neduh azda vystopoval vo všetkých neuralgických okamihoch našej histórie – od príchodu našich prapredkov až po našu fašistickú či boľševickú štátnosť. Nie som historikom, tak spomeniem len jeden moment, ktorý si sám pamätám aj bez učebníc dejepisu – november 1989.

Vtedy sme zvíťazili nad komunizmom a totalitu mala nahradiť demokracia. Demokracia stojí na troch základných pilieroch – na výkonnej, zákonodarnej a súdnej moci –, ktoré sa vzájomne kontrolujú a istia tak jej stabilitu. Volá sa to deľba a nezlučiteľnosť moci. Alebo právny štát. Za komunizmu však stáli všetky tri tieto piliere na jednej hlinenej nohe ústredného výboru komunistickej strany. Preto sme nemali demokraciu. Ani právny štát.

Po 17. novembri 1989 sme urýchlene vymenili vládu (výkonná moc), v prvých slobodných voľbách aj parlament (zákonodarná moc), ale na justíciu (súdna moc) už akosi nezvýšil čas, energia či vôľa. A práve v tom bola naša polovičatosť. Preto sa už 30 rokov potkýname o nevyriešené krivdy a nepotrestané zločiny – prežívame nekonečný 31.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Teraz najčítanejšie