Kiko s nami sedí pri stole aj cestuje na dovolenku. Nevidíme ho, žije vo fantázii nášho syna
65 percent sedemročných uvádza, že aspoň raz za život mali imaginárneho priateľa. To, že sa s ním dieťa rozpráva, je úplne v poriadku.
35-ročný David má dvoch synov. Sedemročného Matúša a Kika, ktorý má tiež sedem rokov. Matúš je prvák a Kiko tiež. Matúš chodí na futbal a do speváckeho zboru. Rovnako Kiko. Matúš má psa a predtým, ako ide do školy, ho musí vyvenčiť. Kiko ide s ním. Matúš nemá rád špenát, ale Kiko ho zbožňuje. A pretože má Matúš Kika rád, zje špenát aj on. Matúš nemá problém zaspávať potme, ale Kiko sa bojí. Matúš je dobrý brat a svetlo necháva rozsvietené. Matúš a Kiko sú nerozluční.
A teraz strih do reality. David má syna Matúša, ktorý je jedináčik, ale to sa čoskoro zmení, lebo v rodine čakajú prírastok. Kiko je Matúšov imaginárny brat. „Matúša to drží už dosť dlho, možno viac ako dva roky. Najprv nám Kika tajil, rozprávali sa spolu len v jeho izbe. Potom ho uviedol do rodiny a Kiko je stále s nami,“ hovorí David, ktorý mal spočiatku obavy, či je s Matúšom všetko v poriadku.
„Pýtal som sa učiteľky v škôlke, aj rodičov na ihrisku. Viacerí mi povedali, že je to normálna fáza a ako to prišlo, tak to zmizlo. Potom mi staršia sestra pripomenula, že imaginárneho kamaráta som mal aj ja. Tak sme si s manželkou povedali, že Matúš má takéhoto vymysleného brata, lebo sa zrejme cíti osamelý.“
To môže byť jedno z vysvetlení, ale platí, že imaginárnych priateľov majú aj deti so súrodencami, žijúce v rôznych kultúrach aj v ekonomických pomeroch. Je to univerzálny jav vyskytujúci sa hlavne medzi deťmi od štyroch do jedenásť rokov, hoci niektoré prieskumy hovoria, že imaginárnych priateľov majú skôr jedináčikovia, najstarší súrodenci, dievčatá či deti, ktoré nemajú príliš štruktúrovaný čas a majú obmedzený prístup k médiám – prosto tie, čo majú viac času sa nudiť a vymýšľať si.
Kde sa to v nich berie?
Imaginárnych priateľov malo
