Prečo dnes už podporujem impeachment

Autor je americký novinár a politológ
Článok uverejňujeme so súhlasom The Washington Post

Dlho som bol proti rôznym snahám o impeachement Donalda Trumpa. Možnosť zvrátiť výsledky volieb by sa mala používať len zriedka, malo by sa k nej siahať len za extrémnych okolností. Tento proces by už tak rozdelenému národu priniesol len ďalšie hlboké rany. A z praktického hľadiska je dôležité aj to, že je veľmi nepravdepodobné, aby väčšinovo republikánsky Senát prijal žalobu dvojtretinovou väčšinou. A dôsledkom celého procesu by mohlo byť aj to, že by z Trumpa urobil obeť nespravodlivosti a zvýšil šancu na jeho znovuzvolenie.

Lenže udalosti niekoľkých posledných týždňov ma priviedli k tomu, že impeachement už podporujem. Trumpova snaha tlačiť na novú ukrajinskú vládu vrátane telefonátu s prezidentom Volodymyrom Zelenským bola hlboko nesprávna. Viesť americkú zahraničnú politiku tak, aby pomáhala osobným záujmom, je jasné zneužitie moci. Naopak, Trumpovi obhajcovia tvrdia, že to, čo urobil, bolo zlé, ale nijako to nedosahuje úroveň dôvodov, pre ktoré možno začať impeachment.

Predstieranie záväznosti

Oveľa znepokojivejšie však je, že Trump odmieta spolupracovať s vyšetrovateľmi. Iní prezidenti zápasili so špecifickými súdnymi predvolaniami alebo žiadali mnohé dokumenty. Lenže Trump neumožňuje, aby bol kongres schopný brať ho na zodpovednosť. Dokonca aj jeho neochvejní obhajcovia z komentárovej sekcie Wall Street Journal pripustili, že ústredný prezidentov argument, že kongresové vyšetrovanie je neústavné, je nezmysel. „Snemovňa reprezentantov môže zorganizovať impeachement viac či menej tak, ako chce… Podobne, ako prezidentova právomoc udeľovať milosť, aj právomoc Snemovne začať impeachment patrí k tým najmenej zákonom spútaným črtám ústavného systému.“

V západnom svete sa vláda práva budovala celé stáročia, ale zostáva krehká, pretože je stále založená na predstieraní. Predstierame, že na najvyššej úrovni bude každý rešpektovať pravidlá, a to dokonca aj vtedy, ak ich nie je vždy možné vynútiť.

Nesúhlas, ale aj rešpekt

Základnou črtou amerického ústavného systému je rozdelenie moci. Otcovia zakladatelia sa najviac obávali toho, že príliš veľká moc v rukách vlády by znamenala koniec slobody. A tak zabezpečili, aby bola moc rozdelená a aby mohla každá zložka (zákonodarná, výkonná a súdna) kontrolovať ostatné. Pre hlavného architekta americkej ústavy Jamesa Madisona bolo kľúčové „dať každému, kto spravuje niektorý pilier, nevyhnutné ústavné prostriedky a možnosti, vďaka ktorým by mohol odolávať zásahom iných.“ Ako sa píše v 51. liste federalistov: „Jedna ambícia musí stáť proti inej ambícii.“

Lenže tento systém môže fungovať len vtedy, keď ho rešpektujú všetky strany. Nakoniec sa totiž ukáže, že kongres nemá k dispozícii žiadnu armádu ani policajnú silu. A nemá ich ani Najvyšší súd. Tieto inštitúcie závisia od prezidenta a od toho, či bude akceptovať ich autoritu a či bude vynucovať ich zákony a rozhodnutia. Keď Najvyšší súd jednohlasne rozhodol, že prezident Richard Nixon nemôže využiť „exekutívne privilégium“, aby ďalej utajoval nahrávky súvisiace s aférou Watergate, prezident okamžite súhlasil s tým, že sa podriadi, a to aj napriek tomu, že vedel, že to bude znamenať koniec v úrade. Najnovším príkladom takéhoto podriadenia bolo, keď najvyšší britský súd rozhodol, že odročenie parlamentu, ktoré presadil ministerský predseda Boris Johnson, nebolo v súlade s ústavou. Premiér vysvetlil, že hoci s tým nesúhlasí, bude toto rozhodnutie rešpektovať.

Všetci americkí prezidenti modernej doby, či už to boli republikáni alebo demokrati, rozširovali svoju moc a toto rozširovanie bolo zvlášť veľké v niekoľkých posledných desaťročiach. Ale súčasný prezident žije na inej planéte. Odmietol sa podriadiť úplne ústavným legislatívnym žiadostiam o dokumenty, informácie a svedectvo. Odklonil peniaze do projektov, ktoré zjavne nefinancuje kongres, údajne sľúbil milosť pre úradníkov, ak porušia zákon, navrhol, aby vojaci strieľali migrantov, čo je nezákonné, a teraz ešte silnejšie odmieta kongresové vyšetrovanie. Ak by v Amerike Trumpov postoj prevážil, americký prezident by sa stal voleným diktátorom.

Paralela s Weimarom

Demokrati stoja na pevných ústavných základoch, ale politicky nekonajú múdro. Mali by sa uistiť, že tento impeachement bude férový a že tak bude aj vyzerať. Mali by sa riadiť precedensmi, ktoré sprevádzali posledné dve vyšetrovania prezidentov. Nakoniec, impeachement je politický proces, čo znamená, že podpora verejnosti je životné dôležitá. Američania možno budú náchylnejší podporovať impeachement po ukrajinských odhaleniach, ale zatiaľ zostávajú opatrní. Vyšetrovanie by malo byť dôležitou súčasťou vzdelávania verejnosti o špecifikách prípadu, ale taktiež o americkom systéme bŕzd a protiváh.

Demokracie sa nemusia zmeniť na tyranie naraz. Nemusí ísť o jeden veľký úder, ale môže sa tak diať postupne. Úradníci, často aj tí volení a populárni sa môžu jednoducho rozhodnúť, že oslabia a potom zrušia ústavné obmedzenia či legislatívnu kontrolu. Sloboda eroduje pomaly, ale neprestajne. Weimarská republika bola dobre fungujúcou liberálnou demokraciou, ktorá sa však v priebehu niekoľkých krátkych rokov s použitím zväčša legálnych procesov stala totalitnou diktatúrou. V súvislosti s touto históriou historik Timothy Snyder píše: „Záver pre dnešných konzervatívcov znie jasne: neničte pravidlá, ktoré držia republiku pokope, pretože jedného dňa budete potrebovať poriadok.“