Denník N

Móda nie je luxus dostupný len pre pár celebrít, hovorí módny dizajnér Martin Hrča

Martin Hrča. Foto N - Vladimír Šimíček
Martin Hrča. Foto N – Vladimír Šimíček

Martin Hrča patrí k uznávaným a oceňovaným domácim módnym dizajnérom. Uplynulý víkend predstavil počas akcie Fashion LIVE! najnovšiu kolekciu Elégia, ktorú dopĺňali šperky od Kristýny Španihelovej.

V rozhovore hovorí aj o tom,

  • prečo chce, aby módna prehliadka bola zážitkom a nielen ukážkou nositeľných šiat,
  • akú úlohu zohráva prezidentka Zuzana Čaputová vo vnímaní módy na Slovensku,
  • že módne trendy sú často len marketingovým výmyslom veľkých firiem,
  • prečo sa mu na Liptove pracuje ľahšie než v Bratislave.

Nie je to zvláštne, že na kolekcii robíte niekoľko týždňov či mesiacov a potom ten výsledok nikdy nevidíte ako divák, lebo ste v zákulisí?

Áno, je to zvláštne, ale ja to vidím v hlave už dávno predtým. Každá prehliadka je v podstate zvláštny paradox, najmä časový, lebo pol roka práce sa zrazu skoncentruje do niekoľkých minút. Nemusím to však sledovať ako divák, aby to pre mňa bol obrovský zážitok. Ja s výslednou predstavou žijem celé dni a noci a potom v zákulisí vidím, ako moje modely na ľuďoch ožívajú, ako sa s nimi modelky a modeli stotožnia, počujem a vidím reakcie divákov – a to je pre mňa veľmi silná emócia. Každá prehliadka je obrovská koncentrácia energie. To ma na tom baví asi najviac. Desiatky vizážistov, kaderníkov, modeliek a modelov a celý produkčný tím sa snažia naplniť predstavu, ktorú som si ja vysníval – a byť pri tom je úžasné.

Máte pocit, že sa vám tú predstavu teraz počas Fashion LIVE! podarilo ukázať?

Vždy je niečo, čo nevyjde presne podľa mojich predstáv, ale to sú detaily, ktoré by si možno nikto okrem mňa nevšimol. Moja hlava pracuje viac, ako realita dovolí. (smiech)

Čím vás tento raz realita pribrzdila?

Gravitácia. Bojovali sme s ňou, ale našťastie to dobre dopadlo.

Šípim, že narážate na topánky pripomínajúce chodúle, ktoré mali modelky obuté a v ktorých bolo naozaj umenie chodiť. Z akého impulzu celá kolekcia vychádzala?

Väčšinou vychádzam z toho, čím práve prechádzam, a tak to bolo aj teraz. Je to zvláštne, ako si človek myslí, že niektoré veci okolo neho sú nemenné istoty, a zrazu musí čeliť tomu, že to tak nie je. To sa stalo aj mne. Napríklad mi zomrela moja starenka, ktorá tu vždy bola, vždy ma niekde čakala a zrazu tu už nie je. Podobných momentov, ktoré naštrbili moje životné istoty, oporné body, som zažil viacero a to poznamenalo celú kolekciu. Práve to symbolizovali tie vysoké topánky – chcel som vytvoriť obraz zdanlivo majestátnej opory, ktorá je však veľmi krehká.

Z prehliadky Elégia, ktorú Martin Hrča predstavil počas akcie Fashion LIVE! O šperky dotvárajúce modely sa postarala šperkárka Kristýna Španihelová, ktorá s Martinom Hrčom dlhodobo spolupracuje. Foto – Ivana Tomková

Foto – Ivana Tomková

Foto – Ivana Tomková

Foto – Ivana Tomková

To sa podarilo.

Rozpovedal som ten príbeh aj modelkám a chcel som, aby na prehliadke stelesňovali oporné body – samým sebe alebo niekomu inému vo svojom živote. Veľmi som túžil, aby sa do tejto úlohy vžili a aby si v tom svoj vlastný príbeh našli aj diváci. Záver som sa snažil urobiť optimistický, hoci šlo o žalospev. V uvažovaní o istote a neistote som dospel k pierku, ktoré je veľmi pevné a krehké zároveň. A môže odletieť, tak ako môžu pominúť aj naše problémy a smútok, ak ich správne uchopíme. Každý si to však mohol interpretovať podľa seba a vždy rád počúvam, čo si kto do mojich modelov dosadil.

Zároveň som celú kolekciu chcel poňať ako reakciu na fast fashion (rýchlu módu). Modelky boli nútené chodiť veľmi pomaly, aby nespadli, v čom som videl istú paralelu s trvácnosťou kvalitnej módy, ktorá vám vydrží a tiež môže tvoriť akúsi istotu.

Nebol to priveľký risk? Nebáli ste sa, že modelky spadnú a celý efekt sa tým pokazí?

Bál, veľmi. Nikdy som nemal väčší stres. Na skúškach padali ako hrušky, a to boli medzi nimi aj tanečnice, ktoré sú zvyknuté pracovať s rovnováhou. Boli sme rozhodnutí, že tie topánky zrušíme. Postupne sa však samy medzi sebou začali hecovať, že to zvládnu. Všetky mali na výber, nikoho sme nenútili a mohli ísť aj v bežných topánkach. Napokon to však drvivá väčšina zvládla „na chodúľoch“. Asi tam tá moja starenka s nimi bola a podopierala ich.

O vašich prehliadkach je z posledných rokov známe, že majú priam divadelný nádych a že je to šou. Prečo je to dôležité? Nemá byť prehliadka viac o samotných šatách?

Keď niekto príde na prehliadku, chcem mu ponúknuť viac než len prepásanú blúzku a legíny. Beriem to ako svoju zodpovednosť. Odev ako funkčná vec je jedna vec, ale prehliadka je pre mňa čosi iné. Krásy je na svete málo na to, aby sme ju ešte zahadzovali s argumentom funkčnosti či akejsi adekvátnosti. Navyše, už len z toho pohľadu, koľko energie je do prípravy prehliadky vynaloženej, sa mi zdá, že by to bolo málo, ak by som ukázal len to, čo ľudia vidia aj na ulici. Ani sám také prehliadky nemám rád, nudia ma.

Prečo?

Ja som sa zamiloval do módy v čase, keď si ešte dovolila snívať. A dovolila to aj divákom. Dovolila im snívať a vkladať do modelov vlastné interpretácie a emócie. To ma fascinovalo a tak to chcem robiť aj ja.

Presne si pamätám moment, keď som videl prehliadku Diora ešte za čias Johna Galliana, bralo to dych a mal som slzy v očiach. Neboli to modely, ktoré by sa dali zobrať rovno z móla a nosiť v električke – a také nie sú ani moje, ale to nie je zmysel prehliadky. Keď šijem pre konkrétnu klientku, vtedy sa snažím vystihnúť ju, ale na prehliadku šijem šaty, ktorými sa snažím rozpovedať príbeh, naplniť svoju predstavu, ukázať, ako vidím svet. Navyše, tieto modely sú pre veľmi štíhle modelky, ktoré drvivá väčšina bežnej populácie neoblečie, takže ani z tohto pohľadu nejde o to, aby boli funkčné. Väčšinou sú to však aj tak nositeľné veci, ktorým stačí upraviť veľkosť, prípadne ich vhodne skombinovať.

Foto – Ivana Tomková

Foto – Ivana Tomková

Foto – Ivana Tomková

Foto – Ivana Tomková

Stojí to za to – toľko práce pre pätnásť minút slávy?

Keby ste mi dali túto otázku týždeň pred prehliadkou, tak by som asi povedal, že nie. (smiech) Ale spätne to rozhodne stojí za to. Pre mňa to nie je otázka voľby. Spomínam si, ako to raz dobre povedala Marina Abramovič: Ak je niekto tvorca, tak musí tvoriť. Móda je môj spôsob vyjadrovania a musím ju robiť, lebo neviem inak. Stojí ma to síce množstvo energie, financií, času a námahy, ale vidím v tom zmysel a hodnotu. Do svojej práce sa vkladám fyzicky aj mentálne a neustále sa snažím prísť na nejakú novosť. Nemusí to byť nič zásadné, prelomové, ale baví ma od bieleho plátna prísť až po nejaký nový princíp šiat.

Vráti sa vám v slovenských podmienkach vynaložená energia v podobe zákazníkov?

Myslím si, že áno. Prehliadka je čosi, na základe čoho sa diváci môžu s mojou tvorbou stotožniť. Ja nemám rád násilný marketing, nikam sa netlačím, na prehliadke ukážem, čo robím, a keď to ľudia prijmú za svoje a ozvú sa, tak to považujem za najprirodzenejšiu, najlogickejšiu cestu. Lebo ak za mnou príde nevesta, ktorá chce svadobné šaty, alebo žena, ktorá chce hoci len obyčajnú bielu blúzku, ide to ľahšie, ak je stotožnená s tým, čo robím, a nájde sa v tom, ako keď ju musím o niečom presviedčať.

Vznik vašej kolekcie Elégia podporil aj Fond na podporu umenia. Niekto by mohol namietať, prečo idú verejné financie na módu, ktorá je v podstate komerčným produktom. Ako to vidíte?

To by sme sa mohli úplne rovnako pýtať, prečo fond podporuje divadlo, umenie alebo hudbu, na ktoré sa tiež predávajú lístky. Modely z prehliadky neslúžia primárne na predaj, ak by sme to zúžili len na toto ponímanie. V tom širšom je móda súčasťou kultúry, súčasťou vizuálnej identity krajiny a kultivovanosti celej spoločnosti, o tom som presvedčený.

Fashion LIVE! je pre domácu scénu veľmi dôležitá akcia, lebo urobiť prehliadku samostatne je pre dizajnéra ešte o niekoľko núl drahšie a takmer nedosiahnuteľné – potrebujete vizážistov, kaderníkov, modelky, sálu, svetlá a to sme ešte neprišli k samotným modelom. Fond v posledných rokoch podporuje aj vznik kolekcií a samozrejme, že sa o tieto financie uchádzame. Aj tak to pokryje len malú časť nákladov.

Ja rozumiem, že pre niekoho je móda možno vzdialená a nepodstatná téma, ale ja verím tomu, že krok po kroku sa nám podarí pestovať v spoločnosti zmysel pre krásu a kvalitu. A módna prehliadka rozhodne je jedným z prostriedkov, ako to dosiahnuť.

Martin Hrča v zákulisí prehliadky počas akcie Fashion LIVE!, ktorá tento rok prebiehala vo vyprázdnených priestoroch bývalého obchodného domu Prior na Kamennom námestí v Bratislave. Foto – Ivana Tomková

Hovoríte, že rozumiete, že pre niekoho je móda vzdialená téma – a tým asi nehovoríme o nakupovaní v reťazcoch. Ale čo si myslíte, prečo je to tak?

Súvisí to so zmenou v spoločnosti. Kedysi v móde fungovali jasné pravidlá – ľudia sa obliekali na konkrétnu spoločenskú udalosť a každá udalosť mala svoju hodnotu. To platilo aj v prostredí krojov, podľa ktorých ste vedeli určiť nielen lokalitu, ale aj postavenie ich nositeľov alebo udalosť, na ktorú sa obliekali. Lenže to už dávno neplatí – a v nultých rokoch sa pozostatok týchto princípov definitívne rozbil aj u nás.

A žiaľ, do popredia sa dostal komerčný podtón, ktorý dnes určuje, čo nosíme. Chápem, že ľudia tomu prepadnú, lebo marketingové stratégie triafajú veľmi presne, stoja za nimi obrovské korporácie, ľudia sa v tom nevedia zorientovať, a tak nakupujú to, čo im práve ktosi podsúva ako nejaký trend. Niekedy je to až smiešne – idete po ulici a oproti vám ide desať lososových kabátov, lebo práve niekto povedal, že je to trend. Nehodí sa vám to ani farebne, ani strihovo, ale aj tak si to kúpite, lebo je to všade naokolo. A pritom sú to často len tony bordelu, ktorý je nekvalitný, vzniká na úkor rozvojových krajín a znečisťuje planétu.

Aká je alternatíva?

Ak máte dobrý kabát na mieru, znamená to, že ho nosíte niekoľko rokov, lebo na mieste nie je otázka, či sa vám práve hodí, ale či vám sedí, a keď vám naozaj sedí, je z kvalitného materiálu a dobre urobený, tak sa nepotrebujete každú sezónu chytať nejakého trendu. Zažil som dámy, ktoré boli ohromené, aký je to rozdiel mať na sebe šaty na mieru. Boli očarené, ako im lichotia, lebo dnes má len málokto konfekčnú postavu, a aj keď vám konfekcia objemovo sedí, ešte stále to nemusí byť ono.

Aj preto je akcia typu Fashion LIVE! dôležitá – ktokoľvek z ulice môže prísť a vidieť modely dizajnérov zblízka. A potom sa sám môže rozhodnúť, ako k móde pristupovať a čo tu po sebe zanechá.

Zo zákulisia počas prehliadky. Foto – Lívia Štokingerová

Foto – Lívia Štokingerová

Foto – Lívia Štokingerová

Foto – Lívia Štokingerová

Foto – Lívia Štokingerová

Nie je to u nás stále najmä otázka financií – že nie každý si môže dovoliť oblečenie od dizajnéra?

Áno, oblečenie od dizajnérov stojí viac, ale pri zákazkách sa o výslednej cene vždy dá vopred diskutovať. Móda sa u nás dlho definovala len akousi nálepkou smotánky a luxusu, ale tak to nie je. Väčšina špičkových dizajnérov sa snaží robiť aj šaty, sukne či blúzky na bežný deň a na použitých materiáloch, ktoré vedia cenu posúvať vyššie alebo nižšie, sa dá dohovoriť.

Takže keď prídem, ušijete mi aj obyčajnú sukňu?

Samozrejme. A veľmi rád.

A koľko bude stáť?

Šaty sa dajú urobiť za tristo eur, ale aj za tritisíc. Ak vám mám urobiť iba jednu sukňu a zohnať kvôli nej látku, asi to nebude za päťdesiat eur, ale keď ich robím viacero, tak sa dostaneme na dostupnú cenu. Ďalšia vec je starostlivosť. Ak máte exkluzívnu vec, o tú sa treba aj náležite starať a dávať ju čistiť do čistiarne. To je vám na každodenné nosenie nanič, keď potrebujete čosi, čo viete dať doma do práčky, takže o tomto všetkom sa vieme rozprávať a to sa ukáže aj vo výslednej cene. Cena sa nabaľuje aj skúškami, ale tiež je to pridaná hodnota, ktorá stojí za to, ak vám potom oblečenie sedí špičkovo.

Kolekcia Elégia Martina Hrču. Foto – Ivana Tomková

Foto – Ivana Tomková

Hovoríte, že móda sa u nás dlho definovala nálepkou smotánky a luxusu, čo platí. Nie je práve toto jedna z príčin, prečo sa aj mnohí vzdelaní ľudia pozerajú na módu trochu cez prsty ako na nejaký rozmarný luxus a nie ako na súčasť kultúrnej identity spoločnosti?

Neviem, kedy presne nastal tento nesúlad, lebo kedysi bolo zákazkové šitie na mieru úplne bežné. Lenže neskôr sa do toho dostala lokálna malomeštiacka snaha urobiť z módy iba niečo luxusné, čo je dostupné pre pár celebrít, ktoré sú navyše často tými jedinými, ktoré dostávajú mediálnu pozornosť.

Stačí sa pozrieť na to, čo vidíme z každoročného Plesu v opere. Často je tam množstvo dám v krásnych šatách, ale ony samy nemajú potrebu pútať na seba pozornosť a často si ich kamery nevšimnú, lebo nie sú mediálne známe. A ak si ich náhodou aj všimnú a potom im niekto vyčíta kilá navyše alebo čosi podobné, tak ony stratia akúkoľvek chuť prezentovať sa pri ďalšej príležitosti.

Poznám desiatky ľudí, ktorí majú skvelý šatník, ale pózovanie im nie je vlastné. A naopak, existuje množstvo samozvaných ‚módnych ikon‘, ktoré nemajú so skutočnou módou a dizajnom nič spoločné, ale pasujú sa do tejto úlohy. To sú však skôr prípady typu „dobrý deň, kozy ven“. Vulgárne oblečenie, ktoré v sebe nemá úroveň, ale u nás sa prezentuje ako čosi luxusné. Som alergický na slovo luxus v našich podmienkach. U nás sú to také marketingové lákadlá, prázdne frázy. Nedávno som bol na veľkej výstave Dior couture v Londýne a tam človek vidí zblízka, čo naozaj znamená luxus.

Môže niečo zmeniť prezidentka Zuzana Čaputová, o ktorej šatách sa hovorí pomerne veľa – a nielen v smotánkach či lifestylových časopisoch?

V tomto smere je veľmi dôležitá, lebo je osobnosťou s jasnými hodnotami a má okolo seba tím, ktorý robí dobrú prácu. Boris Hanečka to robí veľmi dobre, jeho návrhy majú hlavu aj pätu a rád to sledujem. Aj v tomto prípade je zrejmé, že móda nie je nič povrchné, lebo každý detail na jej šatách má svoje opodstatnenie a význam, a keď si niekto dá námahu a nedá iba na prvý pohľad, musí to vidieť.

Obávam sa však, že keby Zuzana Čaputová nebola prezidentkou, takú mediálnu pozornosť by nikdy nemala, lebo takíto ľudia nie sú pre mnohé médiá zaujímaví. Prahnú po známych tvárach alebo po extrémoch a dobré veci potom upadnú do zabudnutia.

Nebolo to tak vždy?

Nie. Ak by sme sa pozreli do minulosti, tak kedysi v móde platilo okrem jasných pravidiel aj to, že vizuálnymi vzormi boli aj intelektuálne vzory. Najlepšie róby nosila aristokracia, ku ktorej prislúchalo aj vzdelanie a istá kultivovanosť. Dnes vidno, že je to skôr o peniazoch než o intelekte. To však opäť ukazuje len na to, ako funguje spoločnosť a ako sa rebríček hodnôt otočil. Mnohí špičkoví odborníci nemajú príjmy na to, aby nosili svetovú haute couture. Viem si predstaviť, že by aj naše herečky mali na každú premiéru nové šaty, lebo tak to má byť, ale všetci vieme, že to tak v slovenských pomeroch nie je možné.

Foto – Ivana Tomková

Foto – Ivana Tomková

Foto – Ivana Tomková

Foto – Ivana Tomková

Foto – Ivana Tomková

Foto – Ivana Tomková

Na scéne ste približne desať rokov, ak rátame aj časť študentských rokov. Zmenilo sa niečo aj v pozitívnom smere?

Určite áno. Myslím si, že to najhoršie už máme za sebou. Vidno to na rôznych galavečeroch, cenách a aj na plesoch. Už tam nechodia všetky ženy vo flitrových korzetoch. A ja som šťastný, že som súčasťou generácie, ktorá na tom kontinuálne pracuje – nielen na vlastných značkách, ale aj na tom, aby sa vnímanie módy celkovo pohlo vpred. Boris Hanečka, Lenka Sršňová, Veronika Lokajíčková a mnohí ďalší to robia poctivo a cítiť to.

Už sa stane dokonca aj to, že na ulici stretnete niekoho v bunde od Lenky Sršňovej – a to je fantastické. Lebo móda sa naozaj stane módou, až keď ju stretnete na ulici. Kým je na móle, je to len vízia. V Bratislave a vo veľkých mestách je to, samozrejme, viditeľnejšie, ale postupuje to. Tak ako sa ľudia viac zamýšľajú nad tým, aké jablko a chlieb si kúpia, tak uvažujú aj nad tým, čo si dajú na seba. Nejde len o dizajn, ale aj o materiály, ktoré na sebe nosíme. Dnes už vieme, že lacné materiály sú často napustené rôznymi škodlivými farbami s chemikáliami, a to je dôvod, prečo sa im vyhnúť.

V posledných rokoch sa čoraz viac aj v prostredí módy hovorí o udržateľnosti a ekologickej zodpovednosti. Prehodnocovali ste v tomto smere vlastnú tvorbu?

Nemusel som, keďže od začiatku šijem v malých objemoch. Nič nerobím vo veľkom. Možno ak by raz prišiel veľký investor, musel by som sa pred túto otázku postaviť, ale pri počte niekoľko kusov ročne takúto potrebu necítim. Mám overených dodávateľov látok, overené krajčírky, ktoré mi pomáhajú, zároveň množstvo vecí stále šijem aj sám. Aj keby som túto stránku chcel zanedbať, tak v podstate nemám ako, jedine, že by som šiel cestou nekvalitného materiálu – a to nerobím.

Nemáte problém zohnať u nás kvalitné materiály?

Nie je to jednoduché, sú to hodiny hľadania a nielen vo veľkoskladoch. Teraz som napríklad použil aj plátno, ktoré si tkala ešte moja starká do výbavy. Chodím a zbieram, kde sa čo dá. Často chodievam do Prahy, kam vozia látky talianske značky, a beriem materiál aj z našich obchodov. Problém je iba v tom, že tam chodíme všetci, a keď si chce človek udržať nejaký rukopis, tak si musí dávať pozor. Rovnako sa môže stať, že z látky ušijete jeden model, ale už sa k tej istej nikdy nedostanete.

Po škole ste sa rozhodli vrátiť domov na Liptov. Nemali by ste jednoduchší život a viac zákaziek v Bratislave?

Nemám ten pocit. Chodievam do Bratislavy pomerne často, a keď pracujem, som zatvorený v ateliéri. Je jedno, či som tam alebo tu, s tým rozdielom, že keď tam vyjdem z ateliéru, tak som na lúke. A stretnutia v Bratislave sa snažím plánovať efektívne, to by sa mi nikdy nepodarilo, keby som bol stále tu. Na Liptove mi chýba kultúra, divadlá, koncerty, to potom nárazovo dobieham. Najťažšie je hľadať v sebe každý deň dôslednosť. A nevravím, že ostávam na Liptove navždy, možno o pol roka to bude inak.

Vo vašej práci často vidno prírodné materiály a akúsi spätosť s krajinou a jej tradíciou. Je to preto, že žijete na Liptove, alebo je to niečím iným?

Je mi to prirodzené. Keď som bol v meste, bol som príliš zahltený informáciami a podvedome som to začal vkladať aj svojich modelov bez toho, aby som nad tým mal kontrolu. Videl som siedme modré tričko na ulici a už som rozmýšľal, ako tam tú modrú dostať. To sa mi nepáčilo. Keď som na Liptove, tak mám pred očami čisto. Večer zhasnem a je tma. Tu si môžem veci vytvoriť tak, ako chcem.

Žijeme v enormne previzualizovanom svete, v krajine, ktorá je zaplavená bilbordmi, v ére sociálnych sietí. Ja som sa potreboval od toho dostať preč, aby som si mohol rozprestrieť biele plátno a začať od začiatku. Prvé kolekcie boli oveľa viac prepojené s krajinou asi aj preto, že kreslím na lúke, ale pri tej poslednej som už nijak zásadne s prírodným motívom nepracoval.

Nevravím, že do konca života ostanem na Liptove, občas ma ide poraziť, že tu „nič nie je“, a chýba mi kultúra, ale vtedy sa zbalím a idem do Bratislavy alebo niekam inam. Najvzácnejšie je však pre mňa zatiaľ to, že na Liptove viem nájsť čas na sústredenie, lebo o tom to celé je. Tu môžem naozaj zapnúť hlavu bez toho, aby som len vstrebával čosi, čo mi niekto zvonka diktuje.

Dizajnér Martin Hrča. Foto N – Vladimír Šimíček

Martin Hrča

(1986)

módny dizajnér, absolvent odevného dizajnu bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení. Ešte počas školy v roku 2008 vyhral súťaž Brillance Fashion Talent, v roku 2014 sa stal aj držiteľom ceny pre najlepšieho návrhára na akcii Fashion LIVE! a patrí k uznávaným domácim autorom. Pre jeho tvorbu je typická práca s dôrazom na detail a ručné spracovanie. Každú kolekciu stavia na konkrétnej téme, ktorú rozvíja vo forme viacerých modelov. Žije na Liptove. Viac ukážok z jeho tvorby môžete vidieť aj na jeho Instagrame.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie