Denník N

Vyrástla vo farárskej rodine, neskôr zažila znásilnenie: Nevedela som, že násilie nie je bežná súčasť sexu

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Zuzana Prostredníková bola presvedčená, že interrupciu by nikdy nepodstúpila, jej názor zmenila skúsenosť so znásilnením počas štúdia v zahraničí.

Zuzana Prostredníková v rozhovore hovorí o tom, ako si na začiatku nepripúšťala, že bola znásilnená, ako konzervatívne kresťanské spoločenstvá ovplyvnili jej názor na zdravý sexuálny život a aké to je, vyrastať vo farárskej rodine. „Bol to nechránený sex proti mojej vôli a bola tam možnosť, že otehotniem. Vtedy som začala premýšľať nad tým, čo ak by som zostala tehotná. Hovorila som si, že je to predsa niečo, čo som nechcela,“ hovorí.

Aké to je vyrastať ako dcéra evanjelického farára?

Nielen môj otec, ale aj obaja moji starí rodičia boli farári. Vyrastať v cirkvi bolo pre mňa to jediné, čo som poznala. Bola to moja jediná komunita. Až do tínedžerského veku som nikdy nepremýšľala o tom, či som veriaca alebo nie. Nemala som potrebu vystavovať to nejakému spytovaniu. Som dosť veriaca? Málo? Alebo aký je môj status? Ani som presne nevedela, čo to znamená byť veriaca. Ale to je asi prirodzené, že na to človek príde až časom. Doma sme sa o cirkvi a viere veľa rozprávali.

Aj s priateľmi?

V puberte, zhruba v trinástich rokoch, som sa začala stretávať s konzervatívnejšími kruhmi v cirkvi. Hlavne čo sa týka mládežníckych spolkov a organizácií. Chodila som do táborov, neskôr som ich aj viedla. Keď sa na to pozerám spätne, to učenie bolo veľmi neprirodzené.

V čom?

Existuje organizácia Detská misia, ktorá pripravuje materiály pre detské biblické tábory. Pamätám si, že deti rozdeľovali na obrátené a neobrátené. Materiály k táboru vás inštruovali, aby ste deťom prečítali nejaký biblický príbeh, vysvetlili im, o čom hovorí, a potom tam máte otázky – zvlášť pre obrátené deti a zvlášť pre neobrátené. Vtedy sa mi to vôbec nezdalo zvláštne. Ľudia, ktorí nevyrástli v cirkevnom prostredí, predsa prechádzali zážitkom obrátenia. Zvyčajne to bol nejaký zlomový bod v živote mladého človeka, ktorý bol emotívny, a rozhodli sa zmeniť svoj život, lebo uverili v Ježiša Krista. V rámci aktivít sme neobrátené deti pozývali, nech sa porozprávajú so svojím vedúcim, oľutujú všetko, čo urobili, obrátili sa a potom už budú súčasťou cirkvi. Bolo to veľmi exkluzivistické.

Kedy ste zistili, že by to tak nemalo byť?

Raz som prišla za otcom a s nadšením som mu hovorila, ako bude vyzerať môj výklad v biblickom tábore. A on začal

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie