Denník N

Polášek pre platničku päť rokov nehral tenis, teraz vyhráva jeden turnaj za druhým

Filip Polášek (vľavo) a Ivan Dodig pózujú s trofejou po zisku titulu na turnaji ATP v Pekingu. Foto - TASR/AP
Filip Polášek (vľavo) a Ivan Dodig pózujú s trofejou po zisku titulu na turnaji ATP v Pekingu. Foto – TASR/AP

Šesť rokov nehral na vrcholovej úrovni, až sa v júni tenista Filip Polášek v Antalyii vrátil na okruh ATP. S Chorvátom Ivanom Dodigom hneď postúpili do finále štvorhry. Druhým turnajom po návrate bol Wimbledon, kde sa dvojica dostala až do semifinále.

„Sám neviem, ako sa to stalo. Myslím si však, že kľúčové boli moje skúsenosti – svet ATP ma nemohol prekvapiť. Niečo podobné by dokázal úplný nováčik len veľmi ťažko,“ hovorí pre Denník N slovenský tenista.

„Čerpal som zo svojich vlastných poznatkov, keď som prišiel na kurt, poznal som prostredie, atmosféru aj väčšinu hráčov, a tak som nebol vyhúkaný. Na základe tréningov som vedel, že moja výkonnosť je dobrá, ale otázkou bolo, ako budem zvládať veľké zápasy s najlepšími tenistami sveta.“

Polášek od Wimbledonu pokračuje vo veľmi úspešnom návrate k tenisu – dostal sa do štyroch finále a získal tri tituly. V auguste triumfoval v rakúskom Kitzhübeli aj na prestížnom podujatí Masters 1000 v Cincinnati. Minulý týždeň po Dodigovom boku ovládol ďalší významný turnaj v Pekingu.

„Príliš nad svojimi výsledkami nerozmýšľam, snažím sa pred sebou nabaľovať snehovú guľu, pokiaľ to len ide. Posúvam sa vpred krok po kroku, všetko ide postupne. Ak by som nevyhral v Kitzhübeli, len ťažko by som zvíťazil v Cincinnati a nebyť Cincinnati, určite by som netriumfoval v Pekingu.“

Na ďalšom čínskom turnaji v Šanghaji Polášek s Dodigom skončili vo štvrťfinále, v ktorom prehrali s poľsko-brazílskou dvojicou Lukasz Kubot, Marcelo Melo 4:6, 6:7 (2).

Tristo hráčov má podobnú hru, rozdiel je v hlave

Polášek je aktuálne 25. hráčom sveta vo štvorhre, no jeho návrat k tenisu si vyžadoval postup od turnajov najnižšej úrovne. Začínal v júni minulého roka a skutočný zlom prišiel v septembri v poľskom Szczecine. „Výhra na tomto challengri bola nesmierne dôležitá, pretože som predtým v troch finále zakaždým prehral. Odvtedy som si začal veriť aj v náročných okamihoch na väčších podujatiach.“

Ďalším dôležitým momentom bola na konci minulej sezóny pozvánka do Davisovho pohára proti Bielorusom, na ktorú nadviazal na začiatku tohto roka stretnutím s Kanadou. Polášek po boku Martina Kližana zdolal v rozhodujúcom deblovom súboji Denisa Shapovalova s Félixom Auger-Aliassimom a o pár dní neskôr sa radoval z ďalšieho challengerového titulu v Budapešti.

Polášek s Kližanom počas zápasu Davisovho pohára s Kanadou. Foto – TASR

Následne ho na nejaký čas zastavili zranenia. „Týždeň po Kanade som musel riešiť zranenie brušného svalu, pre ktoré som pauzoval skoro mesiac. Keď som sa zotavil, hneď som si zase natrhol väzy v členku,“ hovorí.

„Nevnímal som to ako problém. Už vopred som vedel, že cesta, na ktorú som sa vydal, bude dlhá, netlačil som na pílu a doprial som si dostatok času. Uvedomoval som si, že ak sa budú moje výkony zlepšovať, nie je vôbec dôležité, či výhry prídu po dvoch týždňoch, mesiaci alebo štvrťroku. Povedal som si, že sa nič nedeje, len začnem víťaziť o niečo neskôr.“

Práve dobré mentálne nastavenie je jedným z dôležitých aspektov Poláškovej hry. „Hlava je v svetovom športe, nie iba v tenise či konkrétne vo štvorhre, kľúčová. Bez technických zručností či kondičky sa k svetovej špičke ani nepriblížite, ale keď sa pozriete na tristo najlepších hráčov sveta, sú si výkonnostne veľmi podobní. Rozdiel u nich robí najmä psychika.“

Polášek plánoval definitívne ukončiť profesionálnu kariéru ako bývalá svetová dvadsiatka v roku 2013. „Prinútili ma k tomu vážne zdravotné problémy. Mal som vysunuté platničky a ‚cvaknutý‘ nerv, ktorý mi vystreľoval z chrbta do ľavej nohy, a podlamovalo sa mi koleno. Vedel som síce normálne chodiť, no

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Teraz najčítanejšie