Denník N

Je Poliak, píše knihy o Čechoch aj o tom, ako má žiť, keď ho v štyridsiatke opustila viera v Boha

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Reportáže píše ako detektívky, rovnako zanietene o nich dokáže aj rozprávať a vie prekvapovať nielen čitateľov v knihe, ale aj novinárov pri rozhovoroch. „O reportáži viem všetko, o Čechoch takmer všetko a o umení takmer nič. Preto som sa rozhodol začať študovať dejiny umenia,“ povedal MARIUSZ SZCYGIEL pri návšteve našej redakcie. Najznámejší poľský reportér pred pár dňami na Slovensku predstavil knihu Urob si raj a v češtine mu práve vyšla novinka s názvom Není. Cez víkend získal prestížnu poľskú literárnu cenu Niké. Dostal ceny dve – od čitateľov aj od poroty.

V rozhovore sa dočítate:

  • čo to znamená byť „vyberavým čechofilom“
  • aký je rozdiel medzi literárnou a klasickou reportážou
  • podľa čoho človek zistí, či sa môže stať reportérom
  • ako sa žije liberálovi v súčasnom Poľsku

Ste reportérom a autorom siedmich kníh, najznámejšou z nich je Gottland. Koľko sa jej doteraz predalo?

V Poľsku okolo 130-tisíc kusov. Ale práve sa prekladá do čínštiny. Povedali mi, že to bude malý náklad, len pre čínskych bohemistov a čechofilov. Až sa takmer ospravedlňovali. No a potom som sa dozvedel, že to znamená tri milióny kusov.

Napísali ste už niekoľko reportáží o známych českých osobnostiach aj o obyčajných ľuďoch, okrem toho, že tam pravidelne chodievate, naučili ste aj aj veľmi dobre po česky. Ako ste sa vlastne stali čechofilom?

Ospravedlňujem sa, že hovorím na Slovensku po česky. Slovenčina sa mi tiež páči. Ale keď počujem češtinu, tá mi spôsobuje až metafyzický orgazmus. Mám z nej husiu kožu, znie mi ako hudba. Už to bude takmer dvadsať rokov, keď ma poslali z redakcie urobiť rozhovor s Helenou Vondráčkovou. Ona hovorí aj po poľsky, ale otázky boli zložité, tak prechádzala do češtiny. Veľmi sa mi to páčilo. Keď som si po rozhovore zavolal taxík a použil som preklad môjho mena do češtiny, dispečerka mi hovorí: Počkejte pane Stehlíííku, připravíme pro vás vůůůůůz… Ježišmárja, ježišmárja. Keď sa chcem nejako povzbudiť, sám si to niekedy hovorím. Potom mi Vondráčková rozprávala o Marte Kubišovej, to bolo na jar 2000, ešte boli kamarátky. Predtým som o nej nepočul. Zaujal ma prípad slávnej speváčky, ktorá bola dlho režimom zakazovaná, a keď som sa pýtal známych v poľskom rozhlase, či vedia niečo o Marte Kubišovej a majú nejaké jej piesne, nikto nič nevedel a nič sa nikdy nevysielalo. Povedal som si, že ten príbeh musím popísať. Povedali mi, že pani Kubišová vie ako-tak po anglicky a ja neviem takmer vôbec. Tak som sa rozhodol naučiť po česky. Stretli sme sa po roku a celkom to šlo, tým sa to vlastne celé začalo.

Vtedy už Poliaci používali výraz český film?

To spojenie existuje už od konca 40. rokov minulého storočia. Česi hovoria v podobných situáciách španielska dedina alebo úplná kafkáreň. My hovoríme český film – jednoducho nikto nič nevie, nik ničomu nerozumie, je v tom neporiadok. Keď vznikla v 60. rokoch nová československá filmová vlna, väčšina tých filmov boli ambiciózne, artové diela. To neboli jednoduché príbehy, napríklad O slavnosti a hostech, Prípad pre začínajúceho kata alebo Intímne osvetlenie. Bežní diváci vôbec nevedeli, o čo ide. V Poľsku bolo už od začiatku 50. rokov množstvo ľudí nútených odbormi chodiť do kina, rozdávali im lístky na sovietske, východonemecké a československé filmy, na ktoré nikto nechcel chodiť. V Československu v roku 1947 vznikol film Nikdo nic neví a tak vzniklo to spojenie.

Keď ste prišli do Prahy, objavili ste veľa príbehov, o ktorých ešte nik nenapísal. Pre Čechov boli samozrejmé, pre vás a poľských čitateľov úplne nové. Vtedy ste pochopili, že máte tému na niekoľko kníh?

Keď som akýkoľvek český príbeh publikoval v Gazete Wyborczej, stále mi niekto hovoril, aby som napísal ďalší. Môj šéfredaktor

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie