Denník N

Dotyk a stopa ako odtlačok duše

Čintamani a ptáci, abeceda II, 2017
Čintamani a ptáci, abeceda II, 2017

V bratislavskej galérii Statua v suteréne Pálffyho paláca na Zámockej ulici je výstava objektov a obrazov Anny Horváthovej.

S dotykom, stopou, odtlačkom duše a ešte s dvoma-troma tuctami floskulovitých pomenovaní býva zvykom zažonglovať si, keď príde na slovo tvorivá práca s hlinou, konkrétne tvorivá práca keramikárky či keramikára. Nenazdávam sa, že by išlo o voľajaký hriech, veď hlina ako materiál a oheň ako živel dotvárajúci tvorivé gesto si možno zaslúžia práve takúto reflexiu.

Zmierlivé gesto

Lenže reč bude o konkrétnej výstave Anny Horváthovej (1953), ktorú nazvala Hlinený objekt – subjekt + kresba, maľba. Konkrétne v bratislavskej galérii Statua v objekte Pálffyho paláca na Zámockej ulici (2. 10. – 23. 10. 2019, kurátorka Xénia Lettrichová). A to by teraz mohla byť už trochu iná reč.

Stredobod

Samotný výstavný priestor bol prvou výzvou. Je to silný galerijný priestor s odhalenými tehlami, valenou klenbou, nie vždy šťastnými estetickými intervenciami do starého muriva či v rôznej výške oblúkovito riešenými vstupmi na tri „podlažia“. Takrečeno druhou výzvou bol výber z tvorby Anny Horváthovej. A jeho zjednocujúca téma.

Na prvý pohľad by mohlo isť o skrytú polemiku uvážlivej kontemplácie a dnes nezvyčajne hlučne vedenej angažovanej kritiky ekologických vzťahov človeka a prírody. Na druhý pohľad je zrejmé, že ide o autorkino zmierlivé gesto a pozvanie „vyjednávať”.

Záber na záverečnú miestnosť expozície. Foto – Martin Lettrich

Rozhovorí sa iba dotykom

Andula – s dovolením za použité pomenovanie – na to právo má. Napriek tomu ona sa rozhovorí iba dotykom. Či už na obrazoch, na ktorých je to vyjadrené explicitnejšie, alebo na keramických objektoch. Prečo? Lebo jej umelecké gesto vychádza i spočíva na nanášaní, preškrabávaní, vrstvení, obkružovaní hrubými líniami širokých farebných ciest, perforovaní, ale aj vrstvení na seba ukladaných tvarov, tvarov stvorených dotykom s materiálom, vrypmi, pohladením. Veď Anna Horváthová napokon ešte aj vyjednáva kontemplovaním.

Talaš, Milučký, Dedeček
Kyvadlo

Keramika je pamäťové médium par excellence. V priestore vedomej kultúrnej pamäti sa nám sprítomňuje príťažlivými artefaktmi a ich sugescia veľa ťaží z archetypálnej účelovosti a dekoratívnosti. Povedzme, že dnes ťaží zároveň aj z nevyhnutného popierania, aj dekoratívnosti, aj účelovosti. Čo však znamená práve povedané v súvislosti s keramickou tvorbou Anny Horváthovej?

Sprítomňovanie pamäti hmatom

Nazdávam sa, že by sme onú súvislosť mohli označiť ako sprítomňovanie pamäti hmatom. Hodilo by sa však toto označenie aj na jej kresby a maľby? Určite áno. Anna Horváthová kreslí a maľuje pamäť krajiny, presnejšie napísané, vrství na seba záznamy, zasúva spomienky. Pravda, s podmienkou, že do ich vrstvy najvrchnejšej doslova zapíše odkaz, pripomienku. Čo tam po tom, že pre diváka zostanú pripomienky často celkom nezrozumiteľné. Prečo? Pretože predstavujú jej sprítomňovanie. Sprítomnenie pamäti. Zrejme preto je aj ich vročenie uvedené časom viac ako desiatich rokov.

E. M. – schránky
Archeológia

Anna Horváthová krstí svoje obrazy príznačnými názvami, ako Archeológia, Záznam, Stredobod. Tie obrazy (re)prezentujú spomenuté zvrstvenie v nezvyčajnej šírke i hĺbke, nepochybne rovnako ako séria keramických objektov Chronos či série Schránok z 90. rokov 20. storočia. Na obrazoch v určitom zmysle dominuje kompozičná „stratégia“ mapy či pôdorysu, keramické objekty sugerujú významové bohatstvo formou priečnych rezov vnútornými procesmi vznikania a zanikania, jednoducho povedané, bohatstvom stôp dotyku tak nekonečne tvárneho materiálu. Samozrejme, že hliny.

Hovoriť o meditatívnej stránke tvorby Anny Horváthovej bolo cieľom tejto úvahy. A pochopiteľne, že úprimne odporúčam návštevu jej prítomnej výstavy. Môže sa nám hodiť na to, aby sme o trochu lepšie pochopili sami seba.

Terra
Labyrint
Spriaznené svety
Izolácia

Teraz najčítanejšie