Ani kráľ nemôže byť nad zákonom, hovorí odkaz starobylej Magna Carta

Aj na stredoveké pomery bol anglický kráľ Ján I. excentrickým despotom.

Bez milosti stíhal rodiny šľachticov, ktorí sa vzopreli jeho príkazu platiť vysoké dane. Ich rodiny nechal zavrieť a neskôr od nich pýtal výkupné. Pôvodne dokonca odmietol vymenovať arcibiskupa, ktorého mu poslal vtedajší pápež Inocent III.

Výsledkom bola exkomunikácia celého Anglicka. A aby toho nebolo dosť, za jeho vlády prišlo Anglicko o svoje dŕžavy na európskom kontinente.

Nebolo preto vôbec prekvapivé, keď sa v roku 1215 proti nemu postavili miestni baróni.

Oveľa prekvapujúcejšie je, že na neúspešnú mierovú zmluvu, ktorú vtedy baróni s Jánom I. uzatvorili, sa spomína aj o osem storočí neskôr. A je svojským paradoxom dejín, že sa na ňu odvolávali takmer všetci bojovníci proti štátnemu útlaku – od anglických revolucionárov v 17. storočí cez amerických bojovníkov za samostatnosť od Anglicka až po Nelsona Mandelu, ktorého dlhé roky väznil vtedajší rasistický režim v Južnej Afrike.

Odvoláva sa na ňu slávna americká ústava či Všeobecná deklarácia ľudských práv OSN.

Magna Carta (Veľká listina) práve dnes oslavuje 800 rokov od momentu, keď ju Ján I. pod nátlakom anglickej šľachty podpísal na poli neďaleko Londýna. A historici sa zhodujú, že obe strany by dnes pri pohľade na jej odkaz len nechápavo krútili hlavou.

Práva pre šľachtu

Aj keď dnes sa na ňu s obľubou odvolávajú demokrati najmä z anglosaského sveta, jej pôvodný cieľ bol oveľa prozaickejší – mala zabrániť občianskej vojne medzi kráľom a šľachtou. A anglický kráľ ju podpísal len preto, lebo bol po vyčerpávajúcom a neúspešnom ťažení vo Francúzsku príliš slabý.

Viaceré zo 63 článkov zmluvy sa však dotýkali oveľa všeobecnejšieho princípu – že ani panovník nemá právo robiť si, čo chce, a pre dobro krajiny sa aj on musí riadiť zákonom, nie vlastnou svojvôľou.

„Žiaden slobodný muž nemôže byť zatknutý, odsúdený, poslaný do exilu a nemôže mu byť odobratý majetok alebo inak zničený, ak nejde o zákonný rozsudok určený ľuďmi jemu rovnými alebo rozsudok na základe zákona krajiny,“ píše sa napríklad v článku 39.

Zmluva mala pôvodne veľmi krátky život. Už o mesiac neskôr ju pápež na žiadosť Jána I. anuloval. A jej ustanovenia už vôbec nezabezpečovali práva všetkým ľuďom. Barónom išlo v prvom rade o seba, na ľudské či občianske práva vtedajších poddaných ani zďaleka nemysleli.

„Mýtus o Magna Carta je podstatou našej predstavy o tom, kto sme my, anglicky hovoriaci ľudia. Že sme akýsi slobodu milujúci ľud, ktorý si istý stupeň slobôd a právneho štátu užíva už 800 rokov. Ide, samozrejme, o nezmysel, ale je to veľmi užitočný mýtus,“ povedal pre denník New York Times Nicholas Vincent, profesor z University of East Anglia.

Dôraz na vládu zákona

Na Veľkú listinu by zrejme história zabudla, no v 17. storočí ju proti vtedy vládnucej dynastii Stuartovcov použil sir Edward Cook, niekdajší najvyšší sudca kráľa Jamesa I. Proti jeho absolutistickým chúťkam, ktoré neskôr vyústili do revolúcie, po ktorej sa z Anglicka stala parlamentná monarchia, použil Cook dávno zabudnuté časti Magna Carta.

Jeho argumenty zaujali aj britských kolonistov v Spojených štátoch, ktorí ich neskôr použili proti britskej nadvláde. Práve v Amerike sa dnes Magna Carta teší oveľa väčšej úcte ako v Británii. Tam sa zo 63 pôvodných klauzúl uplatňujú už len tri. Vrátane článku 39, ktorý ľuďom – dnes už všetkým – priznáva právo na spravodlivý súdny proces.

„Hlavný odkaz tejto zmluvy nespočíva v samotných detailoch, ale v jej dôraze na vládu zákona. Preto dúfajme, že Magna Carta bude oslavovaná aj o ďalších sto rokov,“ napísal pre denník Guardian David Carpenter, profesor stredovekej histórie na londýnskej King’s College.