Denník N

Utečenci, Európa a Slovensko: otázky a odpovede

Odkiaľ idú? Prečo? Čo im ponúkame? Kto to zaplatí? Čo pre nás vyplýva z kvót? Aké sú riziká?

Prečo je v Európe kríza migrantov?

Sú na to dva hlavné dôvody. Prvým je nestabilná situácia na Blízkom východe, predovšetkým občianska vojna v Sýrii a pokračujúce boje v Iraku. Druhým dôvodom, ktorý najmä v minulom roku prispel k obrovskému nárastu nelegálnych vstupov do Európy, je chaos, ktorý vládne v Líbyi. Práve touto trasou prišlo v roku 2014 do Európy 60 percent nelegálnych migrantov.

Počas tohto roka sa však zmenilo ešte niečo. Sýrčania po viac ako štyroch rokoch občianskej vojny začínajú strácať nádej, že sa situácia v ich krajine zmení a oni sa budú môcť vrátiť späť. Len v okolitých krajinách pritom podľa údajov UNHCR žijú viac ako štyri milióny sýrskych utečencov. Lenže život v tamojších táboroch je často neznesiteľný.

OSN už ohlásila, že pre nedostatok peňazí musela obmedziť poskytovanie jedla či zdravotnej starostlivosti v táboroch (nielen) na Blízkom východe.

Preto sa čoraz viac Sýrčanov či Iračanov vydáva na nebezpečnú a zdĺhavú cestu do Európy. Majú to o niečo „ľahšie“ ako minulý rok – tohto roku sa totiž vstupnou bránou do Európy namiesto Talianska stalo Grécko a jeho ostrovy blízko tureckého pobrežia.

Odkiaľ prichádzajú?

Tak ako ten minulý, aj tento rok platí, že najviac migrantov, ktorí prišli do Európy, je Sýrčanov. Podľa údajov Medzinárodnej organizácie pre migráciu (IOM) ich len do konca júla prišlo do Európy takmer 94-tisíc. Nasledujú Afganci (32-tisíc), Eritrejčania (26-tisíc) a Nigérijčania (12-tisíc).

Aby sa títo ľudia dostali do Európy, musia pre nich obrovské sumy zveriť do rúk prevádzačov.

V súčasnosti sú populárne najmä dve trasy. Prvou je takzvaná centrálna stredomorská cesta, počas ktorej sa migranti nalodia v prístavoch v Líbyi či Egypte a ich cieľom je talianske pobrežie. Druhou možnosťou je východná stredomorská cesta z Turecka do Grécka, Bulharska či na Cyprus.

Tá je tento rok oveľa populárnejšou ako nebezpečná cesta cez centrálne Stredomorie, kde tento rok zomrelo viac ako 2 600 ľudí.

Z gréckych ostrovov sa následne utečenci vydávajú na cestu cez Macedónsko a Srbsko do Maďarska, odkiaľ chce väčšina z nich pokračovať do západnej Európy, najmä Nemecka. Preto začali Maďari pociťovať utečeneckú krízu naplno až tento rok.

Prečo počas cesty zomierajú?

Najmä preto, že pašeráci chcú na nich zarobiť čo najviac. Preto robia dve veľmi nebezpečné veci – používajú čoraz  nevyhovujúcejšie lode (pretože plavidlá neskôr policajti z Európy zabavujú) a zároveň sa do nich snažia natlačiť čo najviac ľudí. No hlavným dôvodom, prečo sa o migrantoch začalo tento rok rozprávať skutočne vo veľkom, bola najmä tragédia z 19. apríla, keď sa neďaleko líbyjského pobrežia potopila loď s viac ako 800 ľuďmi na palube.

Vtedy sa začalo rozprávať o tom, že Únia necháva zomierať stovky ľudí na svojich hraniciach. V novembri 2014 totiž nahradila úspešnú taliansku záchrannú misiu spoločná európska misia Triton, ktorá však mala oveľa menší rozpočet, hliadkovala na menšom území a mala k dispozícii menšiu posádku. Aj vďaka tomu sa na jar tohto roka utopilo niekoľkonásobne viac migrantov ako v rovnakom období rok predtým. Štáty EÚ už medzitým misii Triton zvýšili rozpočet.

V roku 2014 zomrelo v Stredozemnom mori 3 300 ľudí, tento rok už v priebehu prvých deviatich mesiacov takmer 2 800.

Čo sú vlastne zač a čo od nás chcú?

Ich dôvody sa líšia.

Existujú ekonomickí migranti, zo svojich krajín odchádzajú preto, lebo hľadajú napríklad lepšie platenú prácu ako vo svojich domovských krajinách. Druhou skupinou sú utečenci, ktorí zo svojich domovov utekajú, lebo v ich krajine je vojna alebo ich režim prenasleduje – či už preto, že sú inej rasy, náboženstva, majú iné politické názory, alebo patria k inej sociálnej skupine, a to sa ich vládam nepáči.

Tá druhá skupina – utečenci – má podľa medzinárodných zmlúv právo na ochranu a túto ochranu im musia krajiny, do ktorých prídu, poskytnúť. To je rozdiel medzi nimi a ekonomickými migrantmi, ktorí právo na podobnú ochranu, teda azyl, nemajú. A európske štáty ich preto môžu vyhostiť.

Sú to väčšinou ekonomickí migranti?

Nie.

Dáta hovoria jasne – väčšina Sýrčanov, Eritrejčanov a Afgancov, teda tri najväčšie skupiny migrantov, ktorí dnes smerujú do Európy, dostane v krajinách Únie medzinárodnú ochranu. V tomto roku napríklad žiadosti o azyl odmietli členské krajiny len 6 percentám Sýrčanov, 10 percentám Eritrejčanov a tretine Afgancov.

Keď teda slovenský premiér Robert Fico hovorí, že 95 percent dnešných migrantov tu len hľadá prácu a nie sú v ohrození života, klame. Situáciu skresľujú len žiadatelia z balkánskych krajín, ktorým však európske štáty v drvivej väčšine azyl zamietajú. Aj preto ich Európska komisia navrhuje začleniť medzi „bezpečné krajiny“, ktorých občania by po novom nezaťažovali migračné úrady štátov Únie.

Mimochodom, toto je hlavný argument, prečo by sme dnes už nemali hovoriť o kríze migrantov, ale utečencov.

Zvyšok teda vyhostia?

Teoreticky áno.

V praxi s tým však štáty majú často a dlhodobo problém. Minulý rok sa napríklad podarilo skutočne vyhostiť len 40 percent migrantov, ktorým bola zamietnutá žiadosť o azyl.

Má to viacero dôvodov. Niektorí zo žiadateľov o azyl napríklad nemajú cestovné doklady, a je preto ťažké určiť, do ktorej krajiny ich v prípade neudeleného azylu vlastne vrátiť. Druhým problémom je, že Európska únia stále s niektorými štátmi nepodpísala takzvané readmisné dohody.

„Vyhostenie sa vykonáva spravidla do krajiny, odkiaľ cudzinec nelegálne k nám prišiel, alebo do krajiny jeho pôvodu,“ vysvetľuje Barbora Meššová z Ligy za ľudské práva.

Treťou prekážkou je, že štáty neúspešných žiadateľov nemôžu vyhostiť do krajiny, kde by im hrozilo nebezpečie. Preto napríklad európske krajiny nemôžu vyhostiť migrantov, ktorí sa do Európy dostali cez Líbyu, späť do tejto krajiny.

Prečo idú až do Európy, keď už žili v okolitých krajinách, kde nebol konflikt?

Pretože podmienky v týchto krajinách im často neumožňujú žiť plnohodnotný život. Často napríklad nemôžu pracovať a sú odkázaní len na humanitárnu pomoc.

„Aby získali status utečenca, nemusia ľudia utekajúci napríklad pred konfliktom žiadať o azyl v prvej bezpečnej krajine,“ hovorí Meššová. Medzinárodné právo podľa nej nehovorí ani o povinnosti podať si žiadosť v prvej krajine, kde utečencovi nehrozí nebezpečenstvo, no ani o práve ľudí vybrať si krajinu, kde chcú žiadať o azyl. Pripomína však, že najväčšie množstvo utečencov odchádza zo susedných krajín a aj v nich zostáva. Tak ako v prípade Sýrčanov.

Neplatí tiež, že ak sa ľudia pred konfliktom rozhodnú odísť ďalej – napríklad do Európy –, stávajú sa z nich ekonomickí migranti len preto, že o azyl nežiadali už v iných krajinách.

Čo s tým majú kvóty, ktoré navrhuje Brusel?

Európska komisia už koncom mája prišla s návrhom, aby štáty Únie pomohli Taliansku a Grécku s náporom migrantov. S tým však mnohí členovia – vrátane Slovenska – nesúhlasili.

Teraz to Komisia navrhuje znova, pomáhať by sa už malo aj Maďarsku a tentoraz by „kvóty“ mali prejsť. Malo by sa tak stať pomocou takzvaného realokačného mechanizmu, podľa ktorého každý členský štát (okrem Británie, Írska a Dánska, ktoré majú výnimku zo zmluvy o EÚ) prijme určitý počet žiadateľov o azyl z Talianska, Grécka a Maďarska.

Neznamená to, že si medzi sebou štáty Únie rozdelia všetkých utečencov, ktorí do Európy prídu.

Návrh Komisie hovorí o prerozdelení spolu 160-tisíc utečencov (nie ekonomických migrantov), ktorí do Talianska, Grécka alebo Maďarska prídu v najbližších dvoch rokoch. Prerozdeľovať by sa mali tí utečenci, ktorí majú viac ako 75-percentnú šancu, že získajú azyl. Podľa najnovších údajov túto podmienku spĺňajú Sýrčania, Eritrejčania a Iračania.

Každá krajina má potom samostatne rozhodnúť o tom, či utečencom udelí azyl.

Najnovší návrh Komisie, koľko žiadateľov by si medzi sebou mali rozdeliť členské štáty.
Najnovší návrh Komisie, koľko žiadateľov by si medzi sebou mali rozdeliť členské štáty.

 

Ale prečo kvóty?

Pretože Taliansko, Grécko a teraz už aj Maďarsko nestíhajú spracovať všetky žiadosti o azyl.

Podľa súčasných schengenských pravidiel totiž musia migranti požiadať o azyl v prvej krajine Schengenu, do ktorej vstúpia. Ak by to platilo, Grécko a Taliansko by boli ochromené desaťtisícami žiadostí. Je pritom jasné, že tento nápor nezvládajú a často umožňujú migrantom pokračovať na sever Európy, napríklad do Nemecka či Švédska, ktoré minulý rok zaznamenali suverénne najviac žiadostí o azyl v Európe.

To však znamená, že sa títo ľudia v Únii minimálne istý čas pohybujú bez toho, aby o ich pohybe vedela polícia či tajné služby. Ak by totiž Taliani či Gréci migrantom odobrali napríklad odtlačky, museli by automaticky vybaviť aj ich žiadosť o azyl.

Takže sú medzi nimi aj teroristi?

Nevieme.

Vylúčiť sa to, samozrejme, nedá. Gilles de Kerchove, šéf boja proti terorizmu v Európskej únii, však tvrdí, že takýto scenár veľmi nehrozí. „Bol by som veľmi prekvapený, ak by Islamský štát míňal čas a úsilie posielaním jednotlivcov alebo tímov s utečencami do Európy,“ hovorí a dodáva, že už teraz na Blízkom východe bojuje niekoľko tisícov ľudí s európskym pasom.

Ak by teda islamisti chceli útočiť v Európe, vedia to spraviť aj oveľa jednoduchšie. Určite je však z hľadiska bezpečnosti lepšie, ak o pohybe utečencov vieme. A k tomu majú prispieť aj „kvóty“ na utečencov, pretože Talianom a Grékom pomôžu zvládať súčasnú vlnu migrantov.

Budú však kvóty stačiť?

Takmer určite nie.

Aj keď Komisia dnes tlačí štáty, aby prijali o 120-tisíc utečencov viac, ako rátal pôvodný návrh z mája, čísla hovoria jasne. Do Európy prišlo tento rok zatiaľ viac ako 350-tisíc utečencov a do začiatku zimy sa ich sem bude chcieť dostať ešte viac. Analytici síce hovoria, že potom sa prílev ľudí na istý čas zastaví, ak sa však nič nezmení, budúci rok bude pokračovať znova.

Prerozdelenie 160-tisíc utečencov, ktoré navrhuje Komisia, sa má navyše rozložiť do obdobia dvoch rokov. Aj preto Brusel navrhuje, aby sa prijal akýsi trvalý mechanizmus, ktorý by sa v prípade ďalšej krízy aktivoval automaticky.

A čo s ostatnými migrantmi, ktorí do Európy prišli a prichádzajú?

Ich žiadosti o azyl musí vybaviť prvý štát Schengenu, do ktorého vstúpili. Je to teda na Grécku, Taliansku, či Maďarsku.

Rozmýšľa Európa aj nad vojenským riešením?

Zatiaľ nie, aj keď Francúzsko a Veľká Británia vyhlásili, že sa chcú v Sýrii pripojiť k leteckým útokom proti Islamskému štátu. Ani oni však neuvažujú nad vyslaním pozemných vojsk.

Väčšina analytikov a diplomatov tiež upozorňuje, že by to ani nebol dobrý nápad.

Treba si tiež uvedomiť, že ide o komplexný problém, ktorý nemá jedno riešenie. Hovoríme o minimálne troch krajinách, ktoré dnes prispievajú k utečeneckej kríze – Irak, Líbya a Sýria.

Problémom Líbye, cez ktorú do Európy prúdia desaťtisíce ľudí (najmä) afrických krajín, je, že po zvrhnutí diktátora Muammara Kaddáfího – ku ktorému prispeli aj nálety NATO – tam zavládol chaos. Západ už na obnovu krajiny nemyslel a postupne z krajiny stiahol aj diplomatov. Dnes má krajina dve vlády a pôsobia tam desiatky milícií, ktoré po revolúcii nikto neodzbrojil.

Chaos využili pašeráci, ktorí začali Líbyu využívať ako vstupnú bránu do Európy. Ak chce Únia riešiť problém v Líbyi, musí nájsť cestu, ako v krajine opäť nastoliť centrálnu vládu, a potom jej pomáhať obnoviť poriadok.

Podobne je na tom aj Irak, ktorý sa dlho zmietal v sektárskom násilí, ku ktorému veľmi prispel aj bývalý premiér Nourí Malíkí. Dnes sa už iracká vláda snaží zmieriť miestnych sunnitov (ktorých Malíkí diskriminoval) s väčšinovými šiitmi, ide to však pomaly.

Obrovským problémom je Islamský štát, ktorý ovláda druhé najväčšie mesto Mosul a veľkú časť provincie Anbar neďaleko Bagdadu. Ani tu by však (ďalšia) invázia nepomohla. Západ sa dnes snaží skôr pomáhať v obnove irackej armády a stíhačky koaličných vojsk už viac ako rok ostreľujú pozície Islamského štátu.

Najhoršia situácia je v Sýrii.

Proti sebe tam bojujú vládne vojská prezidenta Bašara Asada, islamisti z ISIS či Frontu al-Nusrá a umiernení rebeli spolu s miestnymi Kurdmi. Západ síce nepodporuje ani Asada, ani islamistov, problémom je, že umiernení rebeli sú príliš slabí a ich výcvik sa veľmi nedarí. Proti schopným Kurdom, ktorí dokázali zastaviť rozmach Islamského štátu na severe Sýrie, sa zas postavilo Turecko, člen NATO.

Možno najschodnejšou cestou, ako obnoviť Sýriu, je, keby Západ zatlačil na Irán, bez pomoci ktorého by sa Asadov režim už dávno skončil. Irán začiatkom leta podpísal historickú dohodu o jadrovom programe, vďaka ktorej sa Teheránu skončia medzinárodné sankcie. Či však teraz bude iránsky režim ochotnejší spolupracovať so Západom, to nie je isté. Rovnako nie je isté ani to, či by Irán dokázal presvedčiť Asada, aby odišiel do exilu.

Foto – TASR/AP

Predstavme si, že kvóty schvália. Čo to znamená pre Slovensko?

Ak by najnovší návrh Komisie schválili aj vlády členských štátov v spolupráci s europarlamentom, Slovensko by v najbližších dvoch rokoch prijalo 2 287 utečencov zo Sýrie a Eritrey. Po ich príchode by migračný úrad rozhodol, či majú právo na udelenie azylu.

Neznamená to teda, že na Slovensku nakoniec zostane všetkých 2 287 utečencov. Pravdou však je, že po udelení azylu by mali právo zlúčiť sa so svojou rodinou – teda s manželom/manželkou a deťmi.

Komisia prišla aj s jednou novinkou. Ak členský štát nechce prijať utečencov, môže namiesto toho zaplatiť do spoločného európskeho fondu. Výška tohto príspevku je 0,002 percenta HDP danej krajiny, Slovensko by teda muselo zaplatiť 1,56 milióna eur. Na takýto krok by sme však museli mať dobrý dôvod (napríklad neočakávanú prírodnú katastrofu) a výnimka by platila maximálne jeden rok.

Ako vyzerá proces udeľovania azylu?

Utečenec najskôr požiada o azyl. Azylové konanie by podľa našich zákonov nemalo trvať dlhšie ako 90 dní. Žiadateľa najskôr čaká vstupný pohovor, potom mu pracovníci SIS spravia akúsi bezpečnostnú previerku. Tá by mala odhaliť, či človek, ktorý u nás žiada o azyl, predstavuje „bezpečnostné riziko“.

Migrační úradníci následne zhodnotia, či má žiadateľ právo na medzinárodnú ochranu, a vydajú rozhodnutie, či mu udelia azyl, doplnkovú ochranu, alebo jeho žiadosť zamietnu. Na Slovensku žiadalo od roku 1993 o azyl vyše 58-tisíc cudzincov. Takmer 50-tisíc z nich na rozhodnutie nepočkalo, zo zvyšných 8 500 žiadostí však bolo úspešných len 650 (7,6 percenta).

Čo ak pri sebe nemajú žiadny doklad?

Podľa slovenského ministerstva vnútra sa to stáva často. Dôvody môžu byť rôzne – žiadatelia napríklad o pas vo svojej krajine nikdy nežiadali, prípadne ho nedostali (ako niektorí disidenti počas komunizmu). Niektorí ho mohli počas cesty stratiť, prípadne im ho zobrali prevádzači. Stáva sa však aj to, že pri sebe migranti nemajú doklady zámerne.

Odborníci z Ligy za ľudské práva aj naše ministerstvo však tvrdia, že počas pohovorov dokážu migrační úradníci celkom presne určiť, či ide o utečenca, alebo ekonomického migranta.

„Najdôležitejší je osobný príbeh utečenca, individuálne dôvody jeho odchodu z krajiny pôvodu a to, či tieto dôvody súvisia s definíciou utečenca. Tieto dôvody sa podrobne porovnávajú s dostupnými informáciami o krajine jeho pôvodu,“ vysvetľuje Meššová z Ligy za ľudské práva.

Migrační úradníci však nikdy nekomunikujú so svojimi kolegami v krajine, odkiaľ žiadateľ o azyl pochádza. Mohlo by to totiž ohroziť bezpečnosť nielen jeho samotného, ale aj blízkej rodiny.

Aký je rozdiel medzi azylom a doplnkovou ochranou?

Na Slovensku (a v iných krajinách Únie) rozlišujeme medzi azylom a doplnkovou ochranou. Vo všeobecnosti platí, že azyl sa udeľuje ľuďom, ktorí sú vo svojich domovských štátoch prenasledovaní, a tieto kritériá určuje medzinárodný Dohovor o právnom postavení utečencov z roku 1951. Na Slovensku ešte poznáme azyl z takzvaných humanitných dôvodov, čo je akási „divoká karta“, pretože na jeho udelenie neexistujú zákonom dané kritériá. O jeho udelení rozhodujú migrační úradníci podľa vlastného uváženia.

Doplnková ochrana sa udeľuje ľuďom, ktorí utekajú pred vojenským konfliktom, alebo im v ich krajinách hrozí trest smrti či mučenie. Podstatným rozdielom je, že ľudia s azylom získavajú trvalý pobyt, zatiaľ čo ľudia s doplnkovou ochranou len pobyt prechodný. Trvalý pobyt napríklad ľuďom zabezpečuje, že sa neskôr môžu zlúčiť s rodinou, cestovať a môžu požiadať o slovenské občianstvo. Majú tiež právo na poberanie sociálnych dávok.

Dostanú teda Sýrčania a Eritrejčania azyl alebo doplnkovú ochranu?

Záleží na ich minulosti. Ak pôjde o ľudí, ktorí utiekli pred občianskou vojnou, no oni sami neboli priamo prenasledovaní, pravdepodobne dostanú doplnkovú ochranu. Ak však doma čelili represiám, napríklad pre svoje politické postoje, majú právo na azyl.

Môže sa stať, že utečenec bude mať v jednej krajine menšiu šancu na azyl ako v inej?

Môže sa to stať. Aj keď sa krajiny Únie snažia zosúladiť (zharmonizovať) svoju azylovú politiku, aby mali utečenci v každej z nich rovnakú šancu na udelenie azylu a samotný proces jeho udelenia, v praxi to často nefunguje. „Zažili sme časy, keď k nám prichádzali žiadatelia z Čečenska a Ingušska a u nás žiadnu ochranu nedostali. V susednom Rakúsku pritom skoro všetci z nich dostali azyl alebo doplnkovú ochranu, pretože tam prebiehala vojna,“ hovorí Zuzana Števulová z Ligy za ľudské práva.

Rozhodnutie o udelení azylu je totiž na Slovensku výlučne v rukách migračných úradníkov. Aj keď sa neúspešní žiadatelia môžu obrátiť na súd, ten im azyl nemôže dodatočne prideliť. Môže len vytknúť nedostatky migračnému úradu, ktorý potom musí žiadosť znova posúdiť.

Utečenec dostane azyl. A čo potom?

Začne sa proces jeho integrácie do spoločnosti. Každý azylant má právo na ubytovanie vo zvolenskom stredisku migračného úradu, ktoré poskytuje ubytovanie v bytových jednotkách. K dispozícii tam majú aj sociálnych pracovníkov, ktorí im pomáhajú zaradiť sa do každodenného života. Napríklad im pomáhajú vybavovať doklady, prístup do sociálneho a zdravotného systému či vybaviť prácu.

Ale z čoho žijú?

Len čo majú utečenci priznaný trvalý pobyt, majú právo poberať sociálne dávky – napríklad pomoc v hmotnej núdzi, príspevok na bývanie či na deti a podobne. To však platí len pre tie sociálne dávky, ktoré sa nevypočítavajú z odvodov. Aby mali právo aj na ne, museli by sa najskôr zamestnať, tak ako ľudia so slovenským občianstvom.

Azylantom tiež pomáhajú rôzne mimovládne organizácie, ktoré im často poskytujú aj dodatočné finančné príspevky, pokiaľ si nenájdu prácu alebo nezačnú podnikať. Mimovládky im tiež pomáhajú s hľadaním vhodnej práce, pretože inak by boli odkázaní len na služby úradov práce.

Môžu aj voľne cestovať?

V čase, keď sú utečenci ešte len žiadateľmi o azyl, sa môžu voľne pohybovať len po našom území. Ak by Slovensko títo ľudia opustili, bolo by azylové konanie zastavené a podľa dnešných pravidiel by už o azyl nemohli žiadať v inej európskej krajine.

Keď už majú utečenci priznaný status azylanta, získajú tiež doklad totožnosti, s ktorým môžu cestovať aj do ďalších štátov. Trvalý či dočasný pobyt však majú aj ďalej zaregistrovaný na Slovensku. Ak by teda chceli pracovať v zahraničí, museli by podľa Meššovej žiadať o povolenie na pobyt v danej krajine.

Koľko nás to teda bude stáť?

Bernard Priecel, riaditeľ migračného úradu, pre časopis Plus 7 dní povedal, že mesačný pobyt utečenca stojí približne 1 500 eur. Európska komisia vo svojom návrhu počíta s automatickým príspevkom 6-tisíc eur za utečenca, pričom hlavnou úlohou členských štátov je vybaviť žiadosti o azyl. Na Slovensku by tento proces nemal trvať dlhšie ako 90 dní, teda tri mesiace.

Podľa Zuzany Števulovej z Ligy za ľudské práva navyše týchto 6-tisíc eur nie je ani zďaleka jedinými peniazmi, ktoré od Únie dostaneme. V minulosti preplácal 75 percent nákladov na utečencov Európsky fond pre utečencov, teraz začína fungovať Azylový, migračný a integračný fond, ktorý členským krajinám prerozdeľuje finančné prostriedky potrebné na azylové konanie a následné začleňovanie azylantov do spoločnosti.

„Keď zrátame tieto zdroje a možnosti, tak nevidím dôvod na paniku. Máme tu totiž vybudované kapacity a fungujú tu mimovládne organizácie, ktoré vedia zohnať peniaze aj z iných zdrojov,“ hovorí Števulová.

Zvládne to náš rozpočet?

Nie je dôvod myslieť si, že nie.

Ak by sme navyše týmto ľuďom pomohli čo najskôr sa integrovať do spoločnosti, je isté, že by pre náš rozpočet boli skôr prínosom. „Analýzy ukázali, že v porovnaní s domácim obyvateľstvom sú imigranti po celom svete oveľa viac ochotnejší založiť si vlastné firmy, že v oveľa menšej miere prispievajú ku kriminalite a že do rozpočtu viac prispievajú, ako z neho berú,“ napísal nedávno magazín Economist.

Keďže zhruba traja zo štyroch žiadateľov o azyl do Európy prichádzajú v produktívnom veku, majú veľký potenciál potiahnuť našu ekonomiku. Všetko však bude záležať hlavne na našej ochote pomôcť im zaradiť sa, začať pracovať a cítiť sa tu ako doma. Čo pre nás môže byť problém.

Nemáme dosť problémov aj bez toho?

Máme.

Ale za to, že sme ich doteraz neboli schopní vyriešiť, utečenci naozaj nemôžu. Podľa medzinárodných dohovorov máme povinnosť poskytnúť im ochranu pred prenasledovaním a na zvyšok by sme sa mali pýtať skôr sami seba a našich politikov.

Čo od nich môžeme čakať?

To je veľmi všeobecná otázka. Určite to bude záležať aj na ochote Slovenska pomôcť im zaradiť sa do spoločnosti. Veľa ľudí dnes argumentuje, že príchod utečencov bude problémom, pretože pochádzajú z odlišného kultúrneho prostredia. Je však otázne, čo tým myslia.

Pokiaľ ide o náboženstvo, väčšina Sýrčanov vyznáva islam. Pred občianskou vojnou však nebola krajina prístavom radikálnych islamistov a Sýrčania, ktorí prichádzajú do Európy, často pochádzajú minimálne zo strednej triedy. Za cestu museli zaplatiť tisíce dolárov, čo si nemôže dovoliť každý. Podľa údajov UNHCR sa 95 percent sýrskych utečencov (celkovo z krajiny utiekli 4 milióny ľudí) nachádza v susedných krajinách ako Libanon, Egypt, Jordánsko, Turecko či Egypt.

Minimálne polovica Eritrejčanov zas patrí ku kresťanom. Eritrea však patrí k jednej z najhorších diktatúr na svete a to sa prejavilo aj na chudobe. Môžeme sa preto domnievať, že zaradiť týchto ľudí do spoločnosti bude ťažšie ako v prípade Sýrčanov, ale presné údaje na to nemáme. Preto ide len o domnienky.

Teraz najčítanejšie