Denník N

Môže byť z každého z nás tyran a sadista? pýta sa Stanfordský väzenský experiment

Reprofoto – The Stanford Prison Experiment (2015). Zdroj - Youtube
Reprofoto – The Stanford Prison Experiment (2015). Zdroj – Youtube

Výsledky Stanfordského väzenského experimentu sme dlho interpretovali tak, že aj dobrí ľudia sa v zlom prostredí menia na hyeny. Novší výskum to však spochybňuje pre chyby v nastavení experimentu. Na ktorú stranu sa prikloní film, ktorý v USA o mesiac prichádza do kín?

Jeden z najslávnejších psychologických experimentov sa uskutočnil v roku 1971. V areáli Stanfordskej univerzity zriadili improvizované väzenie, naplnili ho dobrovoľníkmi, rozdelili ich na väzňov a dozorcov a pozorovali, čo sa bude diať.

Pôvodne mal experiment trvať dva týždne, ale ukončili ho už po šiestich dňoch. Dozorcovia sa do svojej roly vžili natoľko, že väzňov začali telesne týrať a ponižovať.

Podľa Philipa Zimbarda, ktorý výskum viedol, ide o dôkaz toho, že aj inak dobrí ľudia robia zlé veci, ak ich dáme do zlého prostredia.

Lenže v ostatných rokoch je experiment pod paľbou tvrdej kritiky – vytýkajú mu zlé nastavenie a prehnané závery.

O mesiac začnú v Spojených štátoch premietať najnovšie filmové spracovanie experimentu (predošlé vznikli v rokoch 20012010). Pozrime sa, ako experiment prebiehal a v čom sú jeho chyby.

Z dozorcov sadisti, väzni sa s osudom zmierili

Zimbardo nalákal ľudí na reklamu, ktorá im sľubovala odmenu 15 dolárov na deň. Prihlásilo sa viac ako 70 jedincov, vybral 24. Všetci prešli psychologickým testom, údajne nevykazovali príznaky psychopatológie. Potom ich celkom náhodne rozdelili medzi dozorcov a väzňov.

Aby u väzňov navodili maximálne realistický dojem, do improvizovaného väzenia ich odviedla polícia, ktorá ich predtým zatkla v ich domovoch a odviedla v putách.

Väzni dostali nepriliehavé oblečenie, pod ním nesmeli mať spodnú bielizeň. Dozorcovia ich oslovovali číslom, ktoré im pridelili.

Ako sa ukázalo, niektorým dozorcom zachutila moc a autorita natoľko, že sa z nich v priebehu niekoľkých dní stali sadisti a väzňov začali týrať – dávali ich na samotku, odoberali im jedlo, upierali spánok, vyzliekali donaha, na hlavy im dávali vrecia alebo ich nútili robiť rôzne ponižujúce úlohy. Svoj pracovný pobyt vo väzení si dokonca umelo predlžovali – tak sa im ubližovanie druhým zapáčilo.

Na druhej strane, niekoľkí väzni sa stali submisívni a so svojou rolou pasívnych vykonávateľov príkazov „všemocných“ dozorcov sa zžili. Po týraní v nehostinnom prostredí vykazovali viacerí z nich príznaky psychickej traumy. Po pár dňoch preto experiment zrušili.

Slepo vykonávali rozkazy

Výskum nadviazal na Milgramovu štúdiu o poslušnosti z roku 1963. Milgram zistil, že niektorí účastníci experimentu boli ochotní zvyšovať intenzitu elektrických šokov, ktoré zasadzovali druhým ľuďom (figurantom), až na mieru, ktorá by bola smrteľná. Stačilo pritom, aby vedľa nich stála autorita (vedec v bielom plášti), ktorá ich experimentom sprevádzala. Viacerí ľudia inštrukcie vedca poslúchli, hoci z vedľajšej miestnosti počuli stonanie, ktoré vydával figurant.

Obe štúdie sa používajú na vysvetlenie najtemnejších stránok našej prirodzenosti, ktorá nás zviedla k takým tragédiám ako je napríklad holokaust. V 60. rokoch minulého storočia napísala filozofka Hannah Arendtová slávnu knihu Eichmann v Jeruzaleme o tom, že Adolf Eichmann, jeden z pôvodcov holokaustu a koncentračných táborov, vlastne nebol stelesneným zlom, ale iba poslušným vykonávateľom rozkazov.

Hrozí, že v jeho situácii by sme sa možno správali rovnako – slepo by sme vykonávali rozkazy iných, a ak by sme mali neobmedzenú moc, využívali by sme ju.

Arendtová sa mýlila

Lenže nový výskum ukazuje, že Arendtová asi nemala pravdu. Jej popis Eichmanna je celkovo nedôveryhodný, pretože na procese, kde ho súdili, strávila iba niekoľko dní a vypočula si tam len jeho vlastné štylizované svedectvo.

Iní bádatelia naopak poukazujú na to, že Eichmann bol antisemita, že sa s nacistickou ideológiou postupom času stále viac identifikoval a že nie je pravda, že by iba slepo poslúchal rozkazy, pretože sám vymýšľal nové spôsoby, ako Židov vyhladiť.

Mučenie v Abú Ghraibe (Irak). Vysvetľuje ho Stanfordský väzenský experiment? Foto – TASR/AP
Mučenie v Abú Ghraibe (Irak). Vysvetľuje ho Stanfordský väzenský experiment? Foto – TASR/AP

Prišli ľudia so sklonmi k agresivite

Čo sa týka Zimbardovho väzenského experimentu, nie je pravda, že by sa ho zúčastnili ľudia, ktorí predstavujú bežnú vzorku zdravej populácie. Reklama v novinách totiž inzerovala, že hľadá dobrovoľníkov na experiment o „živote vo väzení“.

Výskum psychológov Thomasa Carnahana a Sama McFarlanda z Western Kentucky University ukázal, že išlo o kľúčovú informáciu. Zistili, že ľudia, ktorí sa do experimentu prihlásili, mali rozličný profil v závislosti od toho, či reklama obsahovala alebo neobsahovala uvedené slová.

Tí, čo si mysleli, že sa zúčastnia experimentu o „živote vo väzení“, vykazovali vyššie sklony k agresivite, autoritárstvu, narcizmu a sociálnej dominancii, a naopak nižšie skóre v empatii a altruizme.

Znamená to, že to nebolo výhradne väzenie, ktoré z ľudí urobilo tyranov, pretože účasť na experimente prejavili v prvej rade práve tí, ktorí takéto tyranské sklony mali.

Zimbardo sa dopustil chyby aj vtedy, keď od experimentu nestál ako nezávislý pozorovateľ stranou, ale bol jeho súčasťou ako takzvaný „vedúci“ väznice. Dozorcovia vedeli, že ich pozorujú kamery, a absenciu zásahu do priebehu experimentu zo Zimbardovej strany mohli vnímať ako súhlas s ich agresívnym správaním, ktoré stupňovali.

Nie každý bol sadista

Nie je tiež pravda, že by sa každý dozorca správal sadisticky. Najbrutálnejšie postupy si osvojil dozorca s prezývkou John Wayne. Ten vypovedal, že sa tyransky správal preto, lebo chcel napodobiť svoju obľúbenú postavu z filmu Frajer Luke (Cool Hand Luke, 1967).

Znamená to, že druhým neubližoval preto, že by ho k tomu zviedlo väzenské prostredie, ale snaha imitovať filmového hrdinu, píše Brian Dunning

Zimbardo tiež nepozoroval, ako sa Wayne správal mimo väznice. Nedokážeme teda posúdiť, či sa násilnícky správal iba vo väzení alebo aj vonku. V druhom prípade by sme jeho správanie nemohli pripísať väzeniu, ale jeho povahovým vlastnostiam.

Na druhej strane ani väzni neboli homogénnou skupinou traumatizovaných obetí. Niektorí z nich rebelovali a odmietli poddať sa svojmu osudu byť hračkou v rukách dozorcov.

Problémom experimentu je aj to, že vzorka 24 ľudí je malá a nie je reprezentatívna. Pri dnešných štandardoch kladených na výskum by sa experiment považoval za neetický a nesmel by sa realizovať.

Aplikovali ho aj na Abú Ghraib

Keď v roku 2004 prepukol škandál s mučením irackých väzňov v Abú Ghraibe, Zimbarda si prizvala obhajoba, aby svedčil, že za mučenie môže prostredie, nie jeho aktéri. Povedal vtedy: „Nedá sa byť sladkou uhorkou v octovom sude.“ Súd jeho interpretáciu neprijal a viacero „pokazených jabĺk“ do väzenia poslal.

Psychológia človeka je zložitá, preto zrejme nikdy nebude existovať jediná teória, ktorá by definitívne vysvetlila všetko ľudské správanie. Dnes sa však vedci do veľkej miery zhodujú na tom, že „poučenie zo Stanfordu nespočíva v tom, že ktokoľvek z nás je schopný byť sadistom a tyranom,“ píše v New Yorkeri psychologička Maria Konnikovová.

Teraz najčítanejšie