Denník N

Utiekol z Afganistanu, roky žije v Grécku: Cítim sa tu ako doma, išlo mi hlavne o bezpečnosť

Nasruddín Nizami. Foto - Rudolf Baranovič
Nasruddín Nizami. Foto – Rudolf Baranovič

Nasruddín Nizami sa v roku 2007 preplavil do Grécka, nebezpečná cesta po mori trvala viac ako päť hodín. Nebol to jeho prvý útek z rodného Afganistanu. Predtým žil dlhé roky v utečeneckom tábore v Pakistane. Ako mnohí Afganci, aj on utekal z domova počas sovietskej invázie.

Keď v roku 2010 začal pracovať, počúval aj reči o tom, že prišiel kradnúť prácu domácim. Teraz je v Grécku spokojný a nad návratom neuvažuje.

„Som hrdý na to, že dnes pomáham ľuďom, ktorí sú v podobnej situácii, ako som bol ja pred rokmi. Mne v tom čase nemal kto pomôcť,“ vraví.

Na Slovensko prišiel v rámci podujatia Jeden svet bez hraníc, ktoré pripravila organizácia Človek v ohrození.

Kedy ste utiekli z Afganistanu?

Prvýkrát som sa stal utečencom, keď som mal päť rokov. Dôvodom bola sovietska invázia, odišli sme pred koncom vojny. Žili sme v provincii Nangrahar, ktorá je blízko hranice s Pakistanom, takže sme s rodinou išli tam. Vyrastal som v utečeneckom tábore. Chodil som tam do školy a do Afganistanu som sa vrátil v roku 2006.

To už bolo päť rokov po invázii Spojených štátov a ich spojencov. Ako dlho ste ostali doma?

Približne rok. Potom som sa rozhodol, že znovu z Afganistanu odídem.

Čo bolo hlavným dôvodom?

Vojna a politické problémy. Aj päť rokov po začiatku vojny boli boje silné, pravidelne vybuchovali bomby. Navyše, môj otec a ďalší člen rodiny sa angažovali v politike a boli proti Američanom a vláde. Mal som teda na výber: buď budem tiež bojovať, alebo odídem. Neutekal som teda z ekonomických dôvodov – pre to, že by som sa rozhodol, že chcem pracovať v Európe.

Tak prečo práve Európa?

Môj bratranec žil vo Veľkej Británii. Povedal mi, aby som prišiel za ním, že mi pomôže usadiť sa. Tak som sa rozhodol, že pôjdem, a vydal som sa na cestu. Myslel som si, že vďaka bratrancovi to budem mať ľahšie. O Európe som sa však učil aj v škole, vedel som, že je v nej bezpečnejšie ako v Afganistane alebo susedných krajinách. Chcel som byť hlavne v bezpečí, študovať a mať šancu na lepšiu budúcnosť.

Niekedy je ťažké predstaviť si, ako takáto dlhá a ilegálna cesta prebieha. Išli ste na vlastnú päsť alebo ste poznali pašerákov ľudí?

Nešiel som sám, nie je to také jednoduché. Členovi mojej rodiny sa podarilo nájsť pašerákov, ktorí nás prepravovali. Za peniaze a bez dokumentov. Ak aj nejaké dokumenty používajú, väčšinou sú falošné.

Pašeráci majú svoje siete, ktoré navzájom spolupracujú. Tí z Afganistanu sa poznajú s prevádzačmi z Pakistanu a tak ďalej. Prekročili sme hranicu a za ňou sa nás ujali pašeráci z ďalšieho štátu. Išiel som do Pakistanu, odtiaľ do Iránu, potom do Turecka.

Až ste skončili v člne, ktorý sa plavil z Turecka.

Áno, no nešlo to hneď. Prvýkrát sme

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Migrácia

Rozhovory

Teraz najčítanejšie