Denník N

Ako má vyzerať skutočná ochrana prírody?

Koalícia vládne štyri roky, mala možnosť ukázať, že príroda sa dá chrániť aj inak.

Autor je podpredseda strany Spolu

V posledných dňoch som vyjadril kritický názor na to, akým spôsobom sa riešilo povolenie na rekonštrukciu a výrazné rozšírenie kapacity Chaty pod Chlebom v Národnom parku Malá Fatra, ktorá patrí poslancovi Andrejovi Hrnčiarovi. Súčasne som v rozhovore pre Denník N povedal, čo si myslím o novele zákona o ochrane prírody z pera ministra Lászlóa Sólymosa. V porovnaní s tým, čo je potrebné naozaj urobiť, ju považujem za bezvýznamnú.

Pán Hrnčiar, pán Sólymos, toto nie sú osobné útoky na súperov. Ochrane prírody sa venujem viac ako 20 rokov a vždy som kritizoval čokoľvek a kohokoľvek, kto bol zodpovedný za zlyhania. Vládnete štyri roky. Mali ste možnosť ukázať, že sa to dá robiť aj inak. A my máme právo vašu prácu hodnotiť.

Chata pod Chlebom

Rekonštrukcia chaty vrátane výrazného rozšírenia jej kapacity v národnom parku bežne podlieha procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie EIA. Správa národného parku sa vyjadrila, že posúdenie odporúča aj v prípade rekonštrukcie Chaty pod Chlebom. Vymenovala niekoľko dobrých dôvodov, pre ktoré by sa tak malo stať.

Následne sa zistilo, že na okresný úrad, ktorý o celej veci rozhoduje, prišlo stanovisko z centra Štátnej ochrany prírody SR. V stanovisku podpísanom samotným riaditeľom sa písalo, že nič posudzovať netreba. So Správou Národného parku Malá Fatra o tom nik nekomunikoval. Takýto postup je vysoko neštandardný a proces povoľovania podozrivý.

Sám Andrej Hrnčiar v reakcii na zverejnené informácie priznal konflikt s riaditeľom správy národného parku. Od neho dostal stanovisko, ktoré odporúča vykonať proces EIA. Následne pán poslanec obišiel štandardný postup, aby od centrály ochrany prírody dostal stanovisko, ktoré vyhovuje jeho zámeru. V slovenčine je na to presný výraz: „papalášizmus“.

Otvorené verejné priznanie pána poslanca len ukazuje, že pre Andreja Hrnčiara je to normálna vec. Ja to za normálne nepovažujem, preto som na vec upozornil. Ak by platilo to, čo tvrdí vládny poslanec, teda že riaditeľ národného parku je zaujatý, tak to treba riešiť. Nie obchádzať správu národného parku a vybavovať si stanovisko inde.

Andrej Hrnčiar celú vec najprv obhajoval dobrým úmyslom. Potom ju zakrýval nepodloženými obvineniami a mazaním komentárov zamestnancov správy národného parku na svojej facebookovej stránke. Zakončil to zmazaním vlastného príspevku. V ňom sa vyhrážal, že chatu možno predá niekomu, kto ju bude používať na poľovnícke účely.

V programe PS/Spolu vecne navrhujeme, aby mali správy národných parkov samostatnú právnu subjektivitu. Aby boli orgánmi štátnej správy a mohli rozhodovať samostatne a nezávisle. A čo papalášske praktiky? Ak nechceme, aby boli bežnou praxou, musíme vymeniť generáciu politikov, ktorá ich za bežné a normálne považuje.

Novela zákona o ochrane prírody

Andreja Hrnčiara sa zastal minister životného prostredia László Sólymos. Okrem iného svorne tvrdia, že v lokalite nežije chránený hlucháň hôrny. Minister dokonca neverí, že by „štátni ochranári komukoľvek dovolili stavať či rekonštruovať v lokalite hlucháňa. Nie po tom, čo sme spravili pre ochranu tohto druhu“.

Informáciu o výskyte hlucháňa by dostali od pracovníkov Správy Národného parku Malá Fatra, ktorí územie pravidelne monitorujú. Teda keby sa zaujímali o ich názor a nevynechali ich z konania.

K tomu istému smerujú aj moje výhrady k zákonu o ochrane prírody, na ktoré minister reagoval. Kozmetické zmeny v zákone k lepšiemu prakticky anulované niektorými zhoršeniami. Čo je však dôležitejšie, kľúčové opatrenia na ozajstné sfunkčnenie ochrany prírody v zákone chýbajú:

1. Správy národných parkov musia spravovať územia, za ktoré sú zodpovedné. Vo svete nepoznám dobre chránené územia, kde by to bolo inak. Zákon nič nezmenil na tom, že na Slovensku územia parkov spravujú úplne iné organizácie – a týka sa to aj štátnych pozemkov.

2. Správy parkov musia byť orgánmi štátnej správy a priamo rozhodovať o tom, čo sa na území má alebo nemá robiť vrátane lesníckej činnosti, stavby ciest, chát, lanoviek, poľovníctva, regulácií vodných tokov a podobne. Dnes o tom parky nerozhodujú a zákon na tom nič nezmenil.

3. Národné parky majú mať nástroje na to, aby podporovali rozvoj regiónov formou prírodného turizmu a omnoho aktívnejšie pracovali s návštevníkmi parkov. Ani tieto nástroje im zákon nepriniesol.

Minister vyzdvihuje aj presadenie významného záväzku – rozšírenie prísne chránených zón v národných parkoch na najmenej 50 percent ich rozlohy. Prečo som aspoň za to zákon nepochválil? Jednoducho preto, že zákon neobsahuje nástroje, ako tento cieľ dosiahnuť. Štátne lesy sa nevzdajú svojich pozemkov v prospech ochrany prírody, tak ako sa za posledné štyri roky nevzdali prakticky ničoho.

Návrhy zonácií národných parkov, na ktorých sa pracovalo počas tejto vlády, sú na míle vzdialené od cieľa, ktorý má byť dosiahnutý už v roku 2025. Ako sa to teda má dosiahnuť? Má nová vláda začať pripravovať nové zonácie? A čo sa stane s národným parkom, ktorý tento cieľ nesplní? Zanikne?

Nie. Vôbec nič sa nestane. Schválený zákon je len bezzubou deklaráciou, ktorá nijako neohrozuje obchodné záujmy ničiace naše národné parky. Práve preto bez problémov prešiel aj cez poslancov Smeru a SNS.

Teraz najčítanejšie