Čechov nerozdeľuje Gott ani Chramostová, ale Babiš a Hrad

Autor je komentátor českého Deníka N

Predstavme si na chvíľu, ako by vyzeralo posledných pár dní, keby bolo Česko stále normálnou krajinou, ktorú jej prezident a premiér nezaťahujú do nezmyselných a kontraproduktívnych kultúrnych vojen.

Po správe o úmrtí Karla Gotta a Vlasty Chramostovej by verejní činitelia napísali na sociálne siete sústrastné statusy, v médiách by vyšli nekrológy, televízie by zmenili program. Premiér by sa diskrétne spojil s pozostalými, vyslovil by im sústrasť aj osobne, a spýtal sa, ako môže vláda prispieť k dôstojnej rozlúčke.

Sústrastných prejavov by boli plné aj sociálne siete. Tí, komu hudba Karla Gotta či herectvo Vlasty Chramostovej nič nehovorili, by sa starali o svoje veci. V prípade Karla Gotta by trúchliacich určite bolo násobne viac, nad čím by sa však vzhľadom na jeho postavenie všetkým meradlám sa vymykajúceho fenoménu českej popkultúry nikto nepozastavoval.

O pár dní by vláda oznámila, na čom sa dohodla s pozostalými. Konali by sa dva dôstojné pohreby, prezident by na oba prišiel alebo poslal veniec, a život by išiel ďalej.
Strih, koniec snívania, návrat do reality dnešného Česka. Tá bohužiaľ nemá s dôstojnosťou vôbec nič spoločné. Smrť dvoch kultúrnych osobností sa stala ďalším bojiskom, ich životné zásluhy aj zlyhania muníciou, tábory ich obdivovateľov nezmieriteľnými bojovými oddielmi. Úplne nezmyselne, zbytočne a na škodu všetkých.

Naozaj na škodu všetkých? Nie úplne. Táto atmosféra vyhovuje tým, čo sa vďaka nej dostali k moci – a ktorí by o moc v normálnej, racionálne fungujúcej spoločnosti dávno prišli.

Smrť ako palica na elity

Dianie po smrti Gotta a Chramostovej môže poslúžiť ako názorná ukážka, ako súčasný mocenský konglomerát okolo Zemana a Babiša vytvára virtuálnu realitu, ktorá nemá so skutočnosťou vôbec nič spoločné. V istom zmysle je však „skutočnejšia“, pretože, ako je známe, v politike je realita s príslušnými dôsledkami to, čo za ňu dostatočná časť voličov pokladá. Ak si teda napríklad väčšina Čechov bude myslieť, že „Merkelová pozvala do Európy utečencov“, potom sa budú české postoje voči utečencom, Angele Merkelovej, Nemecku atď. formovať rovnako, ako keby bol tento stokrát vyvrátený nezmysel pravdivý.

Podobne sa v ľudovej interpretácii udalostí posledných dní už stihla presadiť verzia, podľa ktorej „elity“ pľuvali na pamiatku Karla Gotta, pretože mu závidia jeho úspech, a potom si chceli vynútiť úctu k akejsi Vlaste Chramostovej, ktorú dohromady nikto nepozná.

Je to úplný nezmysel. A je dobré, aj keď bohužiaľ asi zbytočné, pokúsiť sa ho vyvrátiť.

Keď sa minulý týždeň v stredu dopoludnia po sociálnych sieťach rozniesla správa o úmrtí Karla Gotta, reakcie boli spočiatku úplne štandardné. Šok, sústrasť, spomienky, zdieľanie správ českých a svetových médií.

Prvá významná reakcia, ktorá sa z tohto bežného kolotoča vymykala, bolo oznámenie Andreja Babiša, že vláde navrhne pre zosnulého speváka štátny pohreb. Premiér s tým prišiel necelú hodinu po správe o Gottovej smrti. A nasledovala ďalšia – popoludní zasadne mimoriadne vláda, aby spevákov štátny pohreb prerokovala. Andrej Babiš sa Karla Gotta po jeho smrti skrátka zmocnil s dravosťou, ktorú celú svoju podnikateľskú kariéru prejavoval pri rozširovaní svojho impéria o ďalšie a ďalšie firmy.

Boli to až Babišove výroky, ktorým z očí príliš zreteľne číhala snaha vytrieskať zo skonu populárneho speváka politický prospech, čo dalo popud ku kritickým poznámkam o Gottovom konformizme a schopnosti vyjsť v dobrom s akýmkoľvek režimom. Áno, asi by sa objavili tak či tak, ale nepochybne v oveľa menšom rozsahu a neskôr.

Kto tvrdí, že autori kritických komentárov na sociálnych sieťach mierili na Gotta pár hodín po jeho smrti, a zamlčuje, že skutočnou rozbuškou bola Babišovho vypočítavosť, ten pomáha pretvoriť skutočný obraz reality v karikatúru.

Čo by sme z toho mohli vytrieskať?

Na diskusie o kontroverzných okamihoch Gottovej kariéry by sa iste našiel vhodnejší čas ako deň, keď obdivovateľov bolestne zasiahla správa o jeho smrti. Neleží však vina na premiérovi, ktorý si túto smrť politicky sprivatizoval ani nie hodinu po jej oznámení?

Bol to Babiš, kto porušil nepísané pravidlá, neobmedzil sa na slová smútku, sústrasti a prísľubu maximálnej ústretovosti vlády k prianiam rodiny, ale urobil z Gottovej smrti politickú tému.

Nehrozilo žiadne nebezpečenstvo z omeškania, vláda mohla v pokoji dohodnúť s pozostalými spoločný postup, výsledok v pokoji prerokovať a komunikovať. Namiesto toho premiér teatrálne zvolal mimoriadne zasadnutie vlády, na ktorom nechal ministrami schváliť bezprecedentný štátny pohreb, ktorý musel neskôr nenápadne preformátovať na pohreb so štátnymi poctami. Alebo skôr mohol, bez straty tváre – vďaka tomu, že sa Gottova manželka Ivana zachovala rozumnejšie než on a štátny pohreb odmietla.

Úplne rovnakou karikatúrou reality je tvrdenie, že sa nenávidené „elity“ rozhodli využiť čosi ako šancu na pomstu, ktorú im ponúklo úmrtie Vlasty Chramostovej, a natruc požadovať štátne pocty pre svoju obľúbenkyňu.

Predseda Ústavného súdu Pavel Rychetský v spomienke na zosnulú herečku, ktorú osobne poznal, iba zdôraznil jej morálne kvality a podotkol, že ak si niekto zaslúži pohreb so štátnymi poctami, je to práve ona.

Lenže nevinné a na nikoho neútočiace konštatovanie vyvolalo vlnu zloby. Tentoraz sa o ňu postaral hradný hovorca. Jiří Ovčáček Rychetskému vyčítal (okrem ešte horších nezmyslov) „politické zneužívanie mŕtvych“, ktoré si predtým u Babiša a Gotta akosi záhadne nevšimol.

To všetko sú banálne fakty, ktoré však málokoho zaujímajú. Vo virtuálnom priestore, v dezinformačných médiách a na sociálnych sieťach sa zrodila a úspešne silnie virtuálna realita o elitách či „kaviarni“, ktorá sa mstí Karlovi Gottovi a neváha na tento účel zneužiť ani Vlastu Chramostovú.

A v politike silnejú tí, čo proti sebe potrebujú stavať už nielen živých, ale aj mŕtvych.