Veľký drak má čo oslavovať. Ale čo ak zostarne, skôr ako zbohatne?

Autor je ekonóm, Prognostický ústav SAV

Čínska ľudová republika oslavuje v októbri 70 rokov od založenia. Pri svojom vzniku 1. októbra 1949 mnohé krajiny nechceli Maovu Čínu ani uznať. Prvé tri desaťročia po svojom založení Čína trpela ideologickými excesmi svojej ultraľavej komunistickej strany. Dnes si už málokto spomenie na „Veľký skok“ či „Kultúrnu revolúciu“. Tieto sociálne experimenty si vyžiadali milióny mŕtvych. A životnú úroveň čínskeho obyvateľstva zrazili na úroveň Afriky.

Skutočné dejiny modernej Číny sa začali až po Maovej smrti. Architekt ekonomických reforiem Teng Siao-pching hodil Maove slogany do koša. Rozpustil roľnícke družstvá, dovolil štátnym podnikom podnikať, otvoril krajinu zahraničným investíciám a zásobil obchody tovarom. Efekt bol nečakane rýchly a ohromujúci. Dnes je Čína nepopierateľnou ekonomickou a technologickou supeveľmocou. Zreteľným znakom čínskeho úspechu je strach USA. Obchodná vojna, clá, zákaz vývozu technológií – to všetko má aspoň spomaliť nástup jediného skutočného súpera USA vo svete.

Nič podobné sa ešte nikomu nepodarilo

Za ekonomickým úspechom Číny nemožno vidieť len rast hrubého domáceho produktu, mrakodrapy v megapolisoch, či impozantnú sieť diaľnic a vysokorýchlostných železníc. Hlavným úspechom Číny je prerod z extrémne chudobnej na stredne vyspelú krajinu, so všetkými sociálnymi dôsledkami. Ako uvádza Svetová banka, ešte v roku 1981 žilo v Číne 88 percent ľudí v extrémnej chudobe. Dnes je to len 0,7 percenta.

Z chudoby sa v Číne počas troch desaťročí vyslobodilo 850 miliónov ľudí – tri štvrtiny všetkých extrémne chudobných na celej zemeguli. Takéto niečo sa vo svetovej histórii ešte nikomu nepodarilo. Úspech Číny veľmi dobre vidno na porovnaní s Indiou, ktorá sa transformuje omnoho pomalšie, ale aj v porovnaní s inými veľkými hráčmi. Napríklad Brazília, Argentína i Rusko svoje rozvojové šance premárnili, a to dokonca niekoľkokrát.

Na začiatku ekonomických reforiem boli Číňania nielen hladní, ale aj neslobodní. Štúdium na univerzite, cestovanie do zahraničia či podnikanie boli pre obrovskú väčšinu populácie niečím nepredstaviteľným. Dnes čínski študenti zaplavili zahraničné univerzity, čínske firmy zmenili svetový biznis. Všetci máme mobil a počítač vyrobený v Číne. A čínskych turistov nájdeme úplne všade.

Tvrdý pragmatizmus

USA a štáty Európskej únie rady (a právom) vyčítajú mnohé nedemokratické praktiky. Najmä prenasledovanie menšín a občianskych aktivistov. Je pravda, že Čína sa napríklad voči Ujgurom správa tak, ako ešte prednedávnom USA voči Indiánom, Francúzi voči Alžírčanom či Briti voči Indom. Nesmieme zabudnúť, že kým Európa už pred dva a pol tisícročím experimentovala s demokraciou, Číne vždy vládol „syn nebies“ s klikou viac či menej osvietených úradníkov. Kdekto vo svete (i na Slovensku) radí Číne, čo má robiť. Zvlášť insitné sú predstavy, že ak chce Čína uspieť ako ekonomická, politická i technologická superveľmoc, musí sa transformovať na liberálnu trhovú demokraciu amerického typu. Skrátka, má čo najskôr zahodiť štyritisíc rokov histórie. Okamžite treba zaviesť systém dvoch vládnych strán (namiesto súčasnej jednej) a úplne sa otvoriť svetu.

Čínske vedenie však za svoj úspech nevďačilo ideológii, ale tvrdému pragmatizmu. Vláda technokratov si aj ekonomické reformy najprv vyskúšala v špeciálnych zónach na pobreží. Až potom ich uplatnila celoplošne. A hlavne, vždy veľmi pozorne načúvala mienke verejnosti. Keď sa napríklad obyvatelia metropol začali sťažovať na nedýchateľný vzduch, neváhala z nich vysťahovať aj najväčšie fabriky. Keď Fukuyama v 90. rokoch ohlásil „koniec histórie“, mnohí si mysleli, že s rozvojom ekonomiky vznikne v Číne rozsiahla stredná vrstva a tá si začne žiadať aj podiel na politickej moci. Nestalo sa. Čínska stredná vrstva je zatiaľ voči vláde lojálna. Úspechy v ekonomickom a sociálnom rozvoji oceňuje a na svoju krajinu je hrdá. Dokedy to takto pôjde, nevieme povedať.

Je teda čínsky príbeh len o úspechoch? Transformovať miliardovú krajinu bez väčších problémov nie je možné. Čínske vedenie konalo väčšinou premyslene a osvietene. No nemohlo predvídať všetky dôsledky svojich politík. Začiatkom 70. rokov čelila krajina vražednej kombinácii vysokého populačného prírastku a nízkeho rastu produkcie potravín. Vtedajšie vedenie sa obávalo hladomorov, sťahovania obyvateľstva z vidieka do miest a vytvárania slumov. Čo bolo štandardné vo všetkých chudobných krajinách sveta. Vláda uplatnila dve politiky.

Politika „jedného dieťaťa“ limitovala, že rodiny v mestách môžu mať len jedno dieťa. Súčasne tvrdo obmedzila sťahovanie z vidieka do miest. Dnes čelí Čína prudkému starnutiu. Hoci je rast ekonomiky stále veľmi vysoký v porovnaní s USA a EÚ, aj tak je pravdepodobné, že Čína zostarne, skôr ako zbohatne. Inak povedané, môže uviaznuť v „pasci stredne rozvinutej krajiny“. Aj keď bude čínska ekonomika najväčšia na svete, bohatstvo krajiny v prepočte na obyvateľa bude podstatne nižšie ako v USA a Japonsku. Z toho vyplýva veľa dôsledkov v oblasti komfortu v starobe a kvalite sociálnych služieb.

Ďalším problémom je príjmová nerovnosť. Rýchly ekonomický rast vytvoril veľké nerovnováhy medzi bohatým pobrežím a chudobným vidiekom vo vnútrozemí. A nakoniec, hoci je dnes Čína ochotná bojovať proti klimatickej zmene omnoho viac ako USA, jej životné prostredie je ťažko poškodené. Najmä v okolí metropol. Rozširujú sa púšte, degraduje poľnohospodárska pôda.

Vzostup Číny bude pokračovať

Čo má teda Čína robiť podľa samotných Číňanov? Čínska vláda dobre vie, že klasické zdroje rastu (prírastok pracovnej sily a industrializácia) sa vyčerpali. Zostáva už len posledný zdroj, ktorým je rast založený na výskume a inováciách. Na rozdiel od Slovenska, ktoré je na najlepšej ceste zostať montážnou dielňou, Čína prijala v roku 2015 plán „Made in China 2025“. Plán je inšpirovaný nemeckou stratégiou inteligentného priemyslu.

Čína plánuje investície do výskumu a nových technológií vo výške 300 miliárd dolárov. Čína verí, že technologický rozvoj dokáže zabezpečiť  budúci ekonomický rast a zmierni dôsledky prudkého starnutia populácie. Tak ako to robí jej bývalý nepriateľ, súper a súčasne vzor – Japonsko. Či je tento optimizmus na mieste, ťažko povedať. Japonsko nepremárnilo prvých 30 rokov po vojne ideologickými experimentmi s beztriednou spoločnosťou.

Aj napriek starnutiu a problémom so životným prostredím bude vzostup Číny pokračovať. Budeme ho musieť sledovať s omnoho väčšou pozornosťou ako doteraz. USA, kedysi tradičný spojenec Európy, nás čoraz viac považujú za konkurenta. Čína naopak robí politiku úsmevov. Už to nie sú USA, ale ona, čo propaguje slobodný zahraničný obchod. Láka nových spojencov na investície, budovanie dopravnej infraštruktúry medzi Európou a Áziou a spoluprácu vo vede a kultúre. Iniciatívy ako „nová hodvábna cesta“ okrem nesporných výhod majú však aj veľa bezpečnostných a ekonomických rizík. Európa bude musieť veľmi starostlivo zvážiť, akým spôsobom nastaví svoje budúce vzťahy s veľkým drakom.