Scenárista Mosta Petr Kolečko: Na Slovensku ste mali vždy lepšie sitkomy, herci tu idú na doraz

Bojíte sa, že sa budem pýtať na Most?

Nie, nebojím sa ničoho. Na Slovensku som zatiaľ nedal tak veľa rozhovorov ako v Česku, kde som už mal pocit, že osemdesiatkrát hovorím to isté.

Stále platí, že pokračovanie nebude?

Nie je to otázka len na mňa, ale na náš triumvirát, do ktorého patrí aj režisér Honza Prušinovský a kreatívny producent za Českú televíziu Michal Reitler. Museli by sme sa na tom dohodnúť všetci traja. Nemôžem to síce úplne vylúčiť, no nemyslím si, že bude druhá séria, skôr by mohol vzniknúť samostatný film. O tom sme sa už aj zľahka rozprávali. Šanca, že vznikne druhá séria, je 0 – 10 percent a že vznikne film, 20 – 40 percent, ale skôr sa prikláňame k tomu, že to robiť nebudeme. Nechceme kopiť nové diely a keď sa nám Most! vydaril, nechceme riskovať, že to pokazíme.

Licenciu Mosta ste však predali do Maďarska, kde chcú robiť vlastnú verziu. Ako sa to tam vyvíja?

Popravde neviem. Licenciu sme predali produkčnej spoločnosti Paprika, ktorá seriál ďalej ponúka do Maďarska, Slovinska, Rumunska a Poľska. Viem akurát, že v Maďarsku sa už točil pilot. Dohodli sme sa na určitých podmienkach, ale zatiaľ je to v štádiu, že sa to ešte stále hľadá. Bolo by fajn, keby tento seriál urobili aj niekde inde, v inom jazyku a v iných reáliách. No ja už nad tým nemám žiadnu kontrolu.

Nechceli ste ju mať? Veď je to váš seriál.

Je to dosť zložité, keďže maďarčinu neovládam a prekladať scenáre naspäť z maďarčiny do angličtiny sa už nikomu nechce. Navyše, tá produkcia na mňa pôsobila veľmi dôveryhodne a nemám dôvod neveriť, že to bude dobré. Samozrejme, pri každej výrobe je vždy riziko, že sa urobia nejaké chyby, napokon aj my sme urobili veľa chýb, no beriem to tak, že to jednoducho bude iné.

Ako scenárista zrejme ani pri iných projektoch, na ktorých sa priamo podieľate, nemáte úplnú kontrolu nad tým, čo z vášho scenára nakoniec vzíde. 

Ako kedy, ale väčšinou naozaj nie. Napríklad Honza Prušinovský, ktorý robil Most, je dosť autoritatívny režisér, pokojne prehadzoval jednotlivé scény a dosť často nechával hercov improvizovať. No ja som už na to zvyknutý a výsledok je pre mňa dôležitejší než moje ego. Nemienim sa kvôli tomu s nikým hádať, a myslím si, že jedným z dôvodov, prečo dostávam toľko príležitostí, je aj to, že sa so mnou dá komunikovať. Niekedy možno pôsobím arogantne, ale v práci som naozaj tímový hráč.

Ako to bolo pri Hrobároch, ktorých ste napísali pre Jojku?

Tu sa režisér Vladimír Skórka viac držal mojich scenárov, a keď som videl niečo zostrihané, mal som možnosť k tomu aj niečo povedať. Ale nie vždy to chcem, pretože na svojej práci mám rád práve to, že keď niečo napíšem, niekto iný to posunie ďalej. Tak to má byť. Som rád, keď do toho režisér v rámci realizácie prinesie nejaké nové vrstvy, niečo, čo mne samému nenapadlo. Vtedy mám najväčšiu radosť – ak tam niekto uvidí veci, ktoré tam ani ja nevidím. Ako hovorila moja profesorka na DAMU, dobrý autor napíše viac, ako vie. Dobré scenáre žijú a nabádajú k tomu, aby ste ich niekam posúvali.

Ste však pripravený na to, že aj Hrobárov bude teraz každý porovnávať s Mostom?

Lenže tieto dva seriály sa ani nedajú porovnávať. Hrobári sú mierou štylizácie a preháňania niekde celkom inde. Honza Prušinovský, ktorý robil Most, je paradokumentárny až fomanovský režisér, ktorý ide po autenticite a realizme a rád pracuje s nehercami. Vladimír Skórka to síce robí tiež, no v prípade Hrobárov ide o sitkom, kde sme nechceli byť realistickí, pretože komédia o hrobároch a smrti by balansovala na hrane. Nemôžeme sa hrať na skutočnosť, lebo potom by to na ľudí pôsobilo depresívne.

Zasadiť dej do pohrebníctva bol váš nápad?

Nie, napadlo to dramaturgičke Kataríne Gažovej-Bachovej, ktorá ma oslovila v čase, keď som sa ešte vôbec nepoznal s ľuďmi z televízie JOJ. Mala v hlave námet o hrobárskej rodine, začal som to písať, až potom sme sa dohodli s Jojkou na spolupráci.

Myslím si, že aj z hľadiska seriálovej tvorby je to dosť odvážny seriál, vydáva sa do miest, ktoré sú zatiaľ neprebádané. Som strašne zvedavý, ako ho prijmú diváci, no my sme na výsledok pyšní a stojíme si za tým.

Páčil by sa vám, aj keby ste ho nerobili vy, ale niekto iný?

Áno. Pretože z režijnej stránky sú tam veci, ktoré aj mňa príjemne prekvapili, a hlavne sú tam skvelé herecké výkony. Nechcem nikoho uraziť, ale keď sa točí seriál v Česku, väčšinou tam máte jednu-dve hviezdy a potom skôr ten druhý zlet. Lenže tu je to obsadenie naozaj nadupané.

Vždy keď som pracoval na Slovensku, či už v divadle, alebo na filmových koprodukciách, herci tu boli naozaj skvelí. Prevláda tu – a zase tým nechcem nikoho uraziť – akoby trochu ruský spôsob herectva, dosť atómový. Herci idú do toho naozaj naplno, čo je veľmi žiaduce práve pri sitkome, kde treba naplniť tú nadsádzku, aby došlo k ilúzii sveta, ktorý vlastne nie je skutočný. Kým my v Česku, a to platí nielen o hercoch, ale aj o nás tvorcoch, máme niekedy tendenciu sa z niektorých vecí „vylhávat“ a netriafať priamo na komoru, na Slovensku je ten prístup akoby čistejší. No zase my Česi sme asi schopní ísť ďalej v irónii a humore. Aj keď treba povedať, že na Slovensku ste mali vždy lepšie sitkomy, stačí sa pozrieť na Profesionálov alebo na Susedov. Podľa mňa je to práve vďaka hercom, ktorí idú do všetkého naplno, a tomu žánru to naozaj svedčí.

Vy sledujete slovenské seriály?

Jasné, že ich trochu sledujem. O Susedoch kedysi televízia Nova dokonca uvažovala, že ich prepíše pre český trh a keďže som vtedy v Nove robil, tak som sa na tom čiastočne podieľal. Občas aj doma zabrúsim na niektorú slovenskú televíziu a nepotrebujem si pozrieť 20 dielov, aby som videl, že slovenskí herci a tvorcovia tieto žánre vedia robiť.

Je zaujímavé počuť pozitívny názor zvonka, lebo u nás zvykneme slovenské sitkomy dosť kritizovať a aj všeobecne sa týmto žánrom skôr pohŕda.

Ale to je hlúpy postoj. Sitkom je dnes vo svete kráľovský žáner, ktorý vedie v televíznej zábave a pohŕdať ním je absolútne dementné. A hlavne, každá vec sa dá urobiť dobre a zle.

Ako presne znelo zadanie z Jojky?

Jednoducho. Komédia z hrobárskeho prostredia. A potom sa čakalo, ako sa to vyvinie. Hoci je to čisto komerčná televízia, páči sa mi, že majú odvahu skúšať nové veci, dávajú mi voľnosť a cítim z ich strany podporu. Samozrejme, ak seriál bude „průser“, tak ma možno aj vyhodia, no doteraz som sa tu cítil výborne.

Páči sa mi, že keď potrebujem niečo vyriešiť, ide to vždy rýchlo, čo napríklad o Českej televízii nikdy neplatilo. Česká televízia má iné výhody, je veľmi bohatá, čiže pre tvorcov sú tam nadštandardné podmienky, ale na druhej strane, keď potrebujete niečo rýchlo vyriešiť, tak sa ten veľký moloch obráti proti vám. Je to tá daň za to, že tam seriály môžu mať luxusné podmienky.

Hrobári sa nakrúcali na Záhorí. Boli ste pred písaním scenára na slovenskom vidieku?

Bol, ale svet, ktorý vytvárame v tomto seriáli, je tak trochu nadreálny. Nie je to žiadna sonda do slovenského vidieka. Ide tam o iné veci – rôzne situácie, absurdity, zľahka čierny humor a o bryndzu. Áno, hlavne o bryndzu.

Myslíte si, že Česi a Slováci majú podobný zmysel pre humor?

Podľa mňa je trochu odlišný. Mal som to stále kdesi v hlave, keď som robil tento seriál. Český humor je viac založený na sarkazme alebo na jemných civilných žartoch. Všeobecne je dnešná česká herecká škola dosť založená na civilnom prejave, čo, samozrejme, aj trochu mení ten humor. Je preto logické, že aj kultúra komediálnych projektov a hraného humoru je u nás trochu iná. Napriek tomu, že sme si vo všeličom podobní, práve tu sa tie nožničky viac otvárajú.

Mal som takú skúsenosť aj z divadla. Keď k nám prišli hosťovať slovenské divadelné súbory, videl som, že sa český divák na to celkom nechytal a platilo to aj naopak. Keď sme pricestovali my na slovenský festival s niektorým svojím úspešným predstavením, boli sme prekvapení, že diváci to veľmi nebrali. Dokonca som mal pocit, že niektorým veciam nerozumejú. Divadlo je predsa len trochu extrémnejšie a divák musí byť trochu zvyknutý na tú hranu.

Aktuálne vraj píšete seriál z prostredia súťaží Miss.

Ale to je tak trochu fáma.

Fáma? Veď ste o tom sám rozprávali v rozhovore.

Lenže ja hovorím kopec vecí, ktoré nie sú pravda. V civile síce neklamem, ale do médií klamem vždy. Ale o tomto našom rozhovore to neplatí.

Povedal som to vtedy s určitou nadsádzkou, pretože moja súčasná partnerka (Aneta Vignerová – pozn. red.) je modelka, aj keď dosť netypická, a zažila aj zákulisie súťaží krásy. Keď mi o tom rozprávala, napadlo mi spracovať to do takého ambicióznejšieho seriálového tvaru, povedzme osemdielneho. No zatiaľ sa to veľmi nehýbe. Mám dosť práce s ďalším seriálom Nový život, ktorý pripravujem pre Jojku ako kreatívny producent, a donedávna som sa venoval filmu Cez prsty.

Cez prsty bol váš režisérsky debut. Chytila vás réžia natoľko, že by ste v tom chceli pokračovať?

Odpoveď na túto otázku v mnohom závisela hlavne od výsledku filmu a keďže je úspešný, tak to možné je. Bola by škoda zahodiť skúsenosť, ktorú som počas nakrúcania nadobudol. No stále platí, že sa nebudem za každú cenu vrhať do réžie, budem ju robiť len pri veciach, kde budem cítiť, že som na to ten pravý a že nie je dostupný režisér, ktorý by to zvládol lepšie ako ja. Určite to nebudem robiť tým štýlom, že keď niekam ponesiem svoj scenár, tak to budem podmieňovať tým, že to chcem točiť sám.

Keď som si pozerala, čo všetko ste tento rok robili, mám dojem, že ste pokročilý vorkoholik.

Z tej časovej osi však nie je zrejmé, že som niektoré projekty nerobil súčasne, len sa dostali na obrazovku v rovnakom čase. Je pravda, že čoraz viac vecí teraz odmietam a snažím sa nájsť si normálne pracovné tempo.

Som trochu vorkoholik. Aby som sa cítil dobre, potrebujem robiť túto prácu a potrebujem veľa písať, lebo viem, že len určité percento z toho bude kvalitné. Neviem si predstaviť, že by som rok robil len jeden projekt, lebo sa môže stať, že urobíte nejakú fatálnu chybu – aj mne sa to už stalo veľakrát -, a ak by to bol môj jediný projekt, bolo by to veľmi frustrujúce.

A okrem toho, keď robíte viac vecí naraz, je to aj obrana proti syndrómu vyhorenia. Ak robím povedzme dva projekty a v jednom sa zaseknem, môžem sa zatiaľ prepnúť na druhý projekt, kde ten problém mať nemusím a v tej chvíli sa tam cítim lepšie. A potom sa zase občerstvený vrátim k prvému projektu, už sa na to pozerám inou optikou a tá kríza môže pominúť.

Čo myslíte tými fatálnymi chybami?

Ani ja som sa nevyhol chybám a nie všetky naše projekty boli vydarené. Ale to sa stane každému. No našťastie som nikdy nemal dlhšiu fázu tvorivej impotencie alebo vyhorenia. A pritom pri tejto práci je to nebezpečenstvo naozaj veľké. Stačí, že sa vám to v hlave alebo v duši precvakne a dostanete sa do kŕča. To riziko tu je vždy. Najlepšou prevenciou je robiť viac projektov naraz, snažiť sa stráviť každú chvíľu v práci naplno a neflákať to. A výsledok? Niekedy sa mi to vydarí viac a niekedy zase menej. Tak to jednoducho je.

Každý projekt, ktorý som robil, si napokon nejakého diváka našiel. A to platí aj o tých menej úspešných.

Ako sa dá spojiť práca na intelektuálne náročnom projekte, ako bol napríklad historický film Masaryk, za ktorý ste ako scenárista získali Českého leva, s komerčnými seriálmi a filmovými komédiami?

Práve to je veľmi mylný dojem novinárov a divákov, že náročná látka znamená pre tvorcov aj náročnú prácu. A pritom to s tým absolútne nesúvisí. Faktom je, že komédia je najťažší žáner. Keď tam nie je humor a gag, ktorý zafunguje ako lusknutie, tak si ničím nepomôžete. Kým pri vážnych veciach si stačí povedať tému a už sa k tomu nejakým spôsobom dopracujete.

Aj keď sme robili Masaryka, mohli sme byť úplne pokojní, lebo sme mali fundament, o ktorý sme sa mohli oprieť, nemuseli sme ten príbeh vymýšľať, stačilo vymyslieť, ako ho uchopiť scenáristicky. Možno mi to nebudete veriť, ale pre mňa bolo určite oveľa ľahšie napísať Masaryka než niektoré komédie.

Narážate na kritické recenzie v médiách?

Neviem, či to platí aj o Slovensku, ale v Česku máme aktuálne veľkú krízu v tom, ako sa v médiách informuje o kultúre. Je tam množstvo zlých premís a veľmi hlúpych pohľadov. Novinári píšu o filmoch neuveriteľné nezmysly, ako o domácich, tak aj o zahraničných. Vidieť, že absolútne nerozumejú, ako to v skutočnosti je. Každý si myslí, že pokiaľ ide o audiovizuálnu tvorbu, o všetkom sa dá diskutovať, lenže je tam veľa vecí, ktoré sú jednoducho dané, a keď to novinár nevie, tak potom je to zlá novinárska práca. Nie je to vec názoru.

Napríklad je fakt, že urobiť komédiu je ťažšie ako iné žánre. No keď to novinár nevie a napíše to vo svojej recenzii, ľudia, ktorí si to prečítajú, dostávajú falošnú správu.

Ďalšie absurdné tvrdenie, ktoré sa u nás vžilo, je, že český film je v tvorivej kríze. Nikdy to nebola pravda, nie je to pravda a určite to ešte dlho pravda ani nebude. Nemusíme riešiť jednotlivé recenzie, lebo tými sa nikto neriadi, ale problém je, keď médiá sústavne vytvárajú dojem, že český film je zlý.

Najväčší vplyv to môže mať na mladú generáciu, ktorá je dnes všeobecne dosť mimo, nielen čo sa týka filmu a kultúry, ale čohokoľvek. Je zarážajúce a niekedy dokonca až nebezpečné, aké nezmysly si dnes myslia mladí o svete. A potom sú schopní uveriť aj tomu, že český film je nanič. No našťastie sme stále živí a dokážeme na seba zarobiť aj preto, že veľa Čechov dnes médiám neverí. Už majú skúsenosť, že sa píše tak veľa hlúpostí, že tomu prestali veriť.

Hovoríte, že mladí sú dnes mimo. Nie je to však tým, že im už ako staršia generácie veľmi nerozumieme?

Podľa mňa nie. Skôr je to tým, že oni nerozumejú ničomu. Je za tým obrovská lenivosť a pohodlnosť. To, že sa niekto snaží v živote niečo dosiahnuť, posledné roky stráca hodnotu. Mnohí majú potom mylný dojem, že majú právo na všetko – bez toho, aby pre to niečo urobili. Konzumný spôsob života pumpuje do mladých ľudí lenivosť.

Aj sociálne siete vedú k zjednodušovaniu, k nevzdelaniu, k oholeniu jednotlivých informácií na primitívne výkriky. Mladí ľudia vnímajú čoraz kratšie formáty a čoraz zjednodušenejšie veci. Upínajú sa na mobily a zužuje sa tým ich videnie sveta, znižuje sa tak aj počet aspektov, cez ktoré môžu nejakú vec vnímať.

Naozaj nemám pocit, že by sme im my nerozumeli. Ja sa s nimi proste nemám o čom baviť. No keď sa pozrieme na ten komunikačno-vzdelávací servis, ktorý im dnešný svet ponúka, tak je to aj celkom pochopiteľné. Myslím si, že mladí ľudia majú dnes problém pozrieť sa na čokoľvek trochu komplexnejšie a nevnímať veci len čierno-bielo.

Dobre. Ale čo potom majú takí mladí ľudia robiť, keď ako vravíte, médiám sa nedá veriť a sociálne siete splošťujú naše vnímanie sveta?

Ja ani nevravím, že je to ich vina. Naozaj za to nemôžu – to je na tom najsmutnejšie.

Podľa mňa za to môže obrovský úpadok masmédií a to, čo s nimi urobil internet, ktorý z-amaterizoval novinársku brandžu. Dobre, vy ste možno profík, ale skutočných profesionálnych novinárov je dnes medzi tými, ktorí si hovoria novinári, menšina. Kým predtým bol novinár vážená profesia, dnes už môže túto profesiu robiť ktokoľvek. Pôsobí tu množstvo pofidérnych médií a novinári tým strácajú kredit. Okrem toho, stiera sa rozdiel medzi médiami a sociálnymi sieťami, vzniká tak množstvo amatérskeho obsahu, nepresných a zjednodušených informácií alebo aj obyčajných lží. Výsledkom je neprehľadný svet, v ktorom sa mladí ľudia majú problém zorientovať. A nie je to ľahké ani pre nás, hoci ľudia z našej generácie ešte majú aspoň krátku skúsenosť s tým, keď to tak ešte nebolo, a to ich naučilo vytvoriť si určitý filter. Lenže tí mladí ho nemajú ako získať.

Ako ho môžu získať, keď vy sa s nimi nechcete baviť?

Lenže čo s tým môžem robiť ja? Ja komunikujem cez svoju prácu a snáď to zachytí aj určitý segment tých mladých ľudí. Veľký zásah u mladých sme mali napríklad so seriálom Vyšehrad, ktorý bol tiež v niečom čiastočne primitívny, no nemyslím to v negatívnom slova zmysle. Bol vtipný, ľudový aj jeho posolstvo bolo veľmi jednoduché. Lenže povedzme si na rovinu, veľa ľudí asi vďaka takému seriálu nezmúdrie.

Seriál Lajna už bol vyspelejší. No aj keď sme tam predvádzali určité stereotypy a vysmievali sa niektorým typom správania, obávam sa, že mladí ľudia to niekedy ani neberú ako nadsádzku, ale ako jednu k jednej. Baví ich to, ale nečítajú to tak, ako sme to my mysleli.

Lenže to sa mohlo stať aj pri Moste – diváci mohli ten humor pochopiť na rôznych úrovniach, nemyslíte?

Pri Moste bol podľa mňa ten podprahový tlak taký silný, že sa tomu nedalo vyhnúť. A okrem toho, ľudia veľmi dobre rozumejú problematike, ktorú rieši, a osobne sa ich dotýka. Aj preto bol taký úspešný.

Most vzbudí diskusiu aj u dvoch úplných krčmových primitívov alebo u dvoch rasistov, ktorí síce môžu trepať nejaké sprostosti, ale diskusiu to určite vzbudí. A myslím si, že aj keď do takej diskusie vstupuje človek ako úplný debil, napriek tomu ho môže niekam posunúť.

Nie je to presne tá cesta, ako môžete aj vy seriálom vychovať?

Iste, Most mal aj tento efekt. No nie vždy je to našou povinnosťou a ambíciou. Nie som tu na to, aby som každým seriálom vychovával. To, že sa to podarilo Mostu, je skvelé, ale neznamená to, že odteraz sa budem snažiť, aby každý môj seriál mal aj túto rovinu. Možno niekedy zase urobím niečo, čo túto rovinu bude mať, lebo tá látka tomu bude sedieť, ale naozaj to nie je moja povinnosť. Mojou povinnosťou je baviť. Akýmkoľvek spôsobom, či už komickým, alebo tragickým, múdrym či sprostým, ale naozaj nie je nevyhnutnou súčasťou audiovizuálneho diela, aby posúvalo myslenie ľudí. Iste, každé dielo by malo sprostredkovať nejaké posolstvo, buď hlbšie, alebo plytkejšie. Niekedy je to však veľmi sporné a často veci, ktoré sa tvária ako veľké umenie, sú úplne o hovne. A, naopak, veci, ktoré sú urobené v ľahkom háve, majú niekedy viac čo povedať. Práve to je častá chyba v našich médiách, kde si všetci myslia, že ťažší formát znamená väčšiu tému.

No aj vás lákajú historické témy. Prečo?

Je to moja srdcovka. Akurát to chce veľké peniaze a človek sa k tomu nedostane veľmi často, hlavne ak to chce robiť veľkorysejším spôsobom. Už dlhšie uvažujem nad tým, že by sme urobili Albrechta z Valdštejna, dokonca už existuje aj pilotný scenár a prebehli nejaké debaty. Lenže taký projekt stojí šialené peniaze a musel by sa nájsť niekto odvážny, aby to zaplatil.

Takže ani Český lev či úspech seriálu Most vám nepomohli k tomu, aby sa vám ľahšie zháňali peniaze na nové projekty?

Do určitej miery pomohli, ale skôr pri komediálnych projektoch. Samozrejme, trvalo to naozaj veľmi dlho, no posledných pár rokov naozaj mám pocit, že to ide o čosi ľahšie. No je to stále tvrdý biznis. A pri tých historických projektoch, ktoré sú veľmi drahé, je to vždy veľmi zložité a vaše meno nehrá rolu. Nikto na to nedá peniaze len tak.

Povedali ste, že sledovať kriminálky vás nebaví. Čo vás teda baví?

Mám rád komédie, inteligentnejšie alebo aj menej náročné. Mám pár režisérov a filmov, ku ktorým sa rád vraciam, ako napríklad Tarantino, ktorý vždy príde s niečím dobrým. Súčasná hollywoodska tvorba je pre mňa ťažko konzumovateľná. Som skôr divák stredového filmu, nie úplne komerčných blockbusterov ani čistých artoviek. A práve tá stredová oblasť dnes akoby vymiera. Európsky film je na mňa príliš ťažký, nejde o to, že by som tomu nerozumel, jednoducho ma to nebaví. A blockbustery sú zase veľmi primitívne. Ten stred postupne vymiera, pretože kým blockbustery si na seba vedia zarobiť, artovky majú aspoň nejakú štátnu podporu, ale ten stredný žáner, ktorý sa väčšinou snažím robiť aj ja, to má teraz dosť ťažké.

Na Slovensku máte dokonca prenajatý aj byt. Ako sa vám tu žije?

Nežijem tu. Chodím tu vždy len na pár dní. No k Slovensku mám už odmala osobný vzťah.

S čím to súviselo?

Dosť často so ženami.

Odmala?

No dobre, skôr od puberty. A potom počas vysokej školy sme sa dosť kamarátili s rovesníkmi z VŠMU. Som možno tá posledná generácia, ktorá to ešte až tak nevníma ako dve samostatné krajiny. Ľudia, ktorí sú odo mňa starší o 3-4 roky, to už možno berú inak, no ja som sa narodil v roku 1984 a intuitívne to cítim tak, že som vyrástol v Československu. Keď máte v sebe spomienky na to, že to bol kedysi jeden štát, tak to už vo vás nejako zostane.

Keď sem dnes beriete svoje deti, ešte rozumejú slovenčine?

Boli tu so mnou asi trikrát a mal som pocit, že celkom rozumejú. No určite s tým majú väčší problém, ako sme mali my. Aj slovenčiny je v Česku dnes oveľa menej ako češtiny na Slovensku. No napriek tomu stále rozumejú, lebo tá podobnosť tam je.

Ako ich chcete viesť k tomu, aby nedopadli ako tí dnešní mladí ľudia, o ktorých sme hovorili?

To keby som vedel, tak o tom určite napíšem knihu! Myslím si, že to dnes nevie nikto. Nie je sranda byť v dnešnej dobe rodičmi. Je to divoká voda, človek pádluje a snaží sa neutopiť. Robí intuitívne rozhodnutia, vytvára si z toho určitú rutinu, ktorá sa stále mení.

Ja sa im snažím intuitívne odovzdať nejaké zásady, ktoré považujem za správne. Lenže ako ich viesť k tomu, aby sa nenechali zblbnúť všetkým tým, čo pred nich hádže svet? Aj tak pri počítači je potom každý mladý človek sám. Asi to musí v sebe sám postupne vypestovať, aby to dokázal prefiltrovať. Aby nežil v dezilúzii, ktorá tu, bohužiaľ, panuje.

Vy dnes v spoločnosti žiadnu krízu nevnímate?

Je to hlúposť. V Česku je povedzme obrovský rozdiel v tom, ako vníma veci Praha a zvyšok republiky. Prakticky všetky médiá sú vedené z Prahy a majú pražský pohľad, čiže výsledkom je deformovaný obraz sveta. Napríklad keď sa píše o tom, že sa demonštruje na Václaváku, referuje sa o tom pomaly ako o nejakom puči, a pritom demonštruje absolútna menšina. Teraz nehovorím o tom, čo si o tom myslím ja, no skutočnosť je taká, vďaka pragocentrizmu sa u nás často menšinové názory vydávajú za väčšinové. Lenže potom prídu voľby a ten, proti komu sa demonštruje, nakope všetkým zadok.

Vidím, že napriek výhradám médiá aj tak sledujete.

Sledujem, ale nie veľa. Mňa politika nezaujíma. A navyše, o tom, čo sa skutočne deje v politike, sa z médií ani nedozviete. Sledovať to je pre mňa strata času. Človek si môže vytvoriť názor na politiku len na základe úplných informácií a ja mám pocit, že tie informácie nemám a nemám ich ako získať. Radšej namiesto toho sledujem šport.