Denník N

Eutanázia je nesprávna odpoveď na správnu otázku

V reálnom svete má sloboda jednotlivca hranice a otázkou nie je, či ju možno obmedziť, ale za akých okolností sa tak môže stať.

Autor je teológ a etik

V tomto mesiaci sa v slovenských médiách objavilo niekoľko publicistických textov a tiež televízna relácia o eutanázii. Ide o dôležitú etickú tému – napokon, jej predmetom je ľudský život a smrť – a jednou z hlavných otázok v rámci diskutovanej témy je, či by eutanázia mala byť legalizovaná, a ak áno, tak prečo. Eutanázia je nejednoznačný pojem, ktorý pre prítomnú diskusiu môžeme definovať ako formu úmyselného ukončenia života trpiaceho človeka na vlastnú žiadosť, vykonanú prostredníctvom inej autorizovanej osoby.

Zástancovia eutanázie prezentujú dva základné argumenty na jej podporu: rešpektovanie autonómie jednotlivca a súcit s ťažko trpiacim. Niekedy sa stretneme aj s argumentom odbremenenia opatrujúcich osôb a v konečnom dôsledku aj celej spoločnosti, avšak mnohí tento utilitárny argument buď odmietajú, alebo ho používajú iba ako podporný, a preto sa ním nebudeme bližšie zaoberať. Každý z uvedených argumentov má svoju váhu, ale možno pochybovať, či sú dostatočne presvedčivé, aby viedli k morálnemu schváleniu a legalizácii eutanázie.

Hoci je autonómia ľudskej bytosti a z nej odvodená individuálna sloboda sine qua non liberálnej demokratickej spoločnosti, nie je vôbec samozrejmé, že by mala byť tým jediným faktorom alebo tromfovým esom, ktoré prebije všetky ostatné súvisiace faktory. Napokon, v reálnom svete má sloboda jednotlivca hranice a otázkou nie je, či ju možno obmedziť, ale za akých okolností sa tak môže stať.

Často sa stretávame s argumentom, že spoločnosť má právo obmedziť individuálnu slobodu jednotlivca len v prípade, keď činy vychádzajúce z jeho slobodnej voľby obmedzujú alebo spôsobujú ujmu niekomu inému. Keďže dobrovoľná eutanázia môže trpiacim pomôcť a nikomu neublíži, spoločnosť by nemala brániť jej legalizácii. Ak by sme aj prijali „princíp ujmy“ ako najvyšší princíp morálneho uvažovania, základný problém je zrejmý a pre mnohých neprekonateľný.

Žiadny človek nie je ostrov a individuálne rozhodnutia takmer vždy ovplyvňujú druhých ľudí – blízkych i vzdialených. Činy, ktoré sa na prvý pohľad môžu javiť ako nespôsobujúce ujmu, takými v skutočnosti nemusia byť. Zdá sa napríklad málo pravdepodobné, že by legalizácia eutanázie negatívne neovplyvnila objem finančných príspevkov na lekársky výskum alebo inak neznížila nasadenie pri hľadaní účinných liekov dosiaľ neliečiteľných chorôb. Nespôsobila by sa tak ujma miliónom pacientov, ktorí takými chorobami trpia a úpenlivo čakajú na lekársky prielom?

Mnohí zástancovia eutanázie hovoria o povolení eutanázie iba vo výnimočných prípadoch, s prihliadnutím na prísne kritériá, ktoré by museli byť splnené predtým, ako sa žiadosť o eutanáziu schváli. Správne predpokladajú, že individuálna sloboda má hranice a že by tiež mohlo dôjsť k vážnemu zneužitiu eutanázie – nezabúdajúc ani na nacistickú genocídu a kroky, ktoré k nej viedli. Dokáže sa však človek z minulosti poučiť a hranice, ktoré si stanoví dnes, zajtra – aj z iných ako morálnych dôvodov – neposunúť?

Len pred niekoľkými desaťročiami bola interrupcia v mnohých krajinách nelegálna a morálne zdôvodniteľná iba vo výnimočných prípadoch, ako je záchrana života matky. V súčasnosti je však v týchto krajinách vykonávaná na požiadanie v rámci práva ženy na súkromie a od jej schválenia sme sa stretli aj s morálne šokujúcou praxou interrupcií v druhom a treťom trimestri alebo ukončenia tehotenstva z dôvodu pohlavia nenarodeného dieťaťa.

Takmer s istotou možno predpovedať, že prípadná legalizácia eutanázie nezostane obmedzená iba na trpiacich s neliečiteľnou chorobou, ale povedie k otvoreniu Pandorinej skrinky. Ak podporu eutanázie zakladáme na autonómii jednotlivca a jeho práve rozhodnúť o dni svojej smrti, bolo by nelogické ignorovať druhý základný pilier liberalizmu – rovnosť. Otázka teda nestojí tak, či má osoba, ktorá trpí neliečiteľnou chorobou, právo požadovať usmrtenie na žiadosť, ale či má akákoľvek osoba, ktorá z akejkoľvek príčiny považuje svoj „život za nehodný života“, takéto právo.

Vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv sa uvádza, že „každý má právo na život“, a toto prehlásenie má silne univerzálny apel a rezonuje v mnohých náboženstvách a kultúrach. Ak sa trpiaca osoba dobrovoľne rozhodne svoj život predčasne ukončiť, neexistuje právo, na ktoré by sa mohla odvolať, aby jej pritom asistovala druhá osoba. Naopak, existuje morálna povinnosť nezabiť a jej porušenie sa podľa súčasnej právnej úpravy väčšiny krajín rovná vražde.

Značne problematický je aj predpoklad, že najlepším spôsobom, ako preukázať súcit a milosrdenstvo ťažko trpiacemu človeku, je umožnenie usmrtenia na vlastnú žiadosť. Morálne vyspelá spoločnosť, prirodzene, nemôže byť ľahostajná k ľudskému utrpeniu, ale legalizovanie eutanázie je až príliš jednoduchý spôsob, ako sa spoločnosť môže vysporiadať so svojou zodpovednosťou voči nevyliečiteľne chorým pacientom. V tomto kontexte nie je morálnou odpoveďou usmrtenie, ale okrem iného poskytnutie kvalitnej paliatívnej a hospicovej starostlivosti.

Základné argumenty proti eutanázii, ktoré v západnej kultúre pomerne úspešne odolali skúške času, sú dobre známe: inherentná dôstojnosť ľudskej osoby; hodnota ľudského života nezávislá od jeho subjektívne posudzovanej „kvality“ alebo „zmysluplnosti“; a nemorálnosť zabitia nevinnej osoby. Tieto a podobne aj ďalšie argumenty možno formulovať a obhajovať ako z náboženského, tak aj zo sekulárneho hľadiska.

Žiadny z argumentov zástancov eutanázie nie je nespochybniteľný a to isté, samozrejme, platí o argumentoch druhej strany. Morálne uvažovanie nie je exaktná veda a každý argument sa dá viac či menej úspešne spochybniť. Otázkou preto je, či argumenty v prospech legalizácie eutanázie sú presvedčivejšie ako tie v jej neprospech. Ja si myslím, že nie.

Teraz najčítanejšie