Denník N

Najbližšie ku mne som ja

Výhodou literatúry je, že je analógová. Presunula sa do čítačiek, ale ďalej to už asi nepôjde, hovorí Pavel Vilikovský.

V doteraz poslednej knihe PAVLA VILIKOVSKÉHO RAJc je preč hlavný hrdina s priateľom Ivanom obchádzajú pražské, brnianske aj bratislavské cukrárne, kaviarne aj viechy. Bratislavská Ryba či kaviareň Grand v Manderláku už neexistujú, do Krymu by sa ešte zájsť dalo, no už to nie je ten istý Krym. Sadli sme si teda do jednej z nových kaviarní, ktoré imitujú tradičnú prvorepublikovú.

Miestom vášho detstva je liptovská Palúdzka alebo Bratislava?
Mama chodila rodiť do Liptova. Brat sa narodil ešte v starej maminom dome, ale ja som bol už nemocničný. Na Liptov sme chodili na prázdniny, prežil som tam prechod frontu. Deväť týždňov sme prežili v pivnici, ja som spával v koryte, brat vo vaničke. Na dome starej mamy zostali rozbité okná a prevŕtané dvere, lebo tam pálili mínomety. Bol to silný zážitok a hoci som mal len štyri roky, z tej doby mi zostali nejaké ojedinelé výjavy. V detstve má človek ešte dosť miesta, aby sa to vpečatilo. Ale inak som obyvateľ Bratislavy.

Ako vnímate Bratislavu teraz?
Nemám veľké očakávania, ani pokiaľ ide o Bratislavu, ani o iné. No nemyslím si, že sa dožijem toho, že sa to tu rokmi bude lepšiť. Je to mesto, o ktorom veľa nerozmýšľam, beriem ho ako samozrejmosť. To, čo sa udialo s nábrežím a Vydricou, je surovosť, lebo mesto v tej forme malo svoju logiku. Aj za komunizmu, aj teraz mali niektorí ľudia pocit, že nimi sa začínajú dejiny Bratislavy. Aj architekti sa potrebovali niekde realizovať a vraveli, že to robia pre ďalšiu generáciu. Na hradnom kopci sa ešte nerozpútalo peklo, tak uvidíme, ako to tam bude vyzerať. Ja som býval pri Ondrejskom cintoríne na šiestom poschodí, čo bol široko ďaleko najvyšší činžiak. Z okna som videl pár domov a ďalej boli už len záhrady. Starú tržnicu som zažil, keď bola ešte tržnicou, mali sme pomocnicu, a keď šla nakupovať, tak ma zobrala so sebou. Tam, kde bola Apollka, je teraz slovenský Manhattan, a to si už ťažko stotožňujem s Bratislavou. Ale taký je chod života.

Raz ste spomenuli, že máte radi pesničku B. B. Kinga Thrill is gone. Bola niekde na začiatku uvažovania o knihe RAJc je preč?
Nebola, len som použil jej nadpis, lebo sa mi hodil. Je to výborná pieseň, pre B. B. Kinga to bola ikonická skladba a len od neho ju mám asi v pätnástich verziách. Je to jednoduchá ľúbostná pesnička: už ma nerajcuješ dievča, už nie som tebou uhranutý, a čo už môžem, už len zaželať ti všetko dobré. To je celá pesnička, ale nadpis sa mi páčil, a toho som sa chytil. Väčšinou nemám presnejšie predstavy, skôr vychádzam z pocitov.

Pri tejto knihe to bol aký pocit?
Že bude nejaká poviedka. Ja väčšinou začnem poviedkou a potom ma ten text ženie ďalej. Chcel som preskúmať ten pocit, všeobecne ľudský fenomén, ako človek vedel kedysi žasnúť a ako už nevie. Že v človeku sa časom ošúchava aj schopnosť vnímať veci. V podstate je zhrnutý hneď v prvej vete: ide o to prežiť všedný deň. A uvedomiť si, že všedný deň nemusí byť všedný, závisí to od nás.

Ten fenomén súvisí s vekom alebo skôr s dobou a s okolnosťami?
Ja si myslím, že s vekom. Aj zmeny, ktoré človek ťažšie spracúva, alebo sú mu proti srsti, 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Teraz najčítanejšie