Denník N

Portréty nesúhlasu so všetkými formami neslobody

Po dvoch publikáciách Ruské dilema a Mezi kladivem a kovadlinou ponúka Ivana Ryčlová v knihe Zvolili svobodu… sedem ďalších osobností, ktoré sa nepodarilo vymazať z dejín.

V súčasnosti veľmi aktuálny tretí diel cyklu, ktorý mapuje nedávnu históriu plnú absurdít príbehmi tvorcov ruskej kultúry 20. storočia, utláčaných pre nesúhlasné postoje voči režimu sovietskej moci kasárenského komunizmu, prináša rusistka Ivana Ryčlová v knižke Zvolili svobodu… s podtitulom Napříč osudy tvůrců vzdorujúcich sovětské moci (CDK, Brno). Po dvoch podobne koncipovaných publikáciách – Ruské dilema (2006) a Mezi kladivem a kovadlinou (2012) – z prepracovaného systému zabúdania minulosti so všetkými znakmi orwellovsko-zamjatinovskej skutočnosti sa vynára sedem ďalších osobností nesmierneho významu, ktoré sa nepodarilo vymazať z dejín.

Nepomohli ani listy Stalinovi

Rozsiahlejší úvod patrí jedinej predstaviteľke nežného pohlavia v tejto knižke – poetke Anne Achmatovovej. Pochádzala z dobre situovanej rodiny a patrila do generácie, ktorá zažila ešte cársky režim. Umelecky aj spoločensky sa opakovane realizovala v Paríži, kde stihla byť okrem iného aj milenkou výtvarníka a sochára Modiglianiho, ktorý ju vo svojich skicách štylizoval do obrazu egyptskej kráľovnej, a ležal jej pri nohách celý literárny Petrohrad.

Triumfálny vstup do sveta poézie, počas ktorého zatienila aj neskoršieho nositeľa Nobelovej ceny Borisa Pasternaka alebo velikána básnickej avantgardy Vladimíra Majakovského, si táto „ruská Sapfó“ príliš neužila. Nástup Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie nežičil jej poézii. Hoci mala odmietavý postoj k emigrácii, jej vlasť, ktorú nechcela opustiť, sa jej odmenila zákazom publikovania, perzekúciami a opakovaným žalárovaním jediného syna.

Nepomohli ani listy Stalinovi, hoci ten oceňoval jej vlastenecké básne, a počas nútenej vojnovej evakuácie do Taškentu a tamojšej hospitalizácie mohla čítať a pracovať, hoci za veľmi skromných podmienok. Po vojne stúpala jej autorita aj obľuba a jej sláva sa rozšírila do Európy. To bol tŕň v oku sovietskych ideológov kultúrnej politiky aj NKVD (predchodkyne KGB), a tak po označení za „vlajkonosičku prázdnej, bezideovej, aristokratickej salónnej poézie, ktorá je sovietskej literatúre absolútne cudzia“, a vylúčení z radov sovietskych spisovateľov upadla do stavu existenčnej núdze. Navyše jej už po štvrtýkrát poslali syna do gulagu.

To ju, podobne ako iných literárnych velikánov (spomeňme Bulgakova či Mandelštama), viedlo k zúfalému činu lojality k moci – tvorbe oslavných básní na Stalina, ktoré po nástupe Chruščova vo svojich zbierkach znehodnocovala vlastnoručným zalepovaním. V zahraničí vychádza jej kultová poéma Rekviem, ktorá v tom čase začala kolovať v samizdate, absolvovala cestu do Talianska (cena Etna – Taormina, 1964) aj Anglicka (čestný doktorát na univerzite v Oxforde, 1965).

Bolo to finále jej strastiplného života, plného večného putovania, ústrkov, závislosti od mužov a ctiteľov. Ďalšie plány navonok krehká, ale vzpriamená a vnútorne nezvyčajne silná, už nemohla uskutočniť. Kompletné knižné poznanie pozoruhodne nezlomnej ženy tvorby sa uskutočnilo až v perestrojkovom období po jej smrti.

Nasleduje sexteto mužov s podobnou esenciou osobných dejín ako u Achmatovovej, ktoré otvára príbeh básnika a redaktora Alexandra Tvardovského. Ten svoje nemalé tvorivé ambície potlačil v prospech vášnivého vydávania literárno-umeleckého mesačníka Novyj Mir, ktorý patril k časopisom s rozsiahlym počtom strán, čo umožňovalo publikovanie celých literárnych diel a románov na pokračovanie. V neustálom boji, rizikách a balansovaní na tenkom ľade povolení publikovať sa mu podarilo uverejniť aj dnes už klasické dielko Alexandra Solženicyna Jeden deň Ivana Denisoviča, poéziu Mariny Cvetajevovej aj Anny Achmatovovej, spomienky Iľju Erenburga a ďalšie diela „ideologicky chybujúcich“ autorov.

Po zosadení Chruščova sa však chápadlá cenzúry rozvinuli naplno. Brežnev už nedopustil „anarchiu“ v podobe zverejnení ďalších diel Solženicyna, Siňavského či Daniela a ponížený aj dehonestovaný Tvardovskij bol „odídený“. Po jeho duševnej smrti nasledovala aj fyzická.

Legenda z Taganky

Ďalšia postava knižky, Jurij Ljubimov – divadelná legenda a držiteľ množstva prestížnych medzinárodných ocenení – založil legendárne moskovské Divadlo Na Taganke, ktoré od jeho vzniku v roku 1964 viedol. Po skoncovaní režimu s časopisom Novyj mir bolo jeho divadlo jediným priestorom, kde neplatili sovietsko-orwellovské zákony a kde svojimi prezentáciami trvale provokoval sovietsku moc. K jeho najslávnejším inscenáciám patrí Hamlet s Vladimírom Vysockým alebo Puškinova dráma Boris Godunov. Série zákazov jeho predstavení rovnako ako statočné občianske postoje vyústili až k prepusteniu z divadla a vyhosteniu z vlasti.

Režíroval potom po svete ako izraelský občan. Vrátiť sa smel až v dobe sovietskych reforiem v roku 1988, ale tŕňom v oku ideológií bol aj počas ďalšieho pôsobenia.

Pesničkár formátu Vladimíra Vysockého

U nás menej známy ruský intelektuál a pesničkár váhy Vladimíra Vysockého – Alexander Galič (pôvodne Alexander Aronovič Ginzburg) –, ktorého nahrávky kolovali len sporadicky medzi zasvätenými v šedej zóne aj u nás, bol multitalent, ale aj „chameleón“. Dlho bol poplatný režimu za výhodných finančných podmienok a tak trochu bez rovného chrbta, ale precitol v 50. rokoch, keď mu napriek uvoľneniu po Stalinovom kulte osobnosti zakázali divadelné hry a jeho meno začali postupne odvšadiaľ vymazávať. Hoci istý čas u neho pretrvávala tvorivá schizofrénia (písal aj angažovane na popud a objednávku štátu z ekonomických dôvodov), pozvoľne sa vyhraňoval voči moci s gitarou v ruke a piesňami o známych, ale nepoznaných labyrintoch duše sovietskeho človeka.

Začiatkom 70. rokov po kumulácii najrozličnejších perzekúcií zostal v zahraničí a zbavil sa nálepky „úspešného sovietskeho pätolizača“. Určitý čas pôsobil v Rádiu Slobodná Európa, žil v Paríži, kde zomrel – ešte kým sa stihol v emigrácii slobodne nadýchnuť – zásahom elektrického prúdu pri zapájaní koncertnej aparatúry.

Spisovateľ Julij Daniel je známy z exemplárne monštruózneho procesu Siňavskij – Daniel (1966) pre prekročenie nepísaného zákazu zasielania literárnych textov do zahraničia. Obaja umelci totiž rozbesnili komunistický režim satirami prepašovanými do zahraničia, kde boli vydané pod pseudonymami, a boli obvinení z antisovietskej propagandy aj agitácie.

To naštartovalo aj takzvaný druhý sovietsky disent. Niek­dajší akademik, literárny kritik a spisovateľ Andrej Siňavskij využil po odpykaní trestu možnosť odchodu do cudziny a stal sa profesorom na parížskej Sorbonne a v západnom svete rešpektovanou postavou ruskej emigrácie. Julij Daniel zostal tvoriť doma – Moskva bola jeho osudom, svetom aj mýtom. Strávil v nej celý svoj tichý život okrem obdobia počas vojny, väzenia a vyhnanstva. Legendárne sú jeho listy z lágra s humornými perokresbami, šírené samizdatom.

Vonnegutov obdiv

S Danielom sa v lágri zoznámil pôvodne robotník a neskôr publicista Anatolij Marčenko a po svojom prepustení začal navštevovať jeho byt, kde Danielova manželka Larisa Bogorazovová organizovala stretnutia malej skupiny intelektuálov, ktorí sa neskôr stali jeho priateľmi, pomáhačmi a spolupracovníkmi. Prešiel si ďalšie peklá gulagu, vyhnanstva a psychiatrickej liečebne, ako aj nezvratných poškodení zdravia.

Oženil sa s Bogorazovovou a snažil sa viesť aký-taký normálny život. Nežiadal o láskavosti, zhovievavosť ani výsady. Dôrazne túžil iba po dodržiavaní noriem ľudskosti a zákonnosti. Režim nespal, a tak bol opakovane väznený a mučený, absolvoval násilné hospitalizácie, sériu hladoviek a v druhom roku perestrojky odišiel na večnosť. Zostala po ňom autobiografia Ži ako všetci a kľúčové dielo lágrovej literatúry Moje výpovede. Realita, ktorú si nikto nedokáže ani predstaviť.

Leningradský literát basketbalovej postavy a vzhľadu Omara Sharifa, boxer a jedna z najvýraznejších postáv ruskej literatúry záverečnej etapy sovietskeho obdobia Sergej Dovlatov sa stal po krátkom pobyte na univerzite v rámci povinnej vojenskej služby dozorcom v sovietskej nápravno-pracovnej kolónii pre recidivistov. Otrasený tým, čo videl a zažil, pretvoril svoje pozorovania do viac ako desiatky samostatných epizód v tvare denníkových záznamov, ktoré sa snažil publikovať pod názvom Zóna. Nepodarilo sa a dostal tichý zákaz vydávania.

Neustal vo svojich snahách, robil redaktora, presídlil sa do Tallinu, kde sa mu podarilo vydať nezáväznú zbierku poviedok Kompromis o flámoch, flirtoch a netradičnom fungovaní v redakciách. Ale aj tam sa stal personou non grata, vylúčili ho zo Zväzu sovietskych spisovateľov, bol prenasledovaný a väznený. Využil šancu na emigráciu s rodinou a po rozličných peripetiách sa usadil v USA, kde na odporúčanie Josipa Brodského začal prestížny The New Yorker publikovať jeho poviedky. Svoj obdiv mu vyjadril aj slávny Kurt Vonnegut jr. Do jeho predčasnej smrti mu vyšlo v zahraničí 12 kníh – Kufor, Zóna, Cudzinka, Pamätník, Chladnička a iné.

Príbehy „siedmich statočných“ napísala autorka veľmi pútavo, pedantne a s vyčerpávajúcou dávkou dokumentárnych odkazov. Číta sa senzačne a je cítiť, že tento druh „politického trileru“ je jej vlastný. Upúta pozornosť nielen u záujemcov o minulosť, ale prebudí záujem o paralely so súčasnými témami, spájanými s otázkami moci aj politického diktátu nad umením a kultúrou. A to je navýsosť aktuálne.

Teraz najčítanejšie